Jedni sa odsťahovali do cudziny, iní pravidelne cestujú za hranice kvôli práci či štúdiu. HN sa pozreli, ako koronakríza zastihla Slovákov v zahraničí. Uzavreté hranice ich odstrihli od blízkych aj zamestnania. Návraty pendlerov do vlasti stále komplikuje najmä povinná štátna karanténa.

Zostali sme bez práce, žijeme z úspor

Tatérka Zuzana Nižňanská čaká na otvorenie hraníc. Zázemie, prenajatý byt aj štúdio má totiž v Prahe. Posledné mesiace však často trávila čas aj na Slovensku, či cestovala na služobné cesty do iných krajín.

Tesne pred zhoršením situácie a uzatváraním ekonomík odletela na niekoľko týždňov tetovať k priateľovi do Švajčiarska. Krátko nato sa hranice uzavreli. „Doteraz som nič neriešila, dostáva sa mi sem málo informácií. Spravili sme si tu vlastnú karanténu, tetovať sa nemôže, tak som v byte a kreslím, ilustrujem knihy. Sme hneď pri lese, tak chodíme často do prírody, kde nikto nie je,” opisovala situáciu v zahraničí.

Podľa jej slov to ľudia z jej švajčiarskeho okolia prežívali prevažne pokojne. Okrem zatvárania niektorých obchodov sa život nezmenil, zriedkakedy videla niekoho s rúškom na tvári.

Zuzana však zároveň pripomenula všadeprítomnú neistotu z toho, čo príde v ďalších týždňoch. Nemohla sa totiž vrátiť do Prahy, kde by ju nepustili cez hranice, ani na Slovensko, pretože ju odstrašovali po internete a v médiách kolujúce informácie o stave štátnych karanténnych zariadení.

Už len pre ten detail, že do Švajčiarska z Prahy pricestovala aj so svojím psom. „Nevieme, koľko to potrvá. Všetko sa zmení. Mnohí moji známi, podnikatelia, umelci, sme prišli o prácu, žijeme z úspor. Nikto nevie, ako to bude pokračovať, ďalšieho pol roka takto kryť účty nedokážem,” zhodnotila.

Domov sa chce vrátiť čo najskôr, bezpečnosť zdravia je pre ňu však prvoradá. „Nemá zmysel vyplakávať. Myslím na to, že tatéri zarábajú viac ako normálne zamestnaní ľudia. My sme mali aspoň tie úspory. Musíme to zvládnuť,” uzatvorila.

Odrezaní od sveta

Aj príbehy ďalších Slovákov ukazujú, ako im obmedzenia pohybu ľudí cez hranice spôsobili ťažko prekonateľné prekážky. „Postupne mňa a ľudí v mojom okolí začína znepokojovať jedna vec. Čo so Slovákmi, ktorí v zahraničí dlhodobo žijú a na Slovensko sa nemôžu vrátiť v rámci repatriácie, pretože sa nechcú sťahovať, ale zároveň zostali odrezaní od svojich rodín na Slovensku?” pýta sa projektová manažérka Zuzana Andrašovová.

So snúbencom žije v Brne, ale obaja majú rodinu na východnom Slovensku. Kvôli nariadeniam vlád už vyše dvoch mesiacov nemôžu navštíviť svojich príbuzných, z ktorých časť žije na dôchodku a úplne sama. „Ak by sme vycestovali na Slovensko, musíme ísť do štátnej karantény. To isté by nás čakalo po návrate do Česka, takže je to prakticky nerealizovateľné,” vysvetlila.

Zuzana ďalej pripomína, že veľa sa hovorí o pendleroch, no zabúda sa na to, že vďaka Schengenu žijú Slováci v rôznych krajinách Únie a nie všetci môžu zrazu opustiť svoje zamestnania a vrátiť sa na Slovensko.

„Sme teda odrezaní. Všetci, ktorí sa ozvú a požadujú rozvoľnenie opatrení na hraniciach a zrušenie štátnej karantény, sú pritom aj politikmi verejne označovaní za hrozbu, chodiacu nákazu. Aj keď žijem v zahraničí, stále som občianka Slovenska. Opatrenia dodržiavam, prečo by som teda mala byť hrozbou? Je to celé nedomyslené a s veľkým negatívnym dopadom na životy ľudí,” argumentovala Andrašovová s tým, že dúfa, aby si napokon nemuseli zvoliť, či zostanú zavretí v jednej, alebo v druhej krajine.

