Tento týždeň oslavujeme už 75 rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania. Zmenilo sa niečo vo vnímaní tejto udalosti oproti časom spred revolúcie?
V tom čase sa Slovenské národné povstanie oslavovalo ako sviatok, ktorý si určitým spôsobom privlastnila komunistická strana. Tvrdila, že práve ona bola hlavnou organizátorkou Povstania. Z toho vyplývala aj skutočnosť, že oslavy sa organizovali cez štruktúry strany a štátu, čo bolo v podstate to isté. Ľudia teda na tieto podujatia chodili zväčša organizovane. Po roku 1989, najmä však po rokoch 2005 a 2006, keď sme začali usporadúvať celoštátne oslavy, začali na ne ľudia chodievať spontánne. Teda bez toho, aby ich niekto organizoval a nútil ich tam ísť. Nič také sa teraz nedeje. Jednoducho ľudia sa naučili na oslavy SNP chodiť preto, lebo si chcú uctiť pamiatku tých, ktorí obetovali to najdrahšie, často svoj vlastný život, ale aj tých, ktorí ešte doteraz žijú.

Vtedy komunisti zneužívali Povstanie na svoju propagandu. Myslíte si, že aj dnes sa niektorí politici pokúšajú využiť jeho odkaz vo svoj prospech?
To je úplne normálne. Každá politická strana sa snaží hlásiť k pozitívnym historickým udalostiam. Ide o to, aby táto snaha neprekročila určitú mieru, ktorá je už neakceptovateľná.

Kedysi bolo Povstanie prakticky nedotknuteľné. Majú dnes k nemu Slováci pozitívny vzťah, alebo naň najmä mladá generácia zabúda?
Možno viete, že sme nedávno robili prieskum verejnej mienky medzi mládežou vo veku 15 až 20 rokov. Dosť nás zarazilo, že u mladej generácie je nedostatok vedomostí o tejto historickej udalosti. A to aj napriek tomu, že sa o nej učia na základnej aj strednej škole. Pre nás je však relevantné to, že sa kontinuálne už niekoľko rokov robí prieskum verejnej mienky. Hodnotenie SNP ako najvýznamnejšej historickej udalosti v dejinách Slovenska je na úrovni viac ako 80 percent. Myslím si, že to je absolútne relevantný údaj, ktorý je už dlhší čas na podobnej úrovni. To nás nielen teší, ale hovorí aj o tom, že ľudia považujú SNP za naozaj významný akt, ktorý viedol k slobode a demokracii. A tento stav pretrváva do súčasnosti.

Myslíte si, že štát by mal robiť viac osvety medzi mladými ľuďmi?
Áno, jednoznačne nám to vyšlo zo spomínaného prieskumu. Musíme skrátka zmeniť mnohé prístupy k mladým ľuďom. Prihovárať sa im ich spôsobom, v reči, ktorou sú schopní komunikovať, modernými výrazovými prostriedkami. Doba násteniek s fotografiami a popiskami je už totiž skutočne za nami, musíme sa preto prispôsobiť súčasným trendom. Prirodzene, vyžaduje si to, aby vláda prijala rozhodné opatrenia, aj čo sa týka finančnej podpory takejto zmeny.

Pred pár rokmi niektorí politici SNP spochybňovali. Objavili sa dokonca reči, že išlo o boľševický puč a povstalci boli banditi. Mohlo aj to negatívne prispieť k vnímaniu tejto udalosti u časti obyvateľov?
Áno, samozrejme. Myslím si, že mnohí mladí ľudia podliehajú tejto historickej demagógii. Prejavilo sa nám to aj v jednej konkrétnej veci. Najprekvapujúcejším zistením z tohto prieskumu je pre mňa fakt, že štyri percentá mladých ľudí otvorene odpovedali kladne na otázku anketára, či holokaust bol správna vec. Na rovinu poviem, že toto bol pre mňa obrovský šok. Ak mladý človek vo veku 15 až 20 rokov dokáže povedať, že zavraždenie 70-tisíc ľudí je správna vec, tak to hovorí samo za seba. Musíme si pritom uvedomiť, že spomínané štyri percentá, ktoré takto odpovedali, sú len tí ľudia, ktorí svoj postoj anketárovi otvorene priznali. A koľko je takých, ktorí si to myslia, len nevedia, nechcú alebo sa boja to takto priamo vyjadriť? Takže toto je pre mňa dosť alarmujúce číslo.

