Kedysi kubánsky prezident, prvý tajomník komunistickej strany, vrchný veliteľ ozbrojených síl a predseda štátnej rady (vlády), dnes - zotavujúci sa kubánsky líder - Fidel Alejandro Castro Ruz (ďalej Fidel Castro) sa narodil 13. augusta 1926 v Biráne (provincia Holguín) v bohatej farmárskej rodine. Vždy patril k dobrým žiakom a rovnako dobre sa pohyboval aj na baseballovom ihrisku. V čase dospievania dokonca túžil hrať v jednej z amerických baseballových líg. Castro navštevoval katolícku školu, neskôr sa rozhodol pre štúdium práva na univerzite v Havane. V roku 1947 sa stal členom Ortodoxnej strany, ktorá od vlády žiadala urýchlenú reformu. O rok neskôr sa zosobášil s Mirtou Díaz Balart. Jeho mladá manželka pochádzala z dobre situovanej rodiny a študovala filozofiu. S Mirtou neskôr splodil svojho prvorodeného potomka - syna Fidelita. Aj keď Fidel kariérne prerástol oboch svojich bratov, obaja z nich - Ramón aj Raúl sú dnes na Kube veľmi úspešní. Ich sestra Juanita žije paradoxne v USA.
Do skutočného sveta práva a nepráva sa dostal v roku 1950 po ukončení štúdia na vysokej škole. Už vtedy sa prejavoval ako zarytý odporca amerikanizmu a silný nacionalista. V roku 1951 spáchal samovraždu dovtedajší vodca Ortodoxnej strany a Fidel využil príležitosť postaviť sa do jej čela. Mal presne rok na to, aby sa presadil, pretože v roku 1952 sa mali konať parlamentné voľby. Do jeho plánu však zasiahol Fulgencio Batista, ktorý 10. marca 1952 uskutočnil štátny prevrat a po prevzatí moci zrušil plánované voľby. Castro vystúpil zo strany a Batistu obvinil z porušenia ústavy. Súd však jeho žalobu nevzal do úvahy. V roku 1952 sa okrem toho zoznámil s ženou menom Naty Revuelta, ktorá mu v roku 1956 porodila dcéru Alinu.
Výsledkom Castrovho neúspechu bol ozbrojený útok, ktorý podnikol so svojimi stúpencami 26. júla 1953 na kasárne Moncada v Santiagu a tiež na kasárne Bayamo. Na Castrovej strane stálo 135 mužov, no prežila len čosi viac ako polovica z nich. Znova neúspešný Castro sa musel so svojimi prívržencami skrývať. Útočisko našli v horách. Za ich životy sa začiatkom augusta toho istého roku zaručil arcibiskup Santiago Enrique Pérez Serrantes, čo znamenalo, že ak sa vzdajú a zídu z hôr, budú súdení, ale nehrozil im viac trest smrti. Časť z nich sa vzdala, druhá časť na čele s Castrom zotrvala, až kým ich nezajali. Onedlho súd vyniesol rozsudok, podľa ktorého mal ísť vodca na 15 rokov do väzenia. Vtedy mu však Batista pomohol, keď v roku 1955 vyhlásil všeobecnú amnestiu. Fidel sa teda po necelých dvoch rokoch a neúspešnom pokuse o otrávenie vrátil z väzenia na slobodu. Keďže v čase odpykávania trestu sa s ním manželka rozviedla, v júli 1955 odišiel do Mexika.
V exile sa spojil so skupinou kubánskych "vyhnancov" a založili Hnutie 26. júla. Jeho názov je odvodený od dátumu neúspešného útoku na kasárne Moncada. Castro vtedy odišiel so spojencami do USA, kde od amerických Kubáncov získaval financie na podporu aktivít hnutia. V tom čase ho podporil aj lekár Ernesto Che Guevara, známy ako Che. Skupina sa na zmenu situácie na Kube pripravovala v amatérskych, ale o to tvrdších podmienkach. Členov hnutia trénoval vojenský veterán Alberto Bayo Giraud. Spoločne získali a zrekonštruovali menšiu loď - Granmu a 26. novembra 1956 vyplávali z Tuxpanu. Ich cieľovou stanicou bol Los Cayuelos na východe ostrova, kde sa dostali 2. decembra. O štyri dni neskôr sa skupina Castrových prívržencov pod vedením Franka Paisa vzbúrila v Santiagu. Na odpor sa im postavila lepšie pripravená aj zbrojená kubánska armáda. Následkom toho museli viacerí ujsť do hôr. Skrytí v horách sa pripojili k svojmu vodcovi. Jeho hnutie už onedlho tvorilo asi 800 mužov. Vláda si začala uvedomovať Castrovu stúpajúcu popularitu a koncom mája 1958 vyslal Batista proti Castrovi a iným opozičným hnutiam desať tisíc vojakov. Armádu vtedy zradili jej vlastní ľudia, ktorí dezertovali a pripojili sa ku castrovcom.
