Na Ukrajine sa Veľká noc začína týždeň po tej našej. Asistenčné centrum pomoci na Bottovej ulici v Bratislave, kam prichádzajú najmä ženy a deti na úteku pred vojnou, nemá nijako špeciálne vyzdobené priestory. Počas svojej služby natrafím len na kúsok halúzky s bahniatkami na jednom stole.
A predsa to „Veľkonočno“ uvidím zblízka viac než kedykoľvek predtým.
Najprv ani nie, všade je veľa podnetov a snažím sa navnímať, čo všetko majú dobrovoľníci na starosť. Časť dobrovoľníkov čaká na klientov pri vchodoch, aby ich usmernili. Niektorí dobrovoľníčia za počítačmi, lebo najprv sa treba zaregistrovať a dať klientom náramok s aktuálnou farbou dňa – bez neho sa nemôžu v budove pohybovať a nepustia ich na druhé poschodie, kde sídli väčšina služieb.
Niekto musí byť v sklade, odkiaľ rozdávajú balíčky so základnými hygienickými potrebami na prvých 12 hodín, v prípade núdze aj nejaké oblečenie. A dohliadať treba aj na detský kútik a kútik s občerstvením. Vo všetkých stanovištiach sa pohybujú aj dobrovoľníci-tlmočníci.
Potom nás rozdeľujú do služieb. „Vieme, že ste sa v systéme zahlásili na konkrétne činnosti, ale prosíme o súčinnosť. Nahlásilo sa málo dobrovoľníkov a potrebujeme ľudí prerozdeliť,“ vysvetľujú nám a všetci chápavo prikyvujú.
Neskôr mi jeden z koordinátorov potvrdí, že cez Veľkú noc už skutočne viacerí potrebovali prestriedať, na mnohých prirodzene dopadla únava a potrebujú oddych. V krízach to takto býva – vlna obrovskej nadšenosti pomôcť na začiatku, ktorá postupne a prirodzene slabne. Teraz nastal čas pre tých, ktorí si povedali, že počkajú, až opadne prvotná motivácia a bude treba prestriedať prvú vlnu dobrovoľníkov.
Všetko pod jednou strechou
Ja nakoniec prichádzam do stanovišťa s občerstvením, na druhé poschodie. Spolu s kolegyňou Michaelou máme za úlohu priebežne udržiavať poriadok, dorábať kávu a čaj do termokanvíc, dopĺňať bagety a deťom cukríky. Občas máme skontrolovať poriadok v relaxačnej zóne vedľa, kde sú kóje s matracami pre klientky a klientov, ak potrebujú v súkromí oddych či prečkať dlhú chvíľu, kým čakajú napríklad na doklady.
Mnohí sem totiž prichádzajú za právnikmi, lekárom či na urgentný príjem, pobočku tu majú aj cudzinecká polícia, migračný úrad a úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Sú tu aj pracovníci, ktorí poskytujú psychosociálnu pomoc a operátori s nabitými simkartami. Myšlienka je jednoduchá: mať všetko pod jednou strechou tak, aby si človek mohol potrebné veci vybaviť čo najrýchlejšie.
Väčšinou sa ženy prichádzajúce po jedlo obslúžia samé, a nechcú sa ani veľmi rozprávať. „Vezmi, pažalsta,“ posmeľuje kolegyňa najmenších, lebo sa často hanbia vziať si cukrík.
Akurát jedna pani nám pri čapovaní kávy hovorila, ako jej na prízemí v sklade našli dobrovoľníci vetrovku, ktorá sa jej veľmi páčila. Prišla aj s vnukom. „Odkiaľ ste?“ pýtam sa jej opatrne a bojím sa počuť odpoveď. Charkov. Sklopené oči a potom len: „Strašné, strašné…“. Je to strašné.
Blízko tak, ako by som najradšej nebola
No subjektívne je to ako sínusoida. Niekedy mi to mozog ešte stále odmieta brať, niekedy sa len mechanicky sústredím na doskladňovanie bagiet, dorábame čaj a kávu, alebo sa rozprávame o iných témach. Kolegyňa to má rovnako. „Ako keby sme len na nejakom zájazde a som delegátka, ktorá rozdáva jedlo.“
Druhý deň nastane fáza precitnutia. Treba niekoho na registráciu a nikto sa nehlási, tak idem. Inštrukcie znejú jasne: skontrolovať a zapísať osobné údaje a spýtať sa, či je treba aj ubytovanie. Podľa toho dostane každý jeden alebo dva náramky.
Prvé dva-tri prípady som ešte nervózna, či neurobím v elektronickom formulári chybu. „Vy jedna simja? Kolik vas?“ pýtam sa, keď príde skupinka. Áno, rodina, dve sestry a dieťa. Musím skontrolovať, či sedia priezviská, keby sa líšili, kód na náramok napíšem síce rovnaký, ale priezvisko rozdielne.
S každým novým pasom si uvedomím, čo to vlastne robím. Pozerám sa na citlivé údaje ľudí, ktorí boli dotlačení utiecť z vlastného domova. Dávajú mi kontrolovať svoje doklady, pretože potrebujú vyhľadať pomoc, nájsť ubytovanie, prácu, zariadiť bankový účet, najesť sa po dlhej ceste, potrebujú lekára či psychológa...
Ešte som nikomu neukazovala svoj pas či občiansky, lebo ma odniekiaľ vyhnali. Oddeľuje nás sklo prepážky, no v skutočnosti som rodinám i jednotlivcom na úteku blízko takým spôsobom, akým by som najradšej nebola.
Golgota našej doby
„Je absurdné, čo to vlastne robím,“ hovorím vedúcemu zmeny Martinovi. Chápe, čo myslím. Kým nikto neprichádza, pristihnem sa, že sa hnevám. Na to, v akej situácii sa títo ľudia ocitli a nie vlastným pričinením.
Na ich utrpenie nemusím nijako reagovať, neposkytujem psychologickú podporu. No odpovede nemám ani pre seba a hľadám ich na viacerých miestach. Možno by cez Veľkú noc mohla pomôcť teológia?
Známy český kňaz Tomáš Halík hovorí o Ukrajine ako o Golgote našej doby. Na utrpenie nemá hotovú odpoveď, ako to kedysi robila teodícea – smer v teológii, ktorý sa snažil zlo buď popierať alebo brať ho ako skúšku zoslanú Bohom. „Teológia po Osvienčime a Gulagu už odmieta ospravedlňovať Boha z utrpenia,“ vysvetľuje často vo videokázňach z „prázdneho kostola“, ktoré začal točiť po vypuknutí pandémie Covid-19. A dodáva, že Boh, v ktorého verí, sa identifikuje s trpiacimi.
Nie každý sa na utrpenie zvládne pozerať a je to v poriadku. „Mali sme tu dobrovoľníčku, ktorá to kontrolovanie nedala a psychicky sa nám tu zložila,“ hovorí mi neskôr vedúci zmeny. Viem, že si musím dávať pozor, robiť si prestávky, mať odstup. Na pohľady plné neistoty chcem odpovedať čo najväčšou solidaritou a „normálnosťou“.
Cez prestávky si dovolím odstup nemať, nezátvarať si oči pred utrpením a neistotou prichádzajúcich, vyrozprávať sa... Aby som potom zase mohla čo najrýchlejšie pomôcť ľuďom zaregistrovať sa, nech môžu vybaviť, čo treba.
„Neveria nám to.“
Občas mi k rýchlejšiemu tempu pomôže tlmočníčka Nastja, keď niekomu nerozumiem. Je z Dnipra. Prišla sem ešte v marci, rodičia ostali tam. „Cítila som sa hrozne vinná, že som v bezpečí. Ale zrovnala som si to v hlave a vedela som, že tu v Bratislave začnem pomáhať, ak to nejako bude možné. A tak tlmočím,“ opisuje mi.
Cíti sa vinná, že prežila. Nie je to Veľkonočná nedeľa, nie je to „víťazstvo nad smrťou“. Lebo jej Ukrajina je stále niekde medzi piatkom a sobotou, ktovie, dokedy.
Popri doktoráte z medicíny a práci v IT firme Nastja chodí sem do centra, cez víkendy a občas aj cez týždeň. „Ja mám veľké šťastie. Mám obe práce na diaľku na Ukrajine, viem dobre po anglicky, uchytím sa. Ale väčšina prichádzajúcich nevie jazyk, nemá prácu...“
Dlho sa rozprávame, Nastja nechce rozprávať iba o sebe, pýta sa na môj príbeh. No predsa mi to ešte nedá. Nastja, máš nejakú rodinu v Rusku? „Rodina môjho dedka je v Rusku. Prestali sme sa rozprávať. Neveria nám to.“
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