V okolitých štátoch mali napríklad Varšavské či Pražské povstanie, u nás povstala veľká časť celej krajiny. Išlo v kontexte strednej Európy o ojedinelú akciu, alebo takýchto činov bolo viacero?
Myslím si, že Varšavské povstanie a SNP sú dve najväčšie kontinuálne protifašistické vystúpenia povstaleckého rázu v Európe. Toto je stopercentná vec, ktorú vôbec nemožno spochybňovať. Prirodzene, treba oceniť partizánsky spôsob boja napríklad v Bielorusku, na Ukrajine, v Rusku alebo v Juhoslávii či v Grécku. Avšak takáto akcia, keď v podstate celé územie dnešného stredného Slovenska bolo pod kontrolou povstaleckých jednotiek a povstalci viac ako 60 dní odolávali nacistickej agresii, si naozaj zaslúži obdiv. Klobúk dolu pred tými, ktorí to zorganizovali a zúčastnili sa na tom.

Kritici spochybňujú najmä to, že Povstanie bolo vopred odsúdené na neúspech a zbytočne si vyžiadalo tisícky obetí po jeho potlačení. V čom vy osobne vidíte jeho najväčší význam? Malo to celé vôbec zmysel?
Pozrite sa, musíme si uvedomiť, aká bola v tom čase geopolitická situácia. Ako to bolo s medzinárodnou akceptáciou Československa po druhej svetovej vojne. Vieme, že už v rokoch 1941 a 1942 bola exilová vláda v Londýne akceptovaná v zásade všetkými protihitlerovskými krajinami. Ako Československo sme 12. decembra 1943 podpísali so Sovietskym zväzom zmluvu o vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci. Toto všetko vrátane SNP zapadá do celého tohto kontextu. Všetci tí, ktorí tvrdia, že SNP nemalo význam, sa hlboko mýlia.

Prečo sa podľa vás mýlia?
Z jedného prostého dôvodu. Povstanie bolo pripravené tak, aká bola v danej chvíli situácia. Plán počítal s tým, že Povstanie sa začne vtedy, keď sa sovietske vojská dostanú na úroveň Krakova. Predpokladalo sa, že sa tak stane okolo 20. januára 1945. Tento strategický predpoklad bol správny, keďže napríklad Osvienčim, ktorý sa nachádza blízko Krakova, bol oslobodený 27. januára 1945. No kvôli tomu, že nacisti po súhlase prezidenta Jozefa Tisa začali okupovať Slovensko, sa nedalo čakať do januára, pretože by boli armádu odzbrojili. A kto by potom vykonal Povstanie, keby armáda nemala zbrane? To znamená, že ľudia, ktorí Povstanie pripravovali, sa museli rozhodnúť pre tento krízový variant.

Čo vlastne vedenie Povstania plánovalo?
Počítalo sa s tým, že dve východoslovenské divízie zaútočia v priesmykoch na nemeckú a maďarskú obranu a otvoria tým cestu Červenej armáde. Žiaľ, nepodarilo sa to, lebo Nemci o týchto plánoch niečo vedeli a východoslovenskú armádu odzbrojili. Keby bol vyšiel optimálny plán Povstania, absolútne by sa nedalo hovoriť, že bolo zbytočné. Ale zbytočné nebolo ani takto, pretože nás rehabilitovalo z kolaborácie s nacistickým Nemeckom.

Akým spôsobom?
Ľudia, ktorí dokázali myslieť politicky perspektívne, videli, že Slováci by boli zaradení medzi spojencov nacistického Nemecka. Stali by sme sa porazeným národom druhej svetovej vojny, keby sme až do konca zostali visieť na Hitlerových trenírkach. Takto to jednoducho nemohlo byť. Rehabilitovali sme sa a postavili sa na stranu víťazných mocností. To je hlavný výsledok Povstania.

Ako sme spomínali, za komunizmu bolo Povstanie zneužívané vládnou mocou. Po revolúcii bolo treba nové spracovanie jeho historickej úlohy. Myslíte si, že sa tento proces nového spracovania už skončil, alebo stále pokračuje?
Ja som presvedčený o tom, že globálny obraz Povstania sa už zásadne meniť nebude. Ten je úplne v poriadku, historicky sa nemá prečo meniť, pretože takto to skrátka bolo. História je veda. Nedá sa v nej kalkulovať s niečím takým, aby sme si teraz zrazu povedali, že od zajtra to takto nebude. Takto to nemôže fungovať. Ale v drobnokresbe sa dopĺňajú príbehy jednotlivých ľudí. Zapĺňame miesta, ktoré doteraz neboli zmapované.

