Málokto by si zrejme všimol, že existuje nejaký návrh tlačového zákona, pokiaľ by tento zámer z dielne rezortu kultúry nesprevádzali permanentné útoky špičiek vládnej koalície na médiá, respektíve tých, kto v nich pracujú a ktorí ich vydávajú.
Až tento vulgárny kolorit, v ktorom už predseda SNS Ján Slota dávno nie je osamotený, skôr naopak, musel dať každému najavo, že jeden z najbližších spolustraníkov predsedu Smeru a vlády Roberta Fica -- minister kultúry Marek Maďarič využije tento legislatívny bič na problematických novinárov a ich zamestnávateľov.
V súkromnom sektore totiž vhodne načasovaný telefonát novinárovi alebo jeho šéfovi, tak ako v prípade médií verejnoprávnych, nestačí, keďže o ich úspechu alebo neúspechu nerozhodujú poslanci či ministri, ale predovšetkým hospodárske výsledky -- a tým môžu byť Smer, SNS či SDKÚ tak trochu ukradnutí.
Aj preto museli Maďarič a spol. pristúpiť k efektívnejším opatreniam: z toho vyplynuli finančné sankcie či deštrukčné právo (presnejšie povedané povinnosť) na odpoveď komukoľvek, kto sa z dotknutých prihlási. Z novín by sa tak vytratili správy, ktoré nahradia povinné reakcie na články, pričom táto absurdná situácia úmyselne ignoruje daný právny stav, ktorý už dnes za jasne vymedzených okolností dáva právo dotknutým osobám žiadať reakciu (opravu, spresnenie, ospravedlnenie), pričom kvôli ochrane dobrého mena sa môžu tieto veci skončiť aj na súdoch. Takže tu nemáme do činenia so žiadnou mediálnou anarchiou, ktorú ovládajú domáci alebo zahraničí mediálni oligarchovia, naopak, chystá sa tu klasický náhubok pre tých, na ktorých súčasná vládna koalícia nemá bezprostredný politický dosah.
Takéto riešenie však skôr evokuje deň zúčtovania, ako snahu o ochranu dobrej cti anonymných občanov, keďže tými oficiálne dotknutými sú vždy ten istý občan Fico, občan Dušan Čaplovič, občan Slota alebo občianky Viera Tomanová či Anna Belousovová. Takéto riešenie však jasne do budúcnosti naznačuje, čo s politikom spraví omamná chuť astronomických preferencií, ktoré dočasne môže používať ako obhajobu svojich neštandardných krokov.
V podobnej situácii bol predsa začiatkom 90. rokov predseda HZDS Vladimír Mečiar, ktorému svojho času ležala pri nohách polovica slovenských voličov -- dnes zažíva to isté Robert Fico, ktorý sa aj na protimečiarovskej vlne dostal v roku 1998, vtedy ešte vo farbách SDĽ pôvodne do vládnej koalície so SMK, SOP a SDK. Aj za Mečiara vychádzali noviny s protestne vybielenými stranami, dnes sa však Mečiarovi ľudovci potácajú pár percent nad päťpercentnou hranicou zvoliteľnosti. Fico si to všímať zatiaľ nemusí, permanentné hľadanie nepriateľa zatiaľ na ľudí zaberá aj dva roky po parlamentných voľbách.
Šéf vládneho kabinetu a najsilnejšej politickej strany na Slovensku sa evidentne báť nemusí: zatiaľ na jeho strane stoja preferencie a štátny aparát. A bude to tak dovtedy, pokiaľ si ľudia budú myslieť, že dnes je na rade stále niekto iný. Dnes sme to možno my, ale nikde nie je napísané (ani v tlačovom zákone), že to práve zajtra nebudete práve VY...