Počas svojej kariéry ste zažili niekoľko ministrov školstva. Čo považujete za ten čas za pretrvávajúce výzvy a čo, naopak, najdôležitejšie úspechy?
Veľa som pracovala s Dušanom Čaplovičom, následne s Petrom Pellegrinim, v oboch prípadoch tie vzťahy boli výborné a toto obdobie hodnotím pozitívne. Juraj Draxler mal tiež snahu niektoré procesy zmeniť.
Často sa stretávam s tým, že sa o školstve hovorí „to zvládne každý“ a pritom je to veľmi komplikovaný a rozsiahly rezort, ktorý má pod sebou širokú masu ľudí, ktorej treba rozumieť, ktorú treba chápať a získať si od nich dôveru. Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, je to mimoriadne náročná oblasť. Dotýka sa nielen rodičov, starých rodičov, ktorí sa starajú a podporujú svoje deti v štúdiu, do tejto oblasti zasahuje i veľmi široká verejnosť. Preto treba ku školstvu pristupovať veľmi citlivo a zaoberať sa ním zoširoka. Ja sa snažím presadzovať hlavne ľudský prístup, postavený na všestrannej komunikácii – žiaka s učiteľom, učiteľa s rodičom, učiteľa so žiakom. Tento trojuholník je základným kameňom, ktorý sa nedá obísť, bez tejto komunikácie sa v školstve nikdy nebudeme vedieť dostať ku konkrétnej vízii. Ministerstvo školstva je tvorcom všetkých zákonov a vyhlášok, ktorými sa riadia všetky školy od materských až po vysoké. To, čo pedagógovia učia, doma vníma rodič, keď s dieťaťom robí domáce úlohy.

A ako by sa to malo riešiť?
Tu by som možno odporučila kolegom z ministerstva školstva viac chodiť do terénu, stretávať sa s ľuďmi, rozprávať sa s nimi, ale najmä...