Kube, z ktorej spravil prvý komunistický štát na západnej pologuli, vládne Castro od roku 1959. Moc na ostrove v Karibiku uchopil za pomoci revolučného hnutia po zvrhnutí vlády Fulgencia Batistu. Proamerický diktátor Batista utiekol do exilu. Castro sa stal najmocnejším mužom Kuby a zároveň sa skončilo obdobie dominancie USA, trvajúce od španielsko-americkej vojny v roku 1898.
Castro, často oslavovaný ako osloboditeľ, ale ešte častejšie nazývaný diktátor, stál na čele kolektivizácie v poľnohospodárstve. Reformy uspôsobil v prospech nižšej vrstvy, čím znevýhodnil bohatších ľudí, ktorí preto v mnohých prípadoch volili útek z krajiny. Keďže otvorene podporoval myšlienky marxizmu-leninizmu, napätie medzi Kubou a USA neustále narastalo. V apríli 1961 úspešne čelil invázii asi 1 300 kubánskych exulantov vyškolených americkou tajnou službou CIA, ktorí sa vylodili v Zátoke svíň. Kuba celkovo zohrávala jednu z kľúčových úloh počas celej Studenej vojny. Prejavilo sa to najmä po roku 1962, kedy sa svet začal desiť hrozby v podobe atómovej vojny. V tom čase totiž Sovietsky zväz umiestnil svoje zbrane na Kubu, odkiaľ mohol ľahko zasiahnuť USA. Krízu neskôr zažehnali úspešné negociácie medzi superveľmocami, ktoré viedli k odstráneniu zbraní. Castrovi sa podarilo expandovať jeho myšlienky do celej Latinskej Ameriky.
Ústretový krok spravil v roku 1980, kedy dovolil desiatkam tisícov Kubáncov opustiť ostrov. Bolo pre neho prijateľnejšie, aby odišli do USA, akoby mali ostať v krajine a búriť sa.
Aj keď Castro hovoril o nezávislosti na ZSSR, kubánska ekonomika to nepotvrdzovala. Keď sa v roku 1991 ZSSR rozpadol, na Kube sa začala prejavovať ekonomická kríza.
Castrova politika spôsobila, že krajina dnes čelí tvrdému ekonomickému embargu zo strany USA. Odvekému súperovi však dokázal čeliť desaťročia. Zatiaľ čo v USA sa demokraticky vystriedalo desať prezidentov, Castro vládol celý ten čas sám. Vďaka svojmu vystupovaniu sa stal jedným z otcov socializmu. Kuba pod jeho vedením dokázala, že suverénny národ, akokoľvek malý, môže čeliť politike USA iba 144 kilometrov od jej pobrežia. V rámci Hnutia nezúčastnených (Non-Aligned Movement) sa tak stala symbolom pre rozvojové krajiny.
V osemdesiatych rokoch sa oženil s Daliou Soto de Valle, s ktorou má päť detí, veľa sa však o jeho súkromí nevie.
Začiatkom augusta 2006 odovzdal všetky svoje funkcie svojmu 75-ročnému bratovi Raúlovi. Takého rozhodnutie učinil po prvý raz počas svojej 47-ročnej vlády. Donútili ho k tomu zdravotné ťažkosti. Národu v liste oznámil, že trpel gastrointestinálnym krvácaním, ktoré pravdepodobne zapríčinil stres spôsobený jeho častejšími verejnými vystúpeniami v Argentíne a na Kube. Jeho zhoršujúci sa zdravotný stav však potešil odporcov režimu už v roku 2001, kedy počas prejavu stratil vedomie. V októbri 2004 si zasa pri páde rozbil ľavé koleno a zlomil pravú ruku. Jeho brat Raúl však v júni 2006 vyhlásil, že komunistická strana bude vládnuť Kube a rozvíjať socialistickú spoločnosť aj po Castrovej smrti.
Castro, ktorý na verejnosti nevystúpil od 31. júla 2006, načerpáva silu a energiu na neznámom mieste. Jeho diagnóza je štátnym tajomstvom. I napriek výrazne zhoršenému zdravotnému stavu sa však z času na čas objaví v teplákovej súprave v televízii. Medzi tých, s ktorými sa ešte stále stretáva patrí napríklad jeho verný obdivovateľ, venezuelský prezident Hugo Chávez.