Môžete byť konkrétnejší?
Napríklad o mnohých ľuďoch sa toho do roku 1989 veľa hovoriť nemohlo. Jasne sme rehabilitovali armádu, ktorá bola hlavnou silou Povstania. Aj práve teraz je v Bratislave až do konca augusta výstava o úlohe armády v SNP. Výstava pôjde v druhej polovici septembra do Prahy. Pripravili sme ju v spolupráci s Vojenským historickým ústavom. Takže tie takzvané biele miesta vypĺňame. Ale je to drobnokresba, ktorá síce dokresľuje celý priebeh Povstania, ale nemení a podľa mňa ani nemôže meniť základné atribúty Povstania. To jednoducho nebolo tým, čo tvrdia jeho oponenti, teda povstaním proti vlastnému štátu. Rozhodne nie. Bolo to povstanie za demokraciu, slobodu a rovnoprávne postavenie Slovákov vnútri Československej republiky. Práve to sú hlavné atribúty SNP.

Dokáže vás vôbec po toľkých rokoch vedeckej práce a bádania o Povstaní vôbec ešte niečo prekvapiť?
Občas ma šokuje, že ľudia ešte stále majú doma úžasné historické artefakty, ktorých hodnotu možno ani oni sami nevedia doceniť. Prídu sa nás spýtať, či o to máme záujem. Samozrejme, že o to máme obrovský záujem. Aj v posledných rokoch sme získali niekoľko mimoriadne cenných vecí. Spomenul by som len prípad armádneho veliteľa Jozefa Turanca. Bol to nadriadený povstaleckého veliteľa Jána Goliana. Ten ho dal zatknúť a letecky odviezť do Moskvy. Turanec totiž prišiel v predvečer Povstania zatknúť niektorých dôstojníkov, ktorí pomáhali partizánom. V Sovietskom zväze zostal až do roku 1947, keď sa vrátil svedčiť na Tisov proces. Sám bol po vojne odsúdený.

O tomto prípade ste získali nové informácie?
Áno, a vyšlo to už aj knižne. V rámci Tisovho procesu si totiž Turanec písal poznámky, ktoré sa nám pred pár rokmi dostali do rúk. Doniesol nám ich človek, ktorý ich mal roky u seba a bál sa ich niekomu dať. Turanec bol totiž predstaviteľ druhej strany. Múzeum SNP však v spolupráci s Vojenským historickým ústavom vydáva aj veci z druhej strany. Musíme predsa poznať obidve strany barikády. Nemožno písať dejiny bez toho, aby sme hovorili aj o ľuďoch, ktorí neboli voči Povstaniu pozitívne naladení. Vydali sme teda aj tieto spomienky. Takýchto vecí a artefaktov je naozaj veľmi veľa. Viem napríklad o tom, že sú zachované isté zaujímavé materiály o rodine Nábělkovcov alebo Veselovcov z Banskej Bystrice. Je veľmi dobré, že sa nám k takýmto veciam podarí dostať.

Stáva sa často, že nejaký pamätník zomrie a v jeho pozostalosti nájdu príbuzní na povale vzácne dokumenty?
Buď zomrie a jeho príbuzní ich nájdu v pozostalosti, alebo ich majú doma a celá rodina o tom vie, lenže on si ich za svojho života chcel ponechať a potomkovia nám to po jeho smrti donesú. Získali sme napríklad veľmi unikátnu záležitosť, kufrík vojaka, ktorý bol na východnom fronte, a to so všetkým, čo tam bolo. Tento vojenský kufrík je v podstate drevená truhlica, ktorú sa chystáme vystaviť v dolnej expozícii. Takže naozaj sú to raritné veci, ktoré sa dodnes nachádzajú u ľudí. Vždy sme veľmi radi, keď nám to prinesú. Väčšina z nich sa ozve, keď pamätníci navždy odídu a potomkovia sa snažia s tými vecami niečo urobiť. Žiaľ, mnohí ďalší ich buď dajú do predaja cez burzu, alebo jednoducho vysypú do kontajnera. To je naozaj veľká škoda.

Sú v archívoch veci, ktoré ešte nevideli svetlo sveta a čakajú na svoje odhalenie? Myslíte si, že napríklad v prísne uzavretých ruských archívoch sa môžu nájsť mnohé zaujímavé dokumenty?
To je úplne jasné. Vieme, že množstvo archívnych materiálov týkajúcich sa Slovenska je tak v ruských, ako aj v amerických archívoch. Doteraz sme sa k nim nedostali. V prípade mnohých ďalších nedokážeme presne identifikovať, kde by sa mohli nachádzať, hoci vieme, že existujú. Ale viete, v mnohých archívoch sa skrývajú veci z druhej svetovej vojny, ktoré sú považované za trofejné.

