Slovenskí vojaci pôsobiaci v operácii Iracká sloboda sa včera vrátili domov. V jednej chvíli ešte pri 25-stupňovej teplote salutovali pri sťahovaní slovenskej zástavy na rozkvitnutej lúke. O päť hodín únavného letu neskôr už pri takmer mrazivých teplotách pochodovali v zimných budnách pred premiérom Robertom Ficom.
Konečne s blízkymi
Posledný do lietadla nastupoval veliteľ jednotky Miroslav Gardlo a minister obrany František Kašický, ktorý si vojakov prišiel vyzdvihnúť až do Kuvajtu. Domov sa vojaci vracali šťastní, že konečne uvidia svojich blízkych. "Aj keď sa to zo začiatku nezdá. Pol roka bez rodiny a najbližších dá zabrať každému," pripustil podporučík Tomáš Fedor. Aj jeho kolega Martin Brodňanský s úsmevom hovorí, že sa teší domov. "Už toho máme dosť, ale určite by sme si to po chvíli rozmysleli a možno by sme sa aj vrátili späť." Jednu vec majú asi všetci vojaci spoločnú. Toto nie je ich posledná zahraničná misia. "Manželku asi nepoteším, ale je to tak," polohlasom prizná Miloslav Bobek, ktorý má za sebou už šesť misií.
Povolanie vojak
Čo vojakov stále ťahá do sveta? Podľa lekára jednotky Petra Mayera je odpoveď jednoduchá. Veď o tom je povolanie vojaka. Nie je cieľom vojaka stráviť pár týždňov na Lešti alebo nebodaj stále byť na útvare niekde v kancelárii." Motiváciou je podľa neho samozrejme aj plat. "Ale to finančné ohodnotenie je primerané tomu riziku." Práve v Iraku bolo riziko veľmi vysoké. "My sme boli vo vojenskej operácii. Neprichádzali sme do styku s civilným obyvateľstvom, neprešli sme sa tam po meste, krajinu sme videli spoza nepriestrelneho skla obrneného auta, oblečení v nepriestrelnej veste a prilbe." Napriek prísnym bezpečnostným opatreniam vlani v Iraku zahynul slovenský vojak Rastislav Neplech. Osudným sa mu stal nočný presun do tábora. "Zasiahlo to každého z nás," hovorí Fedor. Podľa veliteľa jednotky Miroslava Gardla smrť vojaka bola pre jednotku ťažká. "Ale zvládli sme to." Veľkou pomocou im bola aj jediná žena v jednotke -- psychologička.