Do zahraničia odchádzame kvôli práci, škole, za lepším životom. Keď prichádza cudzinec k nám, jeho motivácie sú často rovnaké. No pridáva sa k nim napríklad aj to, že zo svojej domoviny uteká kvôli vojne či diktatúre.
Lenže prístupy, s ktorými sa tieto dve skupiny stretávajú v cieli cesty, sa výrazne líšia. „Zatiaľ čo Slováci o svojej migrácii uvažujú ako nositelia práv a slobôd obyvateľov Európskej únie, toto privilégium vždy nepriznávajú migrantom z iných etnických, rasových či kultúrnych skupín,“ zhrnula Lýdia Marošiová, sociologička z výskumnej agentúry Krajinka.
Jednoducho, na našich sa pozeráme inou, zhovievavejšou optikou. Niektorí sociológovia to nazývajú aj fenoménom šikovných Haniek. Slovákov, ktorí odchádzajú preč, vidíme ako odvážnych – tých, ktorí sa dokážu presadiť. Naopak, cudzincov, ktorí prídu k nám, vnímame ako hrozbu. A neraz predpokladáme, že ich motivácie sú nekalé.
Dvojaký meter
Potvrdzujú to aj výsledky prieskumu Eurobarometer z roku 2017. Slovensko spolu s Bulharskom, Gréckom, Maďarskom a Maltou, patrilo do pätice štátov, v ktorých viac než polovica obyvateľstva vníma imigráciu ako problém. Podľa Marošiovej za to môže fakt, že Slováci nie sú zvyknutí na multikultúrnosť, ani na spolužitie ľudí z rôznych etnických, rasových či náboženských skupín.
A to napriek tomu, že práve tieto javy kvitujú našinci žijúci napríklad v štátoch západnej Európy. „Je na čase, aby sa Slovensko otvorilo a začalo plniť záväzky, ktoré mu vyplývajú z medzinárodných dohovorov garantujúcich každému človeku napĺňanie jeho práv,“ komentuje Marošiová výsledky prieskumu, ktorý realizovala medzi mladými Slovákmi žijúcimi za hranicami.
Paradoxom je, že Slováci cestujú krátkodobo za prácou najviac v Európskej únii. Naopak, v podieli migrantov žijúcich u nás patríme na chvost.
Neviditeľní
Keď sa na vec pozrieme z pohľadu národností žijúcich na našom území, Slováci sa najpozitívnejšie stavajú k potenciálnemu príchodu cudzincov z Česka a Nemecka. O niečo kritickejšie nazerajú na migrantov z Ruska či Ukrajiny. Práve obyvatelia susedného štátu majú pritom na Slovensku najpočetnejšie zastúpenie z krajín Európskej únie, ale aj mimo nej. Riaditeľ Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied Miloslav Bahna dodáva, že najkritickejšie sa našinci stavajú k príchodu ľudí z moslimských krajín.
Aj z tohto dôvodu následne dochádza k situáciám, že migranti síce žijú medzi nami, no majorita ich v podstate prehliada. „Aj keď o nejakých vedia, napríklad, že žijú v rovnakom meste alebo pracujú v miestnom výrobnom podniku, v skutočnosti sú „neviditeľní“,“ hovorí sociologička. Navyše, ako ukázali prieskumy Centra pre výskum etnicity a kultúry, ani samotné samosprávy mnohokrát nemajú prehľad o tom, aké obyvateľstvo v mestách a obciach vlastne žije. Tieto dva svety zostávajú v podstate oddelené.
Prelomové obdobie
Výskumy Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied v rokoch 2015 a 2016 preukázali, že slovenská verejnosť sa utečencov bojí a odmieta im pomáhať. Viac ako polovica opýtaných respondentov v tom čase chcela, aby krajina utečencom poskytla pomocnú ruku iba v nevyhnutných prípadoch. Takmer 20 percent by im zase nepomohlo vôbec.
Takýto postoj môže predstavovať problém z niekoľkých dôvodov. Porovnávací výskum MIPEX 2020 jasne ukazuje, že v krajinách, kde sa k migrantom pristupuje ako k plnohodnotným členom spoločnosti, sú títo omnoho lepšie integrovaní a majú menší sociálny dištanc. Tieto krajiny majú rovnako lepšiu sociálnu súdržnosť.
Téme neprispieva ani fakt, že od roku 2015 je téma silne politická. „Je vnímaná cez prizmu sekuritizácie či predsudkov,“ hovorí Martina Sekulová, výskumníčka z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied. Ako príklad uvádza vyjadrenia o hrozbách prívalu imigrantov inej rasy, etnicity či viery na Slovensko. „Žiadne celospoločenské lámanie ľadov voči imigrantom, ktorí žijú a pracujú v našej blízkosti, sa teda nedeje,“ dodáva.
Pozor na demografiu
Podporovať spoločnú imigračnú politiku je aj jedným z cieľov európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru. Vo svojej Zelenej knihe „Ako čeliť demografickým zmenám – nová solidarita medzi generáciami“ v časti o migrácii uvádza, že „... vzhľadom na svoj demografický vývoj sa Únia nebude môcť zaobísť bez zavedenia harmonizovanej politiky, ktorá by zabezpečila reguláciu a kontrolu nad prijímaním vysoko alebo nízko kvalifikovaných ekonomických migrantov.“ V skratke: ak nebudeme prijímať viac migrantov, nebude mať kto robiť na naše dôchodky.
Aktuálne postavenie Slovenska v tomto smere zjednodušene vysvetľujú aj výsledky výskumu MIPEX 2020. Ten síce uvádza, že Slovensko má veľmi progresívne politiky v oblasti antidiskriminácie a rovnosti príležitostí, no v praxi ide pre migrantov iba o „rovnosť na papieri“. Podľa Marošiovej je situácia iná napríklad v Kanade. Práve túto krajinu by si zvolila, ak by zvažovala odchod zo Slovenska. „Bola by som tam vítaná a dostala by som skutočnú šancu,“ zdôvodňuje.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
