Vykonštruované procesy s údajnými zradcami štátu a špiónmi sme v minulom storočí zažili aj na Slovensku. Podľa historikov praktické záležitosti procesov mali pod palcom najvyšší funkcionári slovenskej strany štátnej bezpečnosti - Teodor Baláž či Viktor Sedmík. V tomto období ešte väčšina ľudí v súdnictve mala vyštudované klasické právo - boli to profesionáli, ktorí sa ku komunistickej mašinérii pridali z kariérnych dôvodov, nevedomosti, alebo zo strachu. Žalobcovia z ľudu s jednoročným alebo polročným kurzom práva nastúpili aj na Slovensku až po nich - v 50. rokoch minulého storočia. "Na Slovensku sa postupovalo rovnakým spôsobom ako v Čechách - rýchlokvasení prokurátori, robotníci od linky, ktorí využili možnosť rýchlej kariéry a práce za vyšší plat. Dôvodom bol vysoký počet súdnych procesov a tiež potreba mať v justícii spoľahlivých ľudí," upozorňuje historik Ústavu pamäti národa Matej Medvecký.
Samotný mechanizmus fungoval podľa historika takto: tzv. bezpečnostná trojka či päťka, kde boli zastúpené špičky straníckeho a štátneho aparátu (strany, štátu a ŠtB), pripravili scenár, výpovede, rozhodli o rozsudku a treste a následne "nabrífovali" sudcu a prokurátora. "Súd už bol potom len fraškou pre verejnosť."
Prvá obeť - Ursíny
Prvým veľkým politickým procesom na bratislavskej strane československej hranice bol proces s Jánom Ursínym. Popredný predstaviteľ Demokratickej strany, ktorá v parlamentných voľbách v roku 1946 získala dve tretiny hlasov Slovákov - jej predseda pôsobil do roku 1947 ako podpredseda československej vlády, krátko po februári 1948 ho zaistila Štátna bezpečnosť. Ursíny bol obvinený zo spojenia s ľudáckou emigráciou, s ktorou mali demokrati pripravovať mocenský prevrat, návrat k fašizmu a vojnovému klérofašistickému Slovensku. Ursíny bol odsúdený koncom apríla 1948 na sedem rokov. Spolu s ním odsúdili skupinu ďalších - napríklad Ota Obucha, Ladislava Čulena, Štefana Tatarka.
Proces ako štart kariéry
Podobne ako v prípade Milady Horákovej, aj v prípade Ursínyho išlo o významnú osobnosť. Ursíny bol napríklad jedným z popredných organizátorov SNP. Prokurátorom v tomto prípade bol Ján Fejéš, neskorší generálny prokurátor ČSSR, ktorého kariéra sa rozbehla práve v období najtvrdších represií. Sudcom bol zase Karel Bedrna - obaja vysokí súdni predstavitelia sú zodpovední za mnohé justičné vraždy, ktoré nasledovali v ďalších rokoch. "Proces s Ursínym sledoval podobný cieľ ako proces s Horákovou - zlikvidovať politické strany, ktoré sa po 2. svetovej vojne presadili popri komunistickej strane," hovorí historik Medvecký.
Propaganda fungovala
Celý proces bol zinscenovaný, tvrdí Medvecký. "Ursínyho ešte tak nebili, pretože išiel do väzenia z vysokej pozície, ale už tam boli tí ľudia, ktorí neskôr používali kruté metódy." Sovietski súdruhovia prišli "učiť" mučenie až neskôr, na začiatku ešte režim nemal odvahu byť taký brutálny, strojcovia procesu sa ešte len učili. "Pri Horákovej už vedeli, že si môžu dovoliť popraviť aj ženu," vysvetľuje historik.
Komunisti chceli vykresliť demokratov ako stranu, ktorá chce uchvátiť celú moc len pre seba. "Určite sa to podarilo. Noviny pod kontrolou strany masírovali verejnú mienku, chrlili obrovskú nenávistnú propagandu - demokrati boli zapredanci, fašisti, imperialisti," opisuje Medvecký. Na príprave procesov sa podieľali ľudia z najvyššieho straníckeho aparátu - predseda KSS Viliam Široký aj šéf Zboru povereníkov Gustáv Husák.
"Nie všetci boli ochotní robiť kulisu režimu, aparát preto potreboval suitu, ktorá by dodala likvidácii nepriateľov zdanie legálnosti. "Bolo ich na Slovensku možno vyše sto," odhaduje Medvecký. Títo ľudia podľa neho ostali v brandži.
Počet politických väzňov za obdbobie rokov 1948-1954 bol v Československu 200- tisíc. Historik SAV Jozef Žatkuliak odhaduje, že v rokoch 1950-54 padlo v súdnych sieňach celej ČSSR v politických procesoch okolo 284 vysokých trestov, väčšinou popráv. "V roku 1968 bolo navrhnutých na súdnu rehabilitáciu okolo stotisíc nespravodlivo odsúdených osôb, pritom sa neriešili príslušníci takzvaní pétépáci."

Štatistika obetí procesov
- celkovo odsúdených 80-tisíc
- odsúdených na smrť 179
- súdených cirkevných predstaviteľov v roku 1950
- rehoľníci 1 910
- rehoľníčky 10 660
- celková bilancia retribúcie 123 549
- trest smrti 713
- na doživotie 741
- do väzenia 19 888
- oslobodenie 111 207
Zdroj: ÚPN