Fokus na štúdium

Brno je jediné české krajské mesto, v ktorom sa k českej národnosti hlási menej ako polovica obyvateľstva. A až pätinu z takmer 400-tisícovej populácie tvoria vysokoškolskí študenti. Iba tých zo Slovenska je podľa univerzitných štatistík vyše 10-tisíc.

Jedným z nich je aj študent psychológie Michal Hrozáň. Jeho koronasituácia zasiahla v poslednom semestri bakalárskeho štúdia. „Panika, ktorá sa zo začiatku schytila, ma zaskočila a veľmi som zvažoval, či sa vrátiť domov. Nevedel som, ako sa všetko bude vyvíjať, či rodičia nebudú potrebovať pomoc, starí rodičia nákupy a podobne,” opisuje. Napokon sa rozhodol zostať a dokončiť školu.

Michal tvrdí, že to bola dobrá voľba. „Vo všeobecnosti mi to celé dobre padlo, pretože som okrem priestoru na písanie práce dostal príležitosť pracovať v novootvorenom centre pre bezdomovcov tu v Brne a na internetovej psychologickej poradni.

Mrzí ma, že som nemohol byť vo väčšom kontakte s rodinou a známymi v Bratislave, ale bola to taká nútená dovolenka, ktorá mi dovolila sústrediť svoju pozornosť na tu a teraz v tomto meste. Svoj voľný čas som začal tráviť viac na balkóne, staraním sa o rastliny, pripravovaním kombuchy, varením. Prispôsobil som sa,” hodnotí vyrovnane. 

Jediné, čomu sa doteraz vyhýba, je sledovanie politického diania. „Celospoločenskú situáciu som po zavretí hraníc musel asi po týždni prestať sledovať, pretože sa na mňa valilo obrovské množstvo informácií, ktoré som odmietol riešiť v čase záverečnej práce a prípravy na štátnice,” dodal študent.

Hlava XXII štátnej karantény

Alena Kaliská má toho precestovaného dosť. Počiatky šírenia korony zažívala ešte ako letuška v službe. Odkedy pracuje pre aerolinky, žije vo Fínsku. Ešte v tomto roku bola služobne v Južnej Kórei, v Thajsku, v Číne, na Kanárskych ostrovoch či v Portugalsku. O repatriačnom lete Slovákov žijúcich v zahraničí sa dozvedela z facebookovej stránky slovenského veľvyslanectva v Helsinkách 28. marca.

„Keďže som dostala na tri mesiace z práce neplatené voľno, tak som sa rozhodla, že by bolo skvelé stráviť tento čas s rodinou,” opísala Alena. Cesta domov ju stála 530 eur. Sumu sa dozvedela deň pred odletom spolu s podmienkami. Spiatočný let do Budapešti či Prahy ju pritom zvyčajne vyjde na 130 eur.

„Letela som napríklad aj z Berlína do Jakarty s prestupom v Singapure nízkonákladovkou za 213 eur,” hovorí Alena, ktorá však konštatuje, že za vysokú cenu môže pravdepodobne aj nízka kapacita štátnej letky, čím sa navyšujú prevádzkové náklady. „Jedna letuška mala na sebe "hazmat suit," bol tam z bezpečnostných dôvodov aj jeden policajt,” opísala svoj príchod na Slovensko repatriantka.

Ochranný odev mal aj šofér v autobuse, ktorý ju v sprievode dvoch policajných áut zaviezol do povinnej štátnej karantény v Donovaloch. Dôvod umiestnenia práve v Donovaloch jej neuviedli. Bol to však lepší prípad - rodinu má v Banskej Bystrici, takže bola aspoň na skok od blízkych. Na rozdiel od jej “spolubývajúcich” na izbe, dievčat z rôznych kútov Slovenska.

Snaha opatrovateliek vyhnúť sa karanténe

Karanténe v štátnom zariadení sa snaží vyhnúť opatrovateľka Andrea z Galanty. Do Rakúska chodí pracovať v nepravidelných intervaloch. Odkedy však platia opatrenia na hraniciach, musí si poriadne rozmyslieť, ktorú prácu zobrať.

„Mala som ponuku na hranici Talianska, Švajčiarska a Lichtenštajnska. Tam to ale bolo s koronou výrazné, tak som nakoniec nešla,” hovorí Andrea. V čase rozhovoru má namierené do Viedne, kde zostane dva týždne. Vtedy platili ešte výnimky pre Burgenland, Dolné Rakúsko a Viedeň.

Pri návrate z týchto lokalít nemuseli ísť opatrovatelia o štátnej karantény, ak sa preukázali negatívnym testom nie starším ako 96 hodín. Dnes platí toto pravidlo už pre celé Rakúsko, zatiaľ čo susedia otvorili svoje hranice tento týždeň.

Polovica jej kolegov pritom už musela ísť do štátnej karantény a veľa z nich tak zostáva radšej v práci za hranicami, alebo bez práce doma. Andrea si radšej zakaždým, keď cestuje zo služby z Rakúska, priplatí za test. „Raz som už prešla späť, lebo som splnila podmienku pendlera a aj výnimky. Ale tiež nebolo vôbec isté, či ma dajú do štátnej karantény alebo nie. Skôr som mala šťastie,” opísala. ​

Protest v štátnom zariadení

Príbehy z izolácie o 50 kilometrov ďalej, na internáte v Turčianskych Tepliciach, zdieľala priamo z miesta Viktória Fricová. „Ubytovaná som, napriek môjmu nesúhlasu, na bunke spolu s tromi ženami, pričom každá z nás prišla z iného miesta,” opísala svoju skúsenosť Viktória podobnými slovami, ako použila Alena Kaliská.

“Tí čo ma poznajú, vedia, že som už čo to pocestovala, prebývala som na miestach s naozaj hroznými podmienkami, čo sa hygieny a bezpečnosti týka. Rozumiem ale aj tomu, že štát má limitované zdroje, ktoré môže pre účely štátnej karantény využiť aj to, že je stav našich slovenských internátov taký ako je,” diplomaticky hodnotila ubytovací štandard karantény.

14-dňovú povinnú karanténu v štátnej karanténe museli od 12. marca absolvovať všetci, ktorí prekročili hranice. Každý, kto následne prekročil hranice a nespĺňal podmienky pre výnimku, musel podpísať policajtom oficiálny dokument s názvom Poučenie osoby.

V ňom stálo: „Z dôvodu ochrany Slovenskej republiky pred zavlečením prenosného ochorenia COVID-19 je všetkým osobám vstupujúcim na územie Slovenskej republiky nariadená izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku je tejto osobe nariadená domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní.“

A práve slovo izolácia sa v spomienkach Viktórie Fricovej stalo kameňom úrazu po príchode pred karanténne zariadenie. „Okolo druhej ráno sme zastali pred internátmi. V tom čase som už bola na ceste vyše 48 hodín. Do autobusu prišiel pán, ktorý nám vysvetlil, že tí, ktorí majú určené ubytovanie v Turčianskych Tepliciach, budú ubytovaní po dvoch na trojlôžkových izbách. A každé dve izby sú spolu v bunke, ktorá zdieľa kúpeľňu a WC.

Vtedy sa ozval jeden pán s tým, že on v takom prípade odmieta nastúpiť do karantény, odvolávajúc sa na prípady šírenia vírusu v rámci buniek. Väčšina z nás ho plne podporila. Ak karanténa, tak sami na izbách, v absolútnej izolácii,” opisovala. Pokračovala tým, že v reakcii na protest sa k nim prihovoril zástupca riaditeľa obvodného oddelenia policajného zboru v Turčianskych Tepliciach. Debatu označila ako prinajmenšom absurdnú.

„Na celom svete je napätá situácia, nie je to moja chyba, že vláda schválila určité opatrenia, ktoré musíme dodržiavať. Ak neuposlúchnete výzvu, nastane represia a potom si to riešte, ako chcete,“ citovala policajta Viktória.

„Bojím sa, že mi povedia ´game over´”

Iva Morvayová pochádza zo Zvolena, no žije v Prahe, kde sa venuje sociálnej práci. Začiatkom januára, keď bol koronavírus v očiach Európanov izolovanou čínskou záležitosťou, o ktorej sa dozvedali nanajvýš zo svetových správ, vycestovala na dovolenku do Thajska.

Využila pritom akciové letenky spoločnosti China Southern, ktoré spájali Prahu a Bangkok niekoľkohodinovými prestupmi v Číne. Cesta domov ju čakala 31. januára. Komerčné medzinárodné lety fungovali ešte v bežnom režime, Iva si akurát ku knihe a kompresným podkolienkam na cestu pripravila aj rúško, potrebné na presun cez čínske letiská. „Vtedy ich mali všetci, no nosili sa skôr v rámci ohľaduplnosti voči ostatným,” opísala.

