Banská Štiavnica patrí k najkrajším a historicky najzaujímavejším mestám na Slovensku. Toto starobylé banské mesto nájdeme v horách v centre Štiavnických vrchov. Leží v Banskobystrickom kraji a v minulosti bolo vďaka významnej ťažbe striebra známe aj ako strieborné mesto.

Povesť o pastierovi
Na začiatku slávnej histórie mesta je povesť o pastierovi. Keď pásol kozy na kamenistých strminách, do ktorých sa opieralo slnko, zbadal dve jašterice - jedna z nich akoby posypaná strieborným, druhá zlatým prachom. Pastier sa k jaštericiam rozbehol, aby ten blyšťavý zázrak chytil, no tie boli rýchlejšie a ukryli sa pod kameň. Mládenec kameň odvalil a v tej chvíli ho oslepila jagajúca sa zlatá a strieborná ruda.
Do akej miery sa toto stáročné rozprávanie zhoduje so skutočnosťou, nevieme. Pravda je však taká, že vďační Štiavničania vložili v 16. storočí zlatú a striebornú jašteričku do svojho erbu. Od stredoveku dodnes sa dve jašteričky vyhrievajú na priečelí viacerých budov mesta.
Historické fakty hovoria, že založenie mesta na skalnatých svahoch nehostinnej krajiny nebolo vôbec ľahké. Odvážni a zocelení hľadači pokladov vybudovali mesto na strminách štiavnických kopcov, v teréne, aký človek, keď nemusí, radšej neosídľuje. Veľké náleziská zlatej a striebornej rudy však dávali ľuďom silu bojovať so skalou.
Viac ako tisíc rokov sa ťažila v banskoštiavnickom prírodnom prostredí ruda s vysokým obsahom vzácnych a drahých kovov. Tony zlata a striebra opúšťali brány mesta a z tohto bohatstva banskoštiavnického podzemia sa budovali mestá, žil z neho cisársky dvor, podporovala sa veda, školstvo a kultúra, financovali sa i vojny.
Banská Štiavnica rozdávala, kým mala. Nakoniec však zostala chudobná, bohatá už iba na históriu a spomienky. Preto má pre mesto mimoriadny význam december 1993, keď bolo historické jadro mesta spolu s technickými pamiatkami okolia zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva.

Čo to prinieslo
"Pre mesto zápis do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO znamenal zvýraznenie jeho pozície v celoslovenskom kontexte. Zvýšil záujem vedenia štátu o mesto a rovnako priniesol aj turistov, najmä zo zahraničia,“ povedal pre HN vedúci odboru kultúry a cestovného ruchu Banskej Štiavnice Rastislav Marko.
Pre cudzincov je podľa neho totiž práve značka UNESCO hlavným orientačným bodom v cudzej krajine a priraďujú ju k vzácnym lokalitám v danej zemi.
Pre obyvateľov znamenal tento zápis do zoznamu UNESCO okrem práce vyžadujúcu si zvýšený turizmus v meste, aj sprísnenie pravidiel v pamiatkovej zóne. Dodržiavanie týchto pamiatkarských pravidiel je nutnosťou, ak si chce mesto zachovať udelený štatút kultúrneho a svetového dedičstva. Nuž a toto nie je vždy medzi obyvateľmi prijímané podľa Marka s pozitívnym ohlasom.
"Sme presvedčení, že práve to, že mesto je zapísané v zozname, viedlo aj k prijatiu zákona o Banskej Štiavnici, ako aj k uzneseniu súčasnej vlády, ktoré zaviazalo konať viaceré ministerstvá. Tým sa, pochopiteľne, zvýšil aj záujem štátu o mesto i o jeho blízky región. Zápis v UNESCO nám umožňuje čerpať aj peniaze z eurofondov. To nám pomáha rýchlejšie pokračovať v obnove historického centra a pri záchrane pamiatok,“ pokračuje šéf rezortu.
Zápis Banskej Štiavnice do zoznamu UNESCO otvoril zároveň aj dvere do medzinárodných projektov. Oproti minulosti sa v súčasnosti už medzinárodná spolupráca začala rozvíjať. Okrem kultúrnej výmeny je to výmena skúsenosti v rôznych ďalších oblastiach.
"Môžeme povedať, že značka UNESCO je vhodná predovšetkým pre marketingové aktivity. Aktívnej samospráve otvára možnosti získania šancí v medzinárodných grantových programoch. Pri jej pasívnom využívaní však nemusí mestám a lokalitám prinášať žiadne, alebo len minimálne výhody, o čom svedčí aj naša vlastná skúsenosť z nedávnej minulosti,“ zdôraznil Marko.

Z histórie
V historickom jadre mesta - v mestskej pamiatkovej rezervácii - je 360 objektov umelecko-historického významu. Archeologické nálezy na vrchu Glanzenberg dokazujú, že prvotné baníctvo sa na území dnešnej Banskej Štiavnice rozvíjalo už v období keltského osídlenia.
Historické dokumenty hovoria o tom, že Banská Štiavnica sa stala mestom za vlády kráľa Bela IV. v prvej polovici 13. storočia. Predpokladá sa, že to bolo v roku 1238 - vtedy bolo Banskej Štiavnici udelené mestské právo.
K formovaniu Banskej Štiavnice ako mesta významnou mierou prispelo aj banské právo. Na základe mestského a banského práva, ktorého dôsledkom bolo aj sformovanie sociálne vyspelého prostredia, sa Banská Štiavnica stala najvýznamnejším stredovekým banským mestom v strednej Európe.
Stavebný, hospodársky, kultúrny a sociálny rozvoj Banskej Štiavnice je neoddeliteľne spojený s prosperitou a úpadkom ťažby. Pôvodné drevené objekty boli nahradzované kamennými murovanými stavbami a sídlo sa vzhľadom na stiesnené pomery v centre začalo rozrastať na okolité svahy. K osobitostiam mesta patrí budovanie a činnosť banských prevádzok priamo v jeho obytnej časti. Tento vývoj dal Banskej Štiavnici výnimočný urbanistický výraz, a aj preto ju dnes možno uvádzať ako príklad jedinečnej symbiózy urbanizovaného a prírodného prostredia.
Ťažba drahých kovov v centrálnej časti Štiavnických vrchov má veľmi dlhú históriu. Už v listine z roku 1156 sa táto oblasť spomína ako terra banensium, čiže zem baníkov.
V 18. storočí bola Banská Štiavnica najväčším centrom ťažby drahých kovov v habsburskej monarchii. V období rokov 1790 až 1863 vydala zem pod Štiavnickými vrchmi 490 ton striebra a 11 ton zlata. Postupne sa tu sústredilo aj banícke školstvo a veda. V roku 1735 tu založili najstaršiu uhorskú banícku školu, ktorú v roku 1762 povýšili na Banskú akadémiu - prvú vysokú školu svojho druhu v Európe. V roku 1846 sa zlúčila s Lesníckou akadémiou založenou v roku 1808. Do mesta sa zase vrátila dávna sláva a prosperita, a koncom 18. storočia bola Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku s 23-tisíc obyvateľmi. Dnes tu žije niečo vyše desaťtisíc obyvateľov.
Koncom 19. storočia rozvoj mesta ustrnul a banská činnosť začala upadať. Tento vývoj pokračoval aj v 20. storočí. Poslednú baňu v Štiavnických vrchoch zatvorili v roku 2001.