Kde sa podľa vás nachádzajú?
Zobrali si ich Sovieti do Moskvy alebo Američania do svojich archívov. Tieto materiály sú dosiaľ nespracované. Na spracovania ešte len čakajú. Takže ja si myslím, že v nasledujúcich rokoch sa ešte nájdu veci, ktoré budú pre historikov veľmi zaujímavé. Dokonca si trúfam povedať i to, že veľmi vzácne dokumenty sa ešte stále nachádzajú aj v súkromnom držaní na Slovensku. U niektorých osôb existujú materiály, ktoré nepoznáme. Avšak ako vravím, to, že by nejakým spôsobom zmenili globálny pohľad na Povstanie, sa určite nestane. Len zaujímavo dokreslia niektoré udalosti.

A čo nemecké archívy, máte prístup aj tam?
Samozrejme, do nemeckých archívov chodí pravidelne jeden kolega, Rusko je zase moje teritórium, keďže som ruštinár. Aj tento mesiac som bol preskúmať nakrútené materiály vo filmovom archíve, pretože na budúci rok chceme spolu s RTVS pripraviť film o oslobodení Slovenska. Neustále tam chodím spolu s Jozefom Bystrickým z Vojenského historického ústavu v Bratislave. Dokončujeme knihu o Slovákoch v zajateckých táboroch v Sovietskom zväze počas druhej svetovej vojny. Je to v podstate dosiaľ nepublikovaná téma. Podarilo sa nám získať atraktívne archívne materiály, takže dúfam, že táto knižka bude veľmi zaujímavá. Hlavne pre ľudí, ktorí tými tábormi prešli, ako aj pre ich rodiny. Tie často nevedia, kde a akým spôsobom ich blízki skončili.

Keď sme sa už dotkli kinematografie, nedávno sa do kín dostal film Tlmočník, v ktorom syn nacistického dôstojníka pátral v slovenských archívoch po dokumentoch týkajúcich sa jeho otca...
Áno, nakrúcali to aj u nás v Múzeu SNP.

Stáva sa vám aj v reáli, že prídu deti vojakov z Nemecka a hľadajú u vás pravdu o svojich otcoch?
Áno, dokonca sme u nás mali Malteho Ludina, syna posledného nemeckého vyslanca v slovenskom štáte Hannsa Ludina. Malte Ludin natočil aj dokumentárny film o svojom otcovi a jeho pôsobení na Slovensku pod názvom Dve alebo tri veci, ktoré o ňom viem. Bol teda aj v našich archívoch a hľadal tam materiály. Takže áno, je to pomerne normálna vec. Takisto veľmi dobre spolupracujeme s Veľvyslanectvom Spolkovej republiky Nemecko. Pomáhame im pri vyhľadávaní tých vecí, ktoré ich zaujímajú. Napríklad aj hrobov nemeckých vojakov alebo ďalších záležitostí. Táto spolupráca stále prebieha.

Nedávno vyšiel v HN rozhovor s dvoma nemeckými historikmi Matthiasom Dornfeldtom a Enricom Seewaldom, ktorí napísali knihu Dejiny nemecko-slovenskej diplomacie 1922 – 1993. Tí pátrali po dokumentoch aj na Slovensku. Majú záujem o spoluprácu s vami aj nemeckí kolegovia – historici?
Áno, samozrejme. Zúčastňujú sa aj na konferenciách, ktoré tu na Slovensku organizujeme na tému SNP a vojnových rokov. Takže máme s nimi veľmi dobrú spoluprácu. A nielen s historikmi z Nemecka, ale aj z ďalších krajín ako Francúzsko či Spojené štáty. Chodia sem, aby si s nami vymieňali skúsenosti z výskumu. Aj pre nás je veľmi dôležité, aby to tak zostalo i naďalej.

Kto je Stanislav Mičev
Narodil sa 11. decembra 1957. Je autorom scenárov k dokumentárnym filmom, rozhlasovým reláciám či muzeálnym výstavám. Napísal viacero odborných publikácií, ako historik sa venuje najmä druhej svetovej vojne. Od apríla 2006 je generálnym riaditeľom Múzea SNP v Banskej Bystrici.