Máme za sebou návštevu amerického ministra zahraničných vecí Mikea Pompea. Ako ju s odstupom hodnotíte, prekvapila vás niečím?
Hodnotím ju naozaj pozitívne. Niesla v sebe dve symboliky. Konala sa v roku, keď si pripomíname 30. výročie demokratických zmien na Slovensku i v celej strednej Európe. Zároveň k nej došlo 20 rokov po doteraz jedinej návšteve šéfa americkej diplomacie na Slovensku. Obaja sme sa zhodli v tom, že tieto dve desaťročia bol skutočne príliš dlhý čas. Minister splnil svoj sľub, že príde na Slovensko. Dal mi ho, keď sme sa v novembri stretli vo Washingtone. Som však zároveň rád, že jeho návšteva bola veľmi užitočná aj obsahom.
O ktorých otázkach ste s Pompeom hovorili?
Prebrali sme naše bilaterálne vzťahy aj celý rad regionálnych tém. Mal som možnosť poskytnúť mu môj pohľad na situáciu na Ukrajine, v Moldavsku, Gruzínsku či na západnom Balkáne. On zase hovoril o Venezuele, Severnej Kórei alebo Blízkom východe. Chcem zdôrazniť, že Pompeo neprišiel so žiadnymi požiadavkami. Do ničoho nás netlačil. Skutočne to bol priateľský rozhovor dvoch partnerov.
Dotkli ste sa aj tém, v ktorých majú Slovensko a USA rozdielne postoje?
Nemám pocit, že by medzi nami existovali nejaké kontroverzné témy. Aj na tlačovej konferencii ste mohli počuť, že Spojené štáty majú veľký problém s Čínou. Avšak ja Slovensko nevnímam ako súčasť tohto problému. Je to problém medzi dvoma politickými aj ekonomickými gigantmi. Nedostali sme sa teda k žiadnej otázke, ktorá by pre nás bola kontroverzná a v ktorej by sme mali zásadne odlišný postoj.
Predsa len, v zahraničnej politike existujú určité oblasti, v ktorých sa s Američanmi úplne nezhodneme. Nesnažil sa vás Pompeo presvedčiť, aby sme prijali ich pohľad na vec?
Tam, kde je pozícia Slovenska trochu iná, nebol žiadny tlak zo strany Spojených štátov, aby sme ju prehodnotili alebo zmenili. Aj toto chcem oceniť na ministrovej návšteve. Skôr sa pýtal a počúval.
Povedal vám Pompeo v osobnom rozhovore aj to, aký význam prikladá súčasná americká vláda krajinám Vyšehradskej štvorky?
Fakt, že v rámci svojej cesty navštívil tri krajiny Vyšehradskej štvorky, je prejavom záujmu o strednú Európu a o to, aby Spojené štáty lepšie poznali naše názory. Minister Pompeo jasne povedal, že USA zanedbali tento región. Po demokratických zmenách, ukončení transformácie a našom vstupe do Severoatlantickej aliancie aj Európskej únie sa istým spôsobom uspokojili. Jednoducho, ako keby nadobudli pocit, že sem už vôbec nie je nutné chodiť a sledovať vývoj, pretože tento región je na dobrej ceste.
Zmenili tento postoj?
Dnes si už uvedomujú, že to bolo možno naivné a bola to trochu chyba. Touto návštevou, počas ktorej sa Pompeo stretol aj s mladými ľuďmi či so zástupcami občianskej spoločnosti, dal viac-menej najavo, že Spojeným štátom záleží na strednej Európe. Chcú tu byť viac viditeľní a prítomní.
Dohodli ste sa na nejakých ďalších projektoch či rozšírení formátov spolupráce?
Nehovorili sme o konkrétnych formátoch. Tých už máme dosť. Bilaterálne komunikujeme napríklad v rámci NATO. Tiež som mu odporúčal, aby prišiel na zasadnutie ministrov zahraničných vecí Európskej únie. Zatiaľ žiaden šéf americkej diplomacie sa na tomto formáte nezúčastnil. A Pompeo sľúbil, že to urobí. Myslím si, že by to bolo užitočné. Tvrdím však, že tu nebol nedostatok dialógu na politickej úrovni. Skôr nedostatok americkej prítomnosti a viditeľnosti.
Hovorili ste aj o prípadnej americkej účasti na novembrových oslavách 30. výročia Nežnej revolúcie? Môže sa stať, že do Bratislavy či do Prahy príde americký prezident Donald Trump?
