Kedy ste sa naposledy súkromne stretli s Pavlom Hrušovským?
V parlamente. Na poslednej schôdzi.

Zvyknete spolu komunikovať, odkedy ste vystúpili zo strany?
Komunikujeme ďalej, povedal by som normálne.

Myslíte si, že má ešte Pavol Hrušovský čo ponúknuť KDH ako predseda?
Našťastie to už nie je moja záležitosť, ale záležitosť KDH, z ktorého som odišiel.

Aký máte názor na Jána Figeľa, ako na prípadného predsedu strany? Bol by lepším predsedom ako Pavol Hrušovský?
Ján Figeľ by sa mal najprv vyjadriť a potom ja, ako starý stranícky harcovník, sa môžem k tomu vyjadriť tiež. (smiech)

Neuvažujete o tom, že by ste si niekedy ešte našli cestu k sebe? KDH a KDS?
Nie. Bolo mi ľúto, že odchádzam z KDH. Je to pre mňa definitívny odchod, pretože KDH ustrnulo v celej svojej štruktúre, nielen v špičkách.

Ani zmena vo vedení KDH, príchod Jána Figeľa, Daniela Lipšica, by nemohli zmeniť váš názor?
Silne o tom pochybujem.

Z KDH ste odišli v roku 2008 a ako jeden z dôvodov ste spomenuli aj ochotu Pavla Hrušovského vstúpiť do vlády s Robertom Ficom. Prečo ste čakali dva roky?
Bol to kontinuálny proces, ktorý nakoniec vyvrcholil do nášho odchodu. Ako prvý bol veľmi zásadný spor o vládnutie s Robertom Ficom. Otázka však nestála, či ísť alebo nie, ale či ísť do vlády aj za cenu toho, že budeme kedykoľvek nahraditeľní niekým iným. Aj malá strana môže byť vo vláde so silným partnerom, pokiaľ je nenahraditeľná.

Ale v čase, keď my sme nahraditeľní kýmkoľvek pre Roberta Fica, boli by sme len bábkou, ktorá by musela poslúchať. To bol prvý vážny spor, keď štruktúry KDH, ktoré boli osem rokov zvyknuté byť pri moci, chceli aj za takúto cenu ísť do vlády. Politicky vôbec neuvažovali, uvažovali čisto osobne.

Druhý spor nastal, keď poprední predstavitelia KDH začali verejne ľutovať, že sme odišli z vlády v roku 2006. Martin Fronc s tým vystúpil na sneme KDH a následne aj na rokovaniach KDH, kde dostal najviac hlasov na post podpredsedu. Tam prvýkrát zaznelo niečo, prečo som signalizoval, že KDH prestáva byť ideovou stranou.

Vrcholom pre mňa bolo, keď som sa zúčastnil na pozvanie Pavla Hrušovského predsedníctva KDH, kde sa rozhodovalo o tom, či podporiť Ivetu Radičovú na post prezidenta. Všetci členovia predsedníctva, snáď až na Pavla Hrušovského, ktorý nevyjadril svoj názor, povedali, že ju treba podporiť. Po tomto predsedníctve som sa hneď stretol s Hrušovským v jeho kancelárii spolu s Pavlom Abrhanom a tam som mu povedal, že KDH nie je tým KDH, ktoré som budoval, a že z neho odchádzam.

Nebolo v tom aj sklamanie, že sa neuvažovalo o vás ako o kandidátovi?
Nie. V tom čase som vôbec neuvažoval o tom, že by som mohol kandidovať. O tom nebola nijaká vážna reč. Rozhodnutie KDH pre Ivetu Radičovú považujem zo strany KDH za historický omyl.

Teraz je KDH v opozícii, možno v nej bude aj ďalšie štyri roky. Je pre stranícke štruktúry deštruktívnejšie, keď je strana dlho pri moci, alebo keď je dlho mimo moci?
Ak strana prijme tézu, že musí byť stále pri moci, tak je to jej koniec. Z tohto dôvodu degenerovala kresťanská demokracia v Európe. Chceli byť pri moci a začali sa prispôsobovať všetkému a stratili svoju ideovosť. Najvypuklejšie to vidíme na ľudovcoch v Českej republike. Týmto smerom začína postupovať aj KDH.

Osem rokov mimo moci urobilo z HZDS a SNS strany, ktoré boli ochotné urobiť čokoľvek, len aby boli súčasťou vládnej koalície. Nehrozí to aj kresťanským demokratom?
To už neviem, ako sa budú kresťanskí demokrati správať.

Aj vy ste kresťanský demokrat.
Áno, ale ja myslím na stranu.

