StoryEditor

Plnoletosť oslávili na Slovensku, z ich vlastnej krajiny ich totiž vyhnal ISIS

15.03.2021, 17:30
Sú z Iraku, obaja úspešne ukončili gymnáziá v Nitre, kde si našli nových kamarátov a naučili sa po slovensky. Ich názor sa zhoduje s výsledkami mojej súkromnej ankety na Instagrame, do ktorej sa zapojilo 50 respondentov. Až 48 ľudí v nej označilo, že pre mladých (do 25 rokov) je jednoduchší proces socializácie v novej krajine, ako pre ľudí nad 25 a viac. Či je to naozaj tak, čo je najťažšie, aké roly musia vykonávať deti, aby pomohli dospelým, a prečo nechceli ísť po stužkovej na dozvuky, sa dozviete v odpovediach dvoch mladých Iračanov.

Povedala som im, aby si vybrali, čo im chutí. Zhodli sa, že známy česko-slovenský nápoj je z ponuky najlepší. Zhodli sa však aj v náročnejších postojoch. Prečo prišli na Slovensko, zhrnuli na úvod v dvoch slovách pokoj a budúcnosť. 

Diana a Dávid, ako ich budem v nasledujúcich riadkoch oslovovať, kvôli vyššej ochrane ich súkromia, prišli spolu so svojimi rodinami na Slovensko v roku 2015. „Dôvodom bol ISIS, ktorý ohrozuje život v Iraku. Hľadali sme budúcnosť a miesto, kde by sme mohli pokojne pokračovať v živote, a nemuseli sa každý rok niekam sťahovať,“ rozprávala Diana.

Spolu s Dávidom prišli na Slovensko v rámci projektu, ktorého partnermi bolo ministerstvo vnútra, migračný úrad a oddelenie migrácie a integrácie. Tieto inštitúcie zabezpečili vecný dohľad. Za projektom bola Rímskokatolícka cirkev a jej zastúpenie v Nitre, občianske združenie Pokoj a dobro následne dopomáhalo pri integrácii. Na konci roka 2015 prišlo na Slovensko 149 ľudí s irackým občianstvom. Ako kresťania žijúci v Iraku čelili v tom čase hrozbám súvisiacim s ofenzívou militantnej teroristickej organizácie Islamský štát,“ informuje združenie na svojom webe. Azyl získali začiatkom januára 2016.

Dávid ma upozornil, že veľmi často dostávajú otázku, ako sa na Slovensko dostali. „Prišli sme lietadlom, nie autom, ani peši,“ povedal už takmer nacvičene. S Dianou sa spoločne zasmiali na spomienke na tábor v Humennom. Mali úplný zákaz vychádzania, a tak, podľa ich slov: „Robili sme športové turnaje asi z každého športu, ktorý poznáme.“ Naučili sa nové športy ako florbal a vybíjanú, no tú si neobľúbili. 

Okrem športov sa v Humennom mohli zapojiť i do jazykového kurzu, ktorý však podľa ich spomienok trval len veľmi krátko a bol dobrovoľný. „Naučili nás po slovensky modlitbu Otče náš, učili sme sa základné frázy, napríklad: ako sa voláš, ako sa máš... a podobne.“

Nitra ako nové miesto na (bezpečný) život

Po viac ako troch mesiacoch sa 149 kresťanov presunulo do Nitry. Dnes už niektorí bývajú aj v prímestských častiach či priľahlých obciach. Na úplnom začiatku rodinám pomáhali sociálni pracovníci, až časom začali veci vybavovať rodičia Diany i Dávida sami. „Najprv sme boli my tí zodpovední,“ vysvetlila Diana a dodala: „Nové domy sme si už vybavovali sami. Sedeli sme spoločne celá rodina. Deti prekladali a rodičia platili,“ povedala Diana, ktorá sa zhodla s Dávidom na tom, že ich najčastejšou úlohou na Slovensku, ktorú by v Iraku nerobili, je práve tlmočníctvo. Teda práve zainteresovanie vo väčšom množstve rodinných záležitostí je pre mládež v cudzine omnoho intenzívnejšie. Avšak Dávid upozornil na to, že má staršieho brata, a ten na seba prebral oveľa väčšie množstvo povinností ako on sám. 

