Ľudia sa konečne bez ostychu neboja povedať, že sa majú dobre. Nejde len o to, že k optimizmu ich vedú hrubšie peňaženky, čoraz viac pracovných príležitostí a silnejšia ekonomika štátu, ale za všetkým stojí aj samotná zmena postoja slovenskej nátury. Kedysi by Slovák len pre čistú obavu zo závisti suseda dokázal hovoriť, že exotickú dovolenku si dovoliť nemôže, aj keď na jednej takej nedávno bol. Bol by schopný chodiť do práce na bicykli, aj keď mu doma v garáži stojí vyleštené autíčko so stovkami koní pod kapotou. A kolegom v práci by hovoril, že deti dostali pod stromček len skromné darčeky. Keby totiž prezradil, že boli bohatšie, riskoval by "nenápadné" pošuškávanie si poza chrbát typu: "Aký len má asi ten plat, keď si dovolil kúpiť také darčeky? Ja na to nenašetrím ani za desať rokov!"
Preč sú, našťastie, časy konformného komunizmu, keď ľudia mali rovnaké autá, rovnaký nábytok a chodili na dovolenky tým istým smerom do krajín priateľských štátnemu režimu. Pokiaľ sa vtedy niekto vymykal z bežného štandardu, už bol označovaný za podozrivého, lebo normálnou cestou k svojmu majetku prísť nemohol. A ani na to nemal právo, lebo to boli časy, že sa všetci mali mať rovnako dobre. Aj keď si bol šikovnejší a pracoval tvrdšie, nemohol si mať viac ako človek, ktorý si každý deň v práci len splní svoje povinnosti, ale nič viac. Už by na teba vzhľadom na jednotnú dogmu rovnosti medzi ľuďmi ukazovali prstom!
Aj keď pozitívne reakcie na svoj životný štandard vyjadrujú ľudia v prieskume verejnej mienky anonymne, človek už dnes pochopil, že nemusí pred svojím susedom ani kolegom vlastný príjem skrývať. Najmä ak k nemu prišiel poctivou prácou. Narastá preto nielen optimizmus Slovákov, ale aj ich sebavedomie. Konečne človek, ktorý tvrdo pracuje, neváha na verejnosti priznať, že je s ovocím svojej práce spokojný - prináša mu zdroje príjmov a vyšší životný štandard. A ten, kto nepracuje, nech len ticho závidí...

Slávka Habrmanová, redaktorka domáceho oddelenia