Už roky odchádzajú mladí ľudia zo západnej Ukrajiny študovať do iných krajín. Až donedávna si väčšina z nich vyberala Poľsko. Zhruba pred štyrmi rokmi sa začalo hromadne hovoriť o Slovensku. Predstavitelia košických a prešovských univerzít začali navštevovať všetky školy v mojom rodnom meste Ternopil.
V roku 2018 som prvýkrát prišla na Slovensko na exkurziu na univerzity v Košiciach, Prešove a Ružomberku. Vtedy som si ešte nebola istá, čo chcem študovať, no už som mala jasnú predstavu o krajine, v ktorej chcem študovať.
Ak ste z Ukrajiny a chcete študovať na Slovensku, potrebujete veľké množstvo rôznych dokladov, osvedčení, podpisov. Keďže nemám 18 rokov, potrebovala som predložiť nielen svoj pas, ale aj pas môjho otca. Samozrejmosťou bol stredoškolský diplom s apostilom, okrem toho doklad o bezúhonnosti či doklad o ubytovaní. Pomôcť s tým môžu firmy, ktoré sa na túto oblasť špecializujú. Za ich služby sa však platí od 700 do 2000 eur. Vyzeralo to byť výhodné – zaplatiť a zabudnúť na všetky papierovačky. Nie je to však tak. Existuje totiž veľké riziko, že budete sklamaní a všetko si napokon musíte spraviť sami. Stalo sa to aj mne.
Spoločnosť, s ktorou som mala to nešťastie spolupracovať, sa ukázala ako úplne nezodpovedná. Buď ma neustále dezinformovala, alebo naopak, neposkytovala absolútne žiadne informácie o tom, čo sa stalo s mojimi dokumentmi. Napokon som musela opravovať všetky chyby, ktoré spravili oni.
Samostatnou kapitolou bola moja skúsenosť s cudzineckou políciou. Myslím si, že je to to najhoršie, čo sa mi na Slovensku stalo. Hoci ste rozvinutá krajina, do ktorej som sa zamilovala, cudzinecká polícia sa snaží ľudí vystrašiť a spochybniť zámery cudzincov.
Slovensko podľa štatistík ministerstva vnútra len vlani udelilo 22-tisíc pobytov pre migrantov. Na políciu prichádzajú každý deň stovky ľudí. Dostať sa do vytúženej kancelárie policajta je ťažké. Pred políciou som čakala celú noc a celý deň. Existuje také pravidlo – kto sa dostane do radu, ten dostane pobyt. Ľudia sa pred políciou zhromažďujú každý večer a zapisujú sa do radu. Každú hodinu sa koná kontrola prítomnosti. Ak sa niekto neobjaví, vyškrtnú ho a ide na koniec radu. Takýto systém podľa mňa nie je humánny, ale človek sa s tým musí vyrovnať. Na políciu som prišla o jedenátstej večer. Bola chladná jesenná noc. Celú noc som snívala o tom, aby nás čo najskôr pustili do teplého vnútra.
Ďalším problémom bol jazyk. Prišla som sem v septembri a po slovensky som hovorila veľmi zle. Prvý mesiac bol veľmi náročný. Po prvých prednáškach v škole bolo ťažké potláčať slzy. Bola som presvedčená o tom, že ma zo školy vyhodia. Ale postupom času sa život zjednodušil.
Asi to z mojej strany nebude znieť patrioticky, ale zdalo sa mi, že ľudia sú tu oveľa láskavejší a pohotovejší ako na Ukrajine. Keď mám problémy, Slováci mi vždy láskavo pomôžu. Som im za to veľmi vďačná. Vo všeobecnosti mám skúsenosť, že ste tolerantní a liberálni. Na Ukrajine ľudí odsudzujú pre ich vek. Som mladšia ako všetci slovenskí študenti, pretože na Ukrajine máme len 11 rokov školy. Tu mi to nikto nevyhadzoval na oči.
Na Slovensku som sa stretla s rôznymi ťažkosťami a trochu som prehodnotila svoj postoj k ľuďom. Skutočnosť, že človek pochádza z tvojej rodnej krajiny neznamená, že mu môžem veriť. A naopak, úplne cudzí ľudia sa môžu stať tými, ktorým teraz dôverujem najviac.
Neviem, kam ma osud zavedie, ale dnes sa mi naozaj páči, kde sa nachádzam. A aj napriek všetkým ťažkostiam, ktorými som si prešla, svoju voľbu neľutujem.