My komunikujeme s americkou stranou. Veľmi úzko tiež komunikujeme s českými partnermi o tom, akým spôsobom si tieto udalosti pripomenieme. Rovnako, ako sme vlani prostredníctvom našich zastupiteľských úradov po celom svete spolu organizovali oslavy storočnice Československa, chceme aj v tomto roku postupovať spoločne. Veci sú však zatiaľ vo vývoji, takže by bolo ešte predčasné čokoľvek hovoriť.
Počas Pompeovej návštevy viackrát zaznelo, že Slovensko je mimoriadne aktívne v zahraničnej politike. Tento rok predsedáme Vyšehradskej štvorke aj OECD. Vy ste šéfom Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Spĺňa zatiaľ toto pôsobenie vaše očakávania?
Áno, jednoznačne. Hoci by som povedal, že to je ešte náročnejšie, než som si myslel. A to preto, že v OBSE sú v súvislosti so slovenským predsedníctvom veľké očakávania. Je to istým spôsobom poznamenané aj tým, že minulý rok, keď organizácii predsedalo Taliansko, ovplyvnil situáciu jeho vnútropolitický vývoj. Taliansko po veľkú časť roka nemalo vládu, čo bolo výrazne cítiť.
Slovensko by rado zanechalo úplne opačný dojem...
Áno. My sme dali najavo, že chceme mať aktívne a užitočné predsedníctvo. Veď dnes je polovica februára a my máme za sebou už tri návštevy do troch veľmi citlivých krajín z hľadiska agendy OBSE. Čakajú nás takisto niektoré dôležité personálne rozhodnutia. Predsedníctvo teda spĺňa naše očakávania a zároveň je to dobrý test pre našu diplomaciu.
Máte už z týchto návštev spätnú väzbu? Podarilo sa vďaka nim naštartovať proces a dosiahnuť nejaký reálny pokrok?
Pokiaľ ide o Ukrajinu, zadefinovali sme si, kde by sa podľa nášho názoru mohol dosiahnuť konkrétny pokrok. Týka sa to napríklad stiahnutia ťažkej vojenskej techniky, odmínovania, vytvorenia bezpečných zón okolo kritickej infraštruktúry, teda nemocníc, škôl či škôlok. Ďalej ide o výmenu väzňov, otvorenie nových prechodov na línii rozdeľujúcej Ukrajinu alebo niektoré ďalšie elementy. Po mojej návšteve sme mali poradu s kolegami z pozorovateľskej misie na Ukrajine, zo sekretariátu OBSE a s naším tímom. Mám zoznam určitých vecí, s ktorými pôjdem na budúci týždeň do Moskvy. Samozrejme, postoj Ruska bude veľmi dôležitý pre to, aby sme si vedeli lepšie vyhodnotiť mieru našich ambícií.
A čo vývoj v ďalších zónach konfliktu, ktoré ste navštívili?
Veľmi dôležité bolo Moldavsko. Predniesol som tam jednoznačné posolstvo týkajúce sa nadchádzajúcich parlamentných volieb, ktoré sa uskutočnia 24. februára. Veľmi jasne som im povedal, že krajinu budeme hodnotiť podľa toho, aký bude charakter týchto volieb. Teda aký bude ich priebeh a do akej miery budú slobodné a demokratické. Tiež som ich povzbudil v pokroku, ktorý dosahujú v rámci rokovaní o Podnestersku.
Zatiaľ vaša posledná cesta viedla do Gruzínska...
Táto návšteva bola veľmi užitočná v tom, že sme priamo na mieste videli umelé hranice, ktoré túto krajinu rozdeľujú. Takisto sme si vyhodnotili, kde sa momentálne nachádza a ako pokračuje proces riešenia situácie. Gruzínsko sme však navštívili ešte len tento týždeň. Bolo by preto ťažké a naivné očakávať výsledky za pár dní. V každom prípade boli všetky tri návštevy pre mňa naozaj dôležité na to, aby sme realisticky vedeli odhadnúť, čo tento rok môžeme čakať a dokážeme dosiahnuť. Zároveň majú veľký význam i z toho pohľadu, že budem o týchto veciach rokovať aj v Moskve.
Keď vidíte na vlastné oči miesta konfliktu a rozprávate sa s domácimi ľuďmi, pomáha vám to lepšie pochopiť jeho podstatu a vžiť sa do situácie? Do akej miery je to iné, než keby ste dianie sledovali z vašej kancelárie ministra?