Keď sa z detí stávajú dospelí

„Žiadali sme o občianstvo a môj najstarší brat vyriešil všetky papiere ohľadom toho. Moji rodičia takmer nevedeli, čo sa deje,“ priznal. Keď naša diskusia zamierila k testom, ktoré sú nutné na získanie občianstva, počas našej diskusie prekvapili niektoré podmienky aj mňa. „Musíte si prečítať článok, na ktorý vám dajú tri minúty a potom musíte napísať, o čom bol. Vyzerá to však viac ako skúška pamäte, nie individuálnej úrovne slovenčiny,“ skonštatoval Dávid. Sama som kriticky uviedla, že podobné záležitosti sú občas nastavené nesprávne, no oni obaja, Dávid aj Diana, len skonštatovali: „Je to tak, také sú podmienky.“

„Zo začiatku sme my chodili k doktorom s rodičmi,“ spomínali obaja na podobné zážitky.  Postupom času sa totiž obaja v slovenčine zlepšovali, najmä vďaka štúdiu. Prvé mesiace v Nitre bol pre nich pripravený trojmesačný kurz slovenčiny, do ktorého ich rozdelili podľa úrovní na základe vstupného testu.

Dávid spomínal aj na doučovanie, ktoré na jeho škole vybavilo Pokoj a dobro. Učitelia s nimi bývali vraj i do siedmej do večera a doučovali ich odborné predmety. „Ja som na doučovanie chodila iba zo začiatku, potom som mala slovenčiny dosť v škole a matiku viem, takže zostať po škole nebolo nutné,“ uviedla Diana, ktorá priznala, že veľký problém jej robila najmä biológia v slovenčine. Na odlišných školách mali rozdielne podmienky. Pre Dávida mávali učitelia vypracované skrátené poznámky, i testy mal niekedy kratšie. Bol v ročníku spolu s bratom a ďalším chlapcom z Iraku. Diana mala v škole rovnaké podmienky ako slovenskí žiaci. Dokonca dievčatá z Iraku, ktoré do školy prišli spoločne s ňou, rozdelili do odlišných tried, aby boli nútené rozprávať po slovensky. S odstupom času si Diana uvedomuje, že práve to bola podstatná vec, ktorá jej zlepšila úroveň slovenčiny. 

„Na začiatku som sa cítil ako introvert,“ priznal sa Dávid a pokračoval: „aj keď niekto prišiel a niečo sa spýtal, dobre som nerozumel, tak som len prikývol alebo bol ticho.“ Diana súhlasila: „Pomáhali sme si angličtinou alebo tichom.“

Najťažšia tak bola pre nich na Slovensku práve jazyková bariéra. Často im pomohla najmä angličtina. A čo ich rodičia a slovenský jazyk? Po kurze slovenčiny sa o doučovanie jazyka starali i dobrovoľníci z občianskeho združenia Mareena. „My sme sa od začiatku snažili rozprávať správne aj gramaticky, rodičia rozprávali hocijako, no rozprávali. Miešali arabčinu, arménčinu, slovenčinu a angličtinu,“ zaspomínala si Diana.

Separácia v procese socializácie

Na online výučbe počas pandémie sa už nezhodli. Diane sa páčila. „Nemusela som sa prezliekať a nemusela som tak skoro vstávať.“ Dávid mi však povedal, že sa veľmi ťažko sústredil. Najväčším negatívom celej situácie, ktorá nastala, bol pre nich dlhý čas bez slovenčiny, keďže doma je pre nich prirodzenejšie rozprávať sa v rodnom jazyku.  