Hoci bola pripravená na dlhú cestu domov, realita bola omnoho komplikovanejšia. „Poslednú hodinu sme na letisku riešili toto: najprv mi odporúčali neletieť mojím letom cez Čínu, pretože si tam vraj po novom musia všetkých nechať 20 dní v karanténe.

Potom som volala s poisťovňou ako mám postupovať. Vyzeralo to, že si idem kupovať novú letenku. Potom sa zrazu niečo zmenilo a vraj náš let ešte pustia. Držte mi palce. Dlhšiu dovolenku už nepotrebujem. Nebojím sa koronavírusu. Bojím sa, že o osem hodín mi v Urumči povedia game over,” napísala na sociálnu sieť tesne pred odletom z Bangkoku.

Napokon sa Ive podarilo bezpečne pristáť na viedenskom letisku, odkiaľ ju už čakala len pozemná preprava naspäť do Prahy. Bolo to však “o chlp”: o deň neskôr čínska vláda vydala nariadenie, ktorým od 1. februára všetky medzinárodné lety zrušila.

A pandémia sa medzitým rozšírila po svete. Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie sa prví nakazení objavili vo Francúzsku 24. januára a do mesiaca prípady hlásilo už deväť štátov Európskej únie.

Rekordná cesta domov

Omnoho zložitejšia cesta čakala Petra Sedláčila a Zuzanu Gálovú, mladých kreatívcov žijúcich v Austrálii. Tento rok sa s končiacimi pracovnými vízami rozhodli presťahovať naspäť na Slovensko.

Naplánovali si rozlúčkový výlet do západnej Austrálie v dodávke, päťdňový pobyt v Qatare a príchod domov. Odhlásili sa z bytu, predali všetko, čo sa nedalo zbaliť do kufra. Tesne pred ich odchodom v polovici marca však zrušili lety a následne oznámili uzavretie Austrálie na 30 dní.

„Je viac než pravdepodobné, že si budeme musieť požiadať o predĺženie víz a prispôsobiť sa tomu, čo sa bude diať. Všetko je otvorené, každý deň sa situácia mení. Celkom sme prekvapení, že ešte nevyhlásili karanténu na Slovensku. Ak ideme von, nosíme rúška, ale to sme hádam jediní okrem ľudí z Ázie. Obchody sú plné ľudí, regály prázdne, ale život sa tu, okrem rušení kultúrnych akcií, neobmedzil,” písal na sociálnej sieti Peter prvú správu pre rodinu a priateľov.

O niekoľko dní neskôr sa im podarilo zabookovať si let s Thai airways cez Bangkok do Viedne. Následne však Thai na ich webstránke zverejnil informáciu, že pustí na palubu iba ľudí, ktorí budú mať platný negatívny test na vírus a poistenie nad 100-tisíc amerických dolárov, ktoré zahŕňa aj koronu.

„Lenže ani jednu z podmienok nebolo možné splniť, keďže na vírus sa tu mohol dať človek testovať až po tom, ako vykazoval vážne príznaky. Kontaktovali sme slovenskú ambasádu v Sydney a aj v Thajsku. Ani tie však nemali úspech v riešení situácie. Thai napokon let zrušil a nové lety nám ponúkli až od júla. Tak sme researchovali po facebookových skupinách,” spomína Peter.

Viaceré štáty už vtedy organizovali repatriácie svojich občanov. Pani zo Slovenskej ambasády im však oznámila, že slovenský vládny špeciál by do Sydney ani nedoletel. „Sydney je pritom jedno z najdrahších miest na svete. So Zuzkou už žijeme niekoľko rokov spolu, sme naučení spoliehať sa len na seba, no uvidíme, čo nám prinesú najbližšie dni,” písali blízkym.

Napokon sa im však predsa len podarilo vykorčuľovať zo situácie. „Prvého apríla ráno sme pristáli vo Viedni. Leteli sme s Austrian Airlines, ktorá pomáhala rakúskym občanom k návratu z rôznych kútov sveta. Na tento len sa nám podarilo dostať vďaka Slovenskej ambasáde v Austrálii. Lietadlo, ktoré pre nás prišlo, malo priamy let z Viedne do Sydney, čím dosiahli svoj rekord najdlhšieho letu počas ich 60-ročnej histórie,” spomínali Zuzana s Petrom. Dnes sú už úspešne na Slovensku.

Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.