Človek často premýšľa o samovražde dlhšie. Ako príde moment, keď si človek povie, že „už prišiel čas, idem sa zabiť“?
Bod zlomu prichádza vtedy, keď „suicidálna predohra“, čiže pohrávanie sa s myšlienkami na samovraždu a obdobie vnútorných konfliktov, keď človek zvádza boj a zvažuje rôzne za a proti, končí. Myslenie je čoraz viac ovládané túžbou zomrieť a vymaniť sa z utrpenia. Keď človek dospeje k jednoznačnému rozhodnutiu zomrieť a vie aj to, akým spôsobom to urobí, vtedy sa mu uľaví. Táto voľba je však z rodu absurdných, pretože prináša smrť. Večer sa rodina stretne, dospelý syn, ktorý bol v posledných týždňoch uzavretý, smutný a naznačoval, že mu je psychicky zle a má občas samovražedné myšlienky, prekvapivo ožije a zrazu hovorí o plánoch do budúcnosti, o partnerskom vzťahu, ktorý je opäť funkčný. Rodina sa, samozrejme, poteší, zdanlivo nachádza spokojnosť. O to väčší šok prichádza s ranným zistením, že syn sa zabil skokom z desiateho poschodia.

Takže spúšťač neexistuje? Napríklad, že ma niekto v ten deň po stýkrát odmietne, príde ďalší nezdar a vtedy sa definitívne rozhodnem?
Pri takýchto zážitkoch vidíme skôr pokusy o samovraždu, volanie o pomoc. Človek má pocit, že je neprijímaný, nedocenený, nepochopený. On sa snaží, ale vonkajší svet ho prehliada, každému je ľahostajný, vlastne by ani nikomu nechýbal. Suicidálny pokus okolie vystraší, a to potrebuje suicidant vidieť, zažiť. Takéto pokusy majú manipulatívny charakter a väčšinou človek nimi dosiahne to, čo potrebuje – viac pozornosti, lásky a uznania. Ale pozor – suicidálny pokus sa môže neúmyselne skončiť smrťou. Ak sa rozvinie symptomatológia depresie ako klinickej jednotky, je to nebezpečná situácia, najmä keď sa do nej zamieša alkohol či iné drogy. Vývoj patickej depresívnej nálady vidíme aj u ľudí s poruchou osobnosti. Napríklad ľudia, ktorí si zakladajú na tom, akí sú schopní, šikovní, dôležití.

Čo sa vtedy s nimi deje?
Je to typ osobnostnej poruchy, ktorej existencia stojí na grandióznom sebaobraze. Títo ľudia preceňujú svoje schopnosti a zveličujú úspechy. Cítia sa nadradení, výnimoční a tak ako sami vyžadujú nadmerný obdiv a ocenenie svojich mimoriadnych výkonov, skrýva sa za tým zväčša pohŕdanie druhými, ich devalvácia. Trpia nedostatkom empatie. Vulnerabilita, zraniteľnosť, ich robí citlivými voči kritike, ktorá ich hlodá, vracajú sa k nej s pocitom nepochopenia a krivdy. Niekedy sa zahalia maskou pokory, aby si chránili veľkolepý sebaobraz. Stačí málo a ten sa začne rozpadať, lebo je viac ilúziou než realitou. Spomínam si na mladého muža, ktorý bol veľmi úspešný. Správal sa nadradene, arogantne, druhým potreboval ukázať prevahu. Mal super prácu, skvelú ženu, dostatok peňazí. Len ho neustále zneisťovala myšlienka, či mu manželka nie je neverná s osobným trénerom. Mal podozrenie, ale nemohol to dokázať. Tak mu to znížilo sebavedomie, že jeho hodnota vo vlastných očiach klesla na nebezpečnú úroveň. Myslel si, že smrť by bola pre neho lepšia ako poníženie a devalvácia jeho veľkého ega. Nemohol si predstaviť, ako by prežil obrovskú hanbu, keby sa jeho podozrenie potvrdilo a okolie by sa to dozvedelo. Presvedčivo disimuloval, čiže zakrýval suicidálne myšlienky. Obesil sa v deň, keď rodina verila, že nebezpečenstvo je už zažehnané.

Takže sa samovražda vlastne nedá predvídať?

Moje presvedčenie z čias, keď som začal robiť na psychiatrii v Pezinku bolo, že potlačiť tak silný pud ako je pud sebazáchovy, čo je biologicky determinovaná podstata prikazujúca človeku žiť a báť sa o svoj život, je možné iba s podporou vážnej psychickej poruchy. Napríklad hlbokej psychotickej depresie alebo schizofrénie. Skúsenosť mi ukázala, že dokonané samovraždy sú časté aj u ľudí, ktorí netrpia duševnou poruchou v pravom zmysle slova. Pochopil som, že aj keď je sila žiť veľká, je zároveň krehká. Sú typy osobnosti, ktoré sú náchylnejšie na jej nalomenie, ale za určitých okolností môže u každého jedinca dôjsť k situácii, keď pud sebazáchovy prestane človeka chrániť a výsledok už poznáme. Poznáme prediktívne faktory aj rizikové faktory. Je potrebné ich u konkrétneho človeka identifikovať a podľa toho rozhodnúť o stratégiách na jeho záchranu.

Ak sa človek už rozhodol, je ešte šanca, že sa môže zľaknúť neodvratnosti svojho rozhodnutia?
S týmito myšlienkami zápasil do momentu, keď sa rozhodol definitívne. Švajčiarsky lekár Walter Pöldinger študoval suicidálne správanie človeka a opísal myšlienkové pochody predtým, ako dôjde k samotnému činu. Zhrnul ich do troch štádií: prvé je štádium úvah, keď človek začne rozmýšľať o samovražde ako možnom riešení svojej situácie. Po ňom nasleduje štádium ambivalencie, keď zvažuje rôzne alternatívy, argumenty v prospech smrti a v prospech života. Nakoniec príde štádium rozhodnutia, keď dospeje k jednoznačnému rozhodnutiu suicidovať. Vtedy nastáva úľava. V prvých dvoch štádiách sa človek javí okoliu, že je napätý, nervózny, neistý, vyčerpaný, skrátka je na tom psychic...