Myslíme na politické strany, ktoré sú v opozícii, na KDH, KDS, SDKÚ.
Politici musia mať ašpiráciu byť pri moci, rozhodovať o veciach verejných. Ja mám pocit, že jestvuje tendencia vyčleniť kresťanských demokratov ako silu na okraj spoločnosti, politického diania. Ale nemožno sa tomu brániť za každú cenu, lebo je to začiatok samovraždy.

Iveta Radičová je pre vás neprijateľná ako prezidentská kandidátka iba kvôli jej liberálnejším názorom?
Ivetu Radičovú poznám pomaly dvadsať rokov a náš vzťah je korektný a kamarátsky. Iveta Radičová však až učebnicovo predstavuje liberálny svet, ktorý k nám prichádza. Iveta Radičová predstavuje budúcnosť, ktorá prichádza na Slovensko. Je to svet mravného relativizmu.

Je to svet, ktorý vyjadrila vo vete - brať tie veci, na ktorých sa konsenzuálne dohodne. Tento jej svet je pre mňa neprijateľný. Celý problém, ktorý nastal v týchto dňoch okolo názorov kňazov a vystúpení biskupov, vznikol veľmi prirodzene.

Iveta Radičová sa s týmito názormi uchádzala o hlasy KDH, ktoré malo úplnú dôveru veriacich ľudí. O KDH sa predsa hovorilo, že je niekedy pápežskejšie ako pápež. Títo ľudia úplne dôverujú ideovosti KDH a politici KDH jej dali napriek týmto názorom svoju dôveru. Pre KDH je to historická chyba a nikto sa nemôže čudovať, ak sa v tej chvíli kňazi ozvali, že čosi nie je v poriadku.

Ak hovoríte o mravnom relativizme, poznáte nejaké prípady, keď Iveta Radičová konala tak, že by to bolo v rozpore s nejakými hodnotami? Mravný relativizmus nemusí byť iba Desatoro, to sú aj isté základné princípy, ktoré hovoria, ako sa ľudia rozhodujú.
Základný problém je v tom, že od 1. januára 2010 s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote bude v Európe platiť Lisabonská zmluva. Zmluva v sebe nesie chartu, ktorá automaticky prenáša do všetkých štátov, ratifikujúcich zmluvu, základné morálne problémy, ktoré dnes nejakým spôsobom prezentuje aj Iveta Radičová. To je problém interrupcií, manželstiev ľudí rovnakého pohlavia a následnej adopcie detí, problém eutanázie a vedeckých výskumov na ľudských embryách. Slovensko od 1. januára 2010 bude súčasťou tohto sveta a nebude sa môcť brániť. V takejto situácii sa každý, kto chce nejakým spôsobom ideovo vystupovať - a v tejto chvíli sú to kňazi, biskupi a politici KDS - musia jasne a včas vyjadriť.

Predstavme si situáciu, že v roku 2010 bude pri moci Robert Fico a prezidentom bude Ivan Gašparovič. Považujete to za lepšiu kombináciu ako premiéra Fica a prezidentku Radičovú?
Tieto úvahy sú rýdzo teoretické. Náš názor na Ivana Gašparoviča je jasný. Bol dvojkou Vladimíra Mečiara, ale predstavuje svet, ktorý odchádza. Iveta Radičová predstavuje prichádzajúci svet, ktorý som opísal a s tým súvisí náš postoj.

Keď ste v roku 2004 kandidovali na post prezidenta, biskup Rudolf Baláž odporúčal KDH, aby namiesto vás podporovala Jána Figeľa. Čo si o tom myslíte?
Bol to jeho názor, ktorý napísal Hrušovskému. Nemám k tomu čo povedať.

Teraz biskupi hovoria, aby KDH namiesto Ivety Radičovej podporovala vás.
Veď pri Jánovi Figeľovi a mne neboli žiadne takéto osobné morálne problémy. Teraz biskup Baláž verejne hovoril svoje názory. Vtedy napísal list Pavlovi Hrušovskému. To, čo urobil teraz, je verejná kázeň do rádia Lumen pre celú slovenskú spoločnosť. Okrem toho, pozadie tohto problému je také vážne, že tieto dve veci sú úplne neporovnateľné.

