Z domova odchádzali ako neznámi, v zahraničí sa vypracovali na špičky vo svojich odboroch. V seriáli Slovenský recept na úspech vám prinášame príbehy úspešných Slovákov.

Pôvodne chcel študovať medicínu v Bratislave, niekdajší komunistický režim však rozhodol inak. "V 50. rokoch existovali pravidlá, že určitý počet Slovákov musel ísť študovať do Čiech a naopak. No a ja patrím vlastne k tejto ,generácii‘. Robil som prijímacie pohovory v Bratislave, ale prišla mi odpoveď, že ma berú do Prahy,“ spomína na svoje začiatky profesor Pavel Pafko.

Rodák z Bratislavy dnes patrí k špičkám v chirurgii nielen v Česku, ale na celom svete. "Ešte ako študent som pracoval ako pomocná vedecká sila na anatomickom ústave, kde som po promócii zostal tri roky ako asistent. Paralelne som chodil na chirurgiu, pretože som vedel, že sa budem venovať chirurgii a anatomické znalosti sú vždy základom chirurgickej práce. Tam som si upevnil a zopakoval svoje znalosti ako asistent,“ hovorí o študentských rokoch Pafko.

Postupne sa vypracoval až na prednostu tretej chirurgickej kliniky lekárskej fakulty v pražskom Motole a jednou z jeho hlavných oblastí je hrudná chirurgia. "Z tých troch tisícok operácií tvorí až šestinu práve hrudná chirurgia. Ako prednosta kliniky však musím zvládnuť všetku prácu, nielen hrudnú chirurgiu.“

Jeho meno sa do povedomia verejnosti dostalo aj v súvislosti s prvou transplantáciou pľúc v postkomunistických krajinách alebo s menom bývalého českého a československého prezidenta Václava Havla, ktorého tiež operoval.

Špičkové pracoviská
Počas svojej lekárskej praxe sa Pafko dostal aj na stáže do viacerých krajín, napríklad do Švajčiarska či Spojených štátov. Hodnotiť úroveň zdravotných služieb alebo starostlivosti o pacientov si však netrúfa. "Ja som sa vždy snažil ísť na nejaké lepšie, špičkovejšie pracovisko, pretože vidieť štandard môžem aj doma. Pohyboval som sa predovšetkým po univerzitných pracoviskách. Nikde som však nevidel niečo také, čo by sme my doma pre našich občanov neurobili. Nevidel som operácie, ktoré my nepoznáme a nerobíme.“

Podľa neho však v našom regióne stále platí, že ľudia dávajú na zdravotníctvo menej, ako z neho dostávajú a vyššia spoluúčasť pacientov je nutná. "Môžeme si to predstaviť ako výrobný proces - každý má materiálny a personálny vstup. Tie materiálne vstupy majú vo svete rovnakú cenu. Ak si napríklad nemocnica na Slovensku alebo v Česku chce kúpiť prístroje alebo sanitky, dostane ich za tie isté ceny ako nemocnica v Rakúsku. Materiálne vstupy sú za svetové ceny, ale personálne vstupy sú zlomkom toho, čo na západ od našich hraníc. A pretože západoeurópske krajiny dávajú približne rovnaké percento z HDP na zdravotníctvo ako my, rozdiel je v tom, že tá suma je v absolútnej hodnote oveľa vyššia ako u nás. Ušetriť sa teda dá na jedinej položke, ktorá je možná, a to na personálnych vstupoch, pretože materiálne vstupy nemôžu zásadným spôsobom ovplyvniť.“

Študenti by mali byť aktívnejší
Profesor Pafko si popri svojej náročnej práci dokáže nájsť čas aj na študentov, prednáša na lekárskej fakulte. Akí sú podľa neho dnešní študenti v porovnaní s jeho generáciou? "Očakával som, že po revolúcii sa študenti budú viac snažiť, pretože si uvedomia, že získané vedomosti budú môcť uplatniť na trhu práce. Kedysi to bolo jedno - všetci mali rovnaký plat. Kvalitní a menej kvalitní lekári na tom boli finančne rovnako. Myslel som si, že po páde režimu dôjde k určitému prielomu. V každom kolektíve sa nájde jedinec, ktorý je aktívnejší. Ale keď to posudzujem z globálu, tak nevidím výraznú zmenu. Mám tiež pocit, že niektorí naši študenti napríklad z Nemecka a Anglicka, ktorí si za štúdium platia, sa oveľa viac snažia.“