Aj v čase koronakrízy boli deti v irackých rodinách obzvlášť dôležité – svojim rodičom prekladali nariadenia vlády, vysvetľovali im aktuálnu situáciu na Slovensku. V podobných veciach sa už podľa ich slov naučili chodiť, vymysleli dokonca i pomôcku. „Máme rodinný chat, kam dávame všetko podstatné,“ 

Kultúrne rozdiely nemusia byť viditeľné

Dávid miluje futbal a na Slovensku sa mu konečne podarilo začať ho hrávať aktívne. Priznal, že po futbale kamoši radi zájdu na pivo, no on alkohol nepije. Dokonca preto nešiel ani na dozvuky. „My v Iraku takto nepijeme, a ešte k tomu dievčatá, tam to nie je bežné...“ priznala Diana, ktorá sa stotožnila s Dávidovým postojom. Zhodli sa tiež, že to ostatným nevysvetľujú ako kultúrny rozdiel. No i tak je vraj náročné vysvetliť, že naozaj nebudú piť alkohol. Kamarátov majú, našťastie, podľa ich slov takých, ktorí to väčšinou pochopia.

Rozdielom, ktorý im však nevadí, je to, že v Iraku je väčšina škôl rozdelená na dievčenské a chlapčenské. Prípadne sa  na tej istej škole učia ráno dievčatá a večer chlapci. Okrem toho u nich trvá štúdium na základnej škole šesť rokov, nasleduje stredná, ktorá trvá tri roky. Potom je vysoká, kde si človek vyberá zameranie na prírodný alebo humanitný vedný odbor. Táto vysoká škola je ukončená maturitou, už treťou v poradí. Po ukončení je možné ísť na univerzitu, ktorá trvá dva až šesť rokov. 

Jednoznačná anketa

48 ľudí z 50 v ankete hlasovalo, že pre mladých ľudí je proces socializácie jednoduchší, v porovnaní so staršou generáciou. Diana a Dávid sú rovnakého názoru, sami totiž jednoznačne uviedli, že to mali ľahšie ako rodičia. Kamarátstva si totiž budujú jednoduchšie a veľkou výhodou je, že sa vedia dohovoriť po anglicky. Na väčšie množstvo povinností, ktoré by ich v Iraku obišli, sa nesťažujú. Často to nie je ľahké, no pomoc rodičom bola na začiatku veľmi dôležitá. Aj keď priznali, že mnohokrát sa im nechcelo ani vstať z postele, nie to ísť s rodičom k doktorovi, alebo inému odborníkovi, kde bola ich pomoc s prekladom nutná.

Diana s Dávidom sú mladí ľudia, ktorých onedlho čaká vysoká škola. Obaja sa venujú tímovým športom, majú slovenských kamarátov. Poslednou vetou pred pozdravom bolo, že by si chceli nájsť brigádu na leto. Ich rodičia pracujú a lámanou slovenčinou už dokážu vybaviť takmer všetko. Už sa nemusia cítiť ako introverti, ako tomu bolo podľa Diany a Dávida pred rokmi, keď prišli na Slovensko. Preto ďakujem, že ste spolu so mnou spoznali príbeh dvoch mladých ľudí a darovali im svoj čas a spoločnosť.

Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia. 
01 - Modified: 2024-12-18 19:23:46 - Feat.: - Title: Lotyšsko predlžuje posilnené opatrenia na hraniciach s Bieloruskom, reaguje na migráciu 02 - Modified: 2024-12-15 07:50:00 - Feat.: - Title: V umelej inteligencii dominuje západné videnie sveta, to vytvára predsudky o mnohých krajinách 03 - Modified: 2024-12-15 07:00:00 - Feat.: - Title: O ľudských právach v menej rozvinutých krajinách rozhodujú tí, ktorí ich nežijú 04 - Modified: 2024-12-14 09:02:55 - Feat.: - Title: Znečistenie ovzdušia v Afrike ohrozuje milióny ľudí 05 - Modified: 2024-12-14 08:52:45 - Feat.: - Title: Ekocída ako zločin: Tichomorské štáty žiadajú zmenu právneho systému
menuLevel = 1, menuRoute = slovensko, menuAlias = slovensko, menuRouteLevel0 = slovensko, homepage = false
22. december 2024 23:04