Biskup Baláž hovoril o dohode spoločnosti na nejakých nemorálnych veciach a zvrhlostiach. Spomínal Hitlera, Stalina, komunistických hrdlorezov. Nemal by spomenúť aj Nariadenie o právnom postavení Židov z 9. septembra 1941, tzv. slovenské norimberské zákony? Katolícka cirkev má stále problém vyrovnať sa s tým obdobím.
Ja s tým problém nemám. Ja som sa na tú tému už aj za komunizmu aj po komunizme nespočetnekrát jasne vyjadril. A prečo spomenul Stalina, Hitlera a nespomínal slovenský štát, to je otázka na biskupa Baláža. Hitler a Stalin dnes predstavujú akési symboly zla 20. storočia.

Nechýbal vám v tom zozname napríklad Tiso?
Ja som sa už k týmto veciam vyjadroval a nebudem hovoriť, čo ešte mal alebo nemal povedať.

Čo si myslíte o jeho vyjadrení, že homosexuáli sú zvrátení?
To nebolo tak povedané. Po prvé si myslím, že sa to prekrúca. Biskup Baláž veľmi zásadne vystúpil proti tomu, aby boli deti dávané na adopciu takýmto rodinám. A v tomto zmysle použil tento výraz.

Biskup povedal, že sa zvrátenosť týchto ľudí prenesie na deti. Teda povedal, že sú zvrátení.
K tomu nech sa vyjadruje biskup Baláž. Ja sa nemiešam do intimity druhých ľudí, ale som takisto proti tomu, aby inštitút rodiny, inštitút manželstva nahrádzalo niečo podobné.

Nemáte však pocit, že nejakým spôsobom treba vyriešiť situáciu párov rovnakého pohlavia? Nemyslíme na adopciu, ale na isté veci právne, majetkové. Toto by nemalo byť vyriešené?
Nie že si myslím, ale viem, že tieto veci sú právne vyriešené, všetko je to otázkou Občianskeho zákonníka, to treba otvorene povedať a opakujem, pri všetkej úcte ku každému človeku. Pre nás, ktorí vyznávame a bránime židovsko-kresťanské učenie, ktoré je tu už 3000 rokov, ide o ochranu inštitútu manželstva. To nie je popieranie práv týchto ľudí.

V prieskumoch figurujete na štvrtom mieste. Nemáte veľkú šancu dostať sa do druhého kola. Prečo ste sa rozhodli kandidovať?
Otázku, prečo som sa rozhodol kandidovať, dostávam stále a vôbec necítim potrebu ju nejako rozvádzať. Kandidujem preto, lebo predstavujem kresťansko-konzervatívny svet dvadsať rokov a ponúkam možnosť, aby sa ľudia vyjadrili k mojej kandidatúre.

V prezidentských voľbách v roku 2004 ste neuspeli. Teraz kandidujete znovu. Ak by ste opäť neuspeli, nehrozí, že vás ľudia budú vnímať ako niekoho, kto dvakrát prehral prezidentské voľby a nie ako politika, ktorý bojoval proti komunizmu?  
Keď sme bojovali za komunizmu, vôbec sme nevedeli, že komunizmus raz padne. To, že padol, bolo veľkým historickým šťastím. Nezápasil som s tým vedomím, aký bude výsledok. Išiel som do zápasu s presvedčením, že treba za nejakou myšlienkou ísť.

Ako ste vnímali, že sa Ivan Šimko vzdal kandidatúry a odporučil ľuďom voliť vás?
Vážim si to a hneď som mu osobne poďakoval.

Medzi vašimi programovými tézami je veta: "Chcem hľadať zmier v historických udalostiach Slovenska." Myslíte na odlišný výklad dejín Slovákmi a Maďarmi? Aký máte názor na slovensko-maďarské vzťahy za uplynulé dva roky?
V slovensko-maďarských vzťahoch sa na rozdiel od všetkých kandidátov angažujem už dvadsať rokov. Nie som len teoretik, dvadsať rokov som v prvej línii týchto zápasov. Slovensko-maďarské vzťahy vidím ako neustály dialóg, kde obidve strany musia pristupovať s úctou a rovnocenne. Neviem, o čom by som sa s inými kandidátmi bavil, lebo ich postoje sú doteraz iba teoretické.

Čo podľa vás chýba tomu, aby slovensko-maďarské vzťahy boli skutočne rovnocenné, aby sa ako také vnímali aj z druhej strany?
Môže tomu pomôcť len čas a pokojný, ale sebavedomý postoj obidvoch strán. Zároveň by tie strany nemali robiť chyby. Ak chce Slovensko vystupovať korektne, malo by robiť všetko pre to, aby sa Maďari cítili dobre. Ale mali by sme si od predstaviteľov Maďarska niektoré veci nechať aj vysvetliť, aj si ich vyprosiť.

Slovensko-českým vzťahom pomohol rozchod, naše vzťