Ste jedinou školou, ktorá vyučuje na Slovensku žiakov v ukrajinskom jazyku. Ako je to možné?

Kedysi bolo u nás viacero takých škôl. V priebehu dlhých rokov sa kvôli nezáujmu rodičov a žiakov zrušili. My sme zostali jediní na Slovensku. Máme základnú školu aj gymnázium s vyučovacím jazykom ukrajinským. Ich história siaha do roku 1936. Fungujeme už 86 rokov.

Vaša škola sa nachádza v Prešove. Žije tam veľa ľudí s ukrajinským pôvodom?

Vzhľadom na to, že sme na východe, ukrajinsko-rusínska národnosť tu prevláda. Predovšetkým kvôli tomu bol o našu školu stále záujem zo strany žiakov a rodičov.

Boli medzi vašimi žiakmi Ukrajinci už pred začiatkom vojny?

Áno. Mali sme 138 detí, ktorých rodičia pracovali na Slovensku. Na gymnáziu máme aj žiakov, ktorí bývajú na internáte a ich rodičia pracujú po celom Slovensku. Na základnej škole sme mali takých, ktorých rodičia mali zamestnanie v Prešove a v blízkom okolí. Na základnej škole sme mali približne 80 percent slovenských žiakov a 20 percent ukrajinských. Na gymnáziu to bolo rozdelené na polovicu.

Do školy ste prijali 131 odídencov z Ukrajiny. Ako je možné, že ste dokázali zvýšiť kapacity takmer o polovicu?

Sme národnostná škola. My sme v triedach nemali po 25 alebo po 28 žiakov. Mali sme ich pomenej. V niektorých triedach sme mali 16, 17, 21 alebo aj 12 detí. Teraz sme ich doplnili na vyššie stavy, ktoré sú podľa zákona povolené.

Mali ste všetko potrebné vybavenie alebo ste museli niečo dokúpiť?

Požičal som si lavice aj stoličky od kolegov z iných škôl. Musel som pre žiakov kúpiť skrinky na prezliekanie do šatní, aby mohli mať ranný filter a mohli si odložiť vetrovky a topánky.

Ako ste to financovali?

Platili sme to z peňazí, ktoré sme dostali od sponzorov.

Kto sú vaši sponzori?

Sú to slove...