Bleskovú kariéru naštartoval v januári 1990 ako minister životného prostredia a vnútra, nominant Verejnosti proti násiliu. O pol roka - po prvých slobodných voľbách - už šéfoval slovenskej vláde v spoločnej federácii. "Prišiel a vedel všetko," spomína často Milan Kňažko na začiatky trojnásobného premiéra. Mečiar využil VPN ako výťah pred objektívy kamier a v priebehu niekoľkých mesiacov si omotal okolo prsta väčšinu národa. Prichádzali hviezdne chvíle presvedčivého rečníka a geniálneho stratéga. Konflikt s vedením strany a koaličnými partnermi obrátil vo svoj prospech a ďalší zisk popularity. Po odvolaní z postu premiéra založil vlastné Hnutie za demokratické Slovensko. Nasledovali legendárne mítingy strany - preplnené športové haly, rozvášnené davy a 60-percentné preferencie v prieskumoch verejnej mienky. Po voľbách v roku 1992 už opäť sedel za vrchstolom Úradu vlády a pripravoval vznik samostatnej republiky.
Pád striedal väčší triumf
Konflikty, rany pod pás, lži. Pre nekalé metódy Mečiara na jar 1994 opustil Milan Kňažko a časť poslancov hnutia. Bol to prvý exodus Mečiarových spolustraníkov - a nemal byť posledný. Vláde sa nepodarilo stabilizovať situáciu ani s pomocou SNS a na rad prišli predčasné voľby. Mečiar opäť triumfoval - so ziskom takmer 35 percent zostavil vládu s Ľuptákovými robotníkmi a Slotovou SNS. Pod heslom "víťaz berie všetko" koalícia počas jedinej noci eliminovala akýkoľvek vplyv opozície na chod štátnych orgánov. "Je po voľbách, zvyknite si," odkázal Mečiar kritikom. Nasledujúce štyri roky zažívalo Slovensko pohŕdanie demokratickými a právnymi princípmi a čoraz hlbšiu medzinárodnú izoláciu. Nóty striedali demarše a Európska únia neveriacky počúvala slová premiéra s totalitnými spôsobmi o tom, že chce priviesť Slovensko medzi vyspelé demokracie.
Všetci proti Mečiarovi
Zlom prišiel v roku 1998. Slovensko malo za sebou štyri roky autoritatívneho štýlu vládnutia, privatizovanie a následné tunelovanie štátnych podnikov, únos prezidentovho syna, z ktorého bola podozrivá tajná služba vedená Mečiarovým blízkym chránencom Ivanom Lexom, či podozrivá smrť nepriameho svedka únosu. Jedinou agendou opozície pred parlamentnými voľbami bol Mečiarov pád. Hoci HZDS aj do tretice zaknihovalo volebné víťazstvo - s lídrom hnutia už nechcel ísť do koalície takmer nik. "Spánombohom, idem od vás, neublížil som žiadnemu z vás," rozlúčil sa Mečiar s televíznymi divákmi a svoje miesto v parlamente prenechal Ivanovi Lexovi. Hnutie sa na osem rokov presťahovalo do opozičných lavíc.
Ďalšiu porážku pripravil šéfovi hnutia Rudolf Schuster, ktorý Mečiara v roku 1999 predbehol v pretekoch o prezidentský stolec. Voličov nepresvedčil ani druhýkrát - v roku 2004 Mečiar neuspel v súboji s dlhodobým straníckym kolegom Ivan Gašparovič.
Veľký návrat
Vladimír Mečiar sa dostal k moci opäť až vlani. Víťaz parlamentných volieb Robert Fico a jeho Smer-SD vzal napriek predvolebným sľubom mnohokrát preriedené hnutie na milosť a do koalície. Šéf ĽS-HZDS prijal spojenectvo so socialistami napriek ťažkým podmienkam - v porovnaní s volebným výsledkom prišiel o post jedného ministra a on sám sa musel uspokojiť s kreslom radového poslanca. Vytrvalá Mečiarova snaha vynútiť si od silnejšieho koaličného partnera zabudnutý rešpekt a mocenské ústupky vyvrcholili vládnou krízou. Premiér Fico využil kauzu predaja pozemkov vo Vysokých Tatrách firme blízkej hnutiu na spacifikovanie odbojného politika a Mečiar musel pod hrozbou rozpustenia vlády zložiť zbrane.