"V ten večer sme išli skôr spať, pretože ráno o pol štvrtej som mal letieť do Berlína na pracovnú cestu. O pol jednej ma však manželka zobudila, že počuje akýsi hluk na ulici. V pyžamách sme vybehli k bráne. Po ceste sa valili tanky, poľné kuchyne a iná vojenská technika, boli ich stovky," spomína na osudnú noc, keď spojenecké vojská Varšavskej zmluvy obsadili územie Československa na 21 rokov, spomína Juraj Lenčák z Trebišova. Keďže mesto leží iba niekoľko kilometrov od východných hraníc, jeho obyvatelia zažili obsadenie republiky medzi prvými. Obyvateľom východného Slovenska bolo pri pohľade na ulicu jasné, že nejde o žiadne cvičenie. "Do oči sa nám valili slzy. Utekali sme rýchlo k rádiu a tu sme počuli výzvu prezidenta republiky na zachovanie rozvahy a pokoja," pokračuje vo svojom rozprávaní dnes už 85-ročný dôchodca. Na letisku v Košiciach, odkiaľ mal odletieť, mu oznámili, že letisko je obsadené a lietadlá už nelietajú. Lenčák ako vedúci investičnej výstavby Potravinárskeho kombinátu v Trebišove sa teda vybral do podniku, aby zistil, aká je situácia tam. "Vrátnica už bola obsadená sovietskymi vojakmi a pred podnikom hliadkovali tanky." Výrobu to vraj neohrozilo a závody museli pracovať v plnom režime naďalej. Pán Lenčák so svojou rodinou rovnako ako všetci ostatní čakali, čo s nimi bude. "Nikto nevedel, čo bude ďalej. Tanky išli cez mesto ešte celý deň, noc až do 22. augusta popoludní. Po dvoch dňoch boli v meste obsadené všetky úrady a významnejšie inštitúcie."