Je to zásadne rozdielny pohľad. Práve preto chcem pri každej takejto ceste navštíviť tie miesta, o ktorých sa rokuje, máme o nich brífingy a píše sa o nich na papieri. Je to úplne iný pocit, keď sa rozprávate priamo s tými ľuďmi. Naozaj veľmi silným momentom bola pre mňa návšteva mosta v ukrajinskom meste Stanica Luhanska. Je to jediný administratívny prechod v Luhanskej oblasti. Keď vidíte, že viac ako 10-tisíc ľudí denne ten most prechádza, lebo im nič iné nezostáva, a keď sa s nimi o tom rozprávate, až vtedy si uvedomíte, aký pomalý je ten proces a aké neúspešné sú rokovania o rekonštrukcii toho mosta.
Zmenilo to váš pohľad na konflikt?
Odteraz vždy, keď sa tejto téme budem venovať, vybavím si pred očami pohľad na zástupy tých ľudí. Oni od politikov a diplomatov očakávajú, že urobia všetko pre to, aby sa to ich trápenie aspoň trošku zmiernilo. Vy dobre viete, čo je našou prioritou. Chceme, aby ľudia, ktorých život je týmito konfliktmi negatívne poznamenaný, cítili, že OBSE na nich záleží a je schopná pre nich niečo urobiť.
Vo všetkých troch spomínaných konfliktoch je istým spôsobom zaangažované Rusko. Budete sa počas vašej návštevy rozprávať s ruskými predstaviteľmi o každej z troch vami navštívených oblastí?
Všetky tri krajiny, teda Ukrajina, Moldavsko aj Gruzínsko, sú na programe OBSE. Ja chcem s ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom prejsť celú agendu organizácie. Práve tá bude dominovať mojej návšteve. Takže áno, samozrejme. Všetky témy, o ktorých sme hovorili v rámci mojich prvých troch návštev, budú na stole i počas rokovaní v Moskve. A nielen tie. Budeme diskutovať aj o ďalších veciach.
Chystáte sa okrem Lavrova stretnúť v Moskve aj s ďalšími ruskými lídrami, napríklad s prezidentom Vladimirom Putinom?
Celý program je v tejto chvíli vo vývoji a ešte stále sa spresňuje, takže zatiaľ by som nechcel hovoriť o ďalších schôdzkach. V každom prípade bude pre mňa nosným stretnutím rokovanie s rezortným kolegom Sergejom Lavrovom.
Pri ktorom zo spomínaných troch konfliktov je podľa vás najreálnejšie priblížiť sa k dohode? A, naopak, ktorý je z hľadiska diplomacie najtvrdším orieškom?
Každý zo spomínaných konfliktov je iný. Prirodzene, rozsahom najväčší a najzávažnejší je ten ukrajinský. Je veľmi živý a denne sa tam strieľa. Žiaľ, prakticky každý deň v ňom zomierajú ľudia. V Moldavsku a Gruzínsku, našťastie, ľudia nezomierajú. Tamojšie konflikty sú v inej fáze. Prebiehajú o nich rokovania a vidíme tam snahu posunúť sa dopredu. Pokiaľ však ide o Ukrajinu, tam je naozaj zásadne dôležité, aby sa ozbrojené sily od seba vzdialili a boli odmínované tie oblasti, v ktorých žijú ľudia. A tiež aby obyvatelia mohli bezpečne chodiť do škôl či nemocníc. Jednoducho, aby mohli žiť svoj život. Tam bude každý pokrok najviditeľnejší. My však chceme v priebehu tohto roka dosiahnuť určitý pokrok vo všetkých oblastiach.
Veríte, že aspoň v jednom prípade by mohlo dôjsť k skutočnému prelomu a situácia sa začne obracať k lepšiemu?
Samozrejme. Predpokladá to však rozhodnutia na najvyššej politickej úrovni, kde je OBSE určitou platformou. My z pozície predsedajúcej krajiny urobíme všetko pre to, aby sme takýto priestor vytvorili. Verím, že sa to podarí. Zároveň však vravím, že je ťažké čokoľvek sľubovať, pretože situácia je naozaj komplikovaná a citlivá.
Ukrajina nedávno oznámila, že na blížiace sa prezidentské voľby nepustí pozorovateľov z Ruska. Prekvapilo vás to, alebo sa k vám dostali určité náznaky, že Kyjev chystá takýto krok?
Mal som tie náznaky a už počas návštevy na Ukrajine som povedal, že to nie je dobrý smer uvažovania. Keď to Ukrajina oficiálne vyhlásila, spojil som sa s jej ministrom zahraničných vecí Pavlom Klimkinom. Tlmočil som mu svoj nesúhlas s týmto krokom, ktorý je v rozpore s pravidlami volebného monitoringu. Ten musí byť nestranný a nezávislý a vykonáva ho Úrad OBSE pre demokratické inštitúcie a ľudské práva.
Aké argumenty ste Kyjevu predložili?
Ministra Klimkina som upozornil, že toto rozhodnutie vytvára veľmi nebezpečný precedens aj do budúcnosti. Povedal som, že zbytočne dáva priestor pre spochybňovanie charakteru volieb. Klimkin mi ponúkol svoju argumentáciu. Dohodli sme sa, že sa najbližšie stretneme na okraji Mníchovskej bezpečnostnej konferencie, aby sme sa tejto téme ďalej venovali. Medzičasom však prišlo vyhlásenie ruského ministerstva zahraničných vecí, že Moskva s ohľadom na bezpečnostné aspekty svojich pozorovateľov na Ukrajinu nevyšle.
Budete sa napriek tomu snažiť Klimkina presvedčiť, aby Kyjev toto rozhodnutie zmenil? A ak bude súhlasiť, pokúsite sa Moskve navrhnúť, aby Rusko svojich pozorovateľov na ukrajinské voľby predsa len vyslalo?
Niet pochýb, že táto téma bude prítomná v mojich rozhovoroch s ministrami Klimkinom aj Lavrovom. Ale ako som už povedal, vyhlásením ruskej strany, že pozorovateľov nevyšle, sa celá situácia dostala do inej polohy. V každom prípade pre nás ako pre predsednícku krajinu OBSE je naozaj dôležité udržať integritu nezávislého monitoringu volieb, a tým aj úradu, ktorý to má na starosti.
Do akej miery bude podľa vás výsledok prezidentských volieb na Ukrajine kľúčovým faktorom pri rozhodovaní, ktorým smerom sa bude konflikt vyvíjať?
Na Ukrajine má prezident veľmi silné kompetencie v oblasti zahraničnej politiky a bezpečnosti vrátane exekutívy. Vzhľadom na tento politický systém bude mimoriadne dôležité, kto sa stane budúcim prezidentom. Ak by pokračoval v úrade súčasný prezident Petro Porošenko, tak vieme, s kým máme do činenia. Mechanizmy už sú nastavené. Ak by uspel niekto iný, nepochybne by priniesol trošku iné akcenty. Prišli by tiež iní ľudia. Takže tieto voľby budú mať naozaj tak či onak vplyv na pokračovanie hľadania mierového riešenia konfliktu na Ukrajine.
V Gruzínsku pôsobí na administratívnej hraničnej línii s Južným Osetskom šesť slovenských pozorovateľov. Aktívni sme aj v iných regiónoch. Dá sa čakať, že počas nášho predsedníctva zvýšime tieto počty?
My sme zhodou okolností pred niekoľkými dňami na ministerstve zahraničných vecí vyhodnocovali pôsobenie Slovenska v medzinárodných misiách. Tento materiál budem predkladať na rokovanie vlády. Zhodli sme sa v tom, že počet pozorovateľov je adekvátny našim potrebám a že sme zastúpení v tých misiách, kde je naša prítomnosť potrebná. Myslím si, že je to jednak akt našej zodpovednosti, teda že sme súčasťou hľadania riešenia, nestojíme naboku a neprizeráme sa, ale zároveň nám to dáva aj pohľad priamo do kuchyne.
V čom nám to pomáha?
Pre našich policajtov aj vojakov je to výborná skúsenosť, ktorá ich profesionálne posúva niekam ďalej. Dôležité je aj to, že takýmto spôsobom sme prítomní a ovplyvňujeme procesy v našom susedstve, na ktorom nám musí záležať. Reagujeme operatívne. Zároveň však vravím, že celkové počty, ktoré dnes máme v misiách, sú primerané potrebám aj možnostiam Slovenska.
V nadchádzajúcich týždňoch vás čaká cesta do Azerbajdžanu a Arménska, ktoré medzi sebou vedú spor o Náhorný Karabach. Akú úlohu zohráva Slovensko pri riešení tohto konfliktu?
Konflikt v Náhornom Karabachu je takisto téma, ktorá je už roky prítomná na programe OBSE. Dnes máme oproti minulosti trochu inú situáciu a možno nejakú nádej na posun vďaka tomu, že v Arménsku došlo k zmene vlády. Nedávno sa tam uskutočnili parlamentné voľby, v ktorých bezprecedentne silný mandát získala strana premiéra Nikola Pašinjana. Jeho volebný blok dosiahol vyše 70-percentnú podporu. To je výsledok, o ktorom sa lídrom v európskych krajinách môže iba snívať.
Aký dosah to môže mať na riešenie konfliktu v Náhornom Karabachu?
Znamená to, že práve teraz je čas, keď by sa mohli prijať niektoré dôležité rozhodnutia. Aj preto načasovanie mojej návštevy v Arménsku a Azerbajdžane veľmi starostlivo konzultujeme so spolupredsedami Minskej skupiny, ktorú tvoria diplomati z Francúzska, Ruska a zo Spojených štátov. Pretože práve Minská skupina je inštrumentom, v rámci ktorého sa rokuje o Náhornom Karabachu. Slovensko tu však má svoje miesto aj vďaka tomu, že z pozície šéfa OBSE som pred koncom minulého roka vymenoval nášho diplomata Rudolfa Michalku za môjho špeciálneho predstaviteľa pre južný Kaukaz. Jeho mandát pokrýva Arménsko, Azerbajdžan aj Gruzínsko. Slovenská diplomacia tu teda má svoje želiezko v ohni a Michalka pôsobí veľmi aktívne.
Následne pokračujete cestou do Strednej Ázie, kde navštívite všetkých päť krajín regiónu. Na ktorú z nich budete klásť najväčší dôraz?
V každej z týchto krajín je misia OBSE. Pre mňa je pritom dôležité navštíviť práve tie krajiny, kde organizácia pôsobí, aby sme vedeli zhodnotiť úspešnosť tohto pôsobenia. Povedať si, čo sú priority a na čo budeme klásť dôraz. Takže ja by som v tejto chvíli nerád robil nejaké poradie dôležitosti. Už to, že som sa rozhodol navštíviť všetkých päť krajín, ukazuje, že ich nechcem deliť na dôležitejšie a menej dôležité. Návštevou by som skôr zdôraznil význam týchto krajín pre priestor OBSE a prebral s ich najvyššími predstaviteľmi, ako vidia úlohu organizácie vo svojich krajinách.
Vaše turné zakončíte na Balkáne. Kde je podľa vás najväčšie riziko vyhrotenia situácie v tomto regióne? Na čo budete klásť dôraz?
Aj v krajinách Balkánu je organizácia veľmi aktívna a prítomná. Je prirodzené, že chcem tieto krajiny navštíviť, tentoraz s optikou OBSE. Ja nevidím nebezpečenstvo z hľadiska ohrozenia mieru na Balkáne. Tam sú skôr výzvy politického charakteru, stagnácia reformných či integračných procesov, latentný nacionalizmus alebo napríklad výzvy pri budovaní právneho štátu. Týmto veciam sa budeme venovať.
Ktorých konkrétnych krajín sa to týka?
Medzi najcitlivejšie otázky na Balkáne dnes patrí najmä stagnujúci dialóg medzi Belehradom a Prištinou a veľmi zlá atmosféra v ich vzájomnej komunikácii. Potom je to vývoj v Bosne a Hercegovine po voľbách a ťažkosti pri zostavovaní nových orgánov moci či parlamentné problémy, jednak na úrovni štátu a tiež na úrovni entít. Zatiaľ sú takisto problémy s formovaním rady ministrov. Toto všetko sú otázky, ktoré sú podľa mňa momentálne najcitlivejšie.
Zaskočilo vás, že Kosovo nedávno rozhodlo o transformácii ozbrojených síl na regulárnu armádu?
Nepríjemne nás to prekvapilo. A dali sme to jasne najavo. Toto rozhodnutie totiž bolo prijaté napriek negatívnemu stanovisku Severoatlantickej aliancie. Rovnako nie je ani v súlade s kosovskou ústavou. Myslíme si, že je to krok, ktorý nezvyšuje dôveryhodnosť Kosova ako partnera medzinárodného spoločenstva. V nadväznosti na toto rozhodnutie momentálne prebieha na pôde NATO prehodnocovanie spolupráce s Kosovom.
Budete sa napriek tomu snažiť o zbližovanie medzi Srbskom a Kosovom?
Pochopiteľne, že sa týmto témam budem venovať. A to tým viac, že ja Balkán poznám a na Balkáne poznajú mňa. Rozprávajú sa so mnou ako s niekým, kto im vidí do kuchyne a má detailné informácie o tom, čo sa tam deje. Svoje kontakty a znalosti budem chcieť využiť na to, aby som im pomohol, pretože konečné rozhodnutie musia prijať domáci politici. Ale rád by som im aspoň nejakým spôsobom ponúkol svoj názor a odporúčania a povzbudil ich k tomu, aby prijali správne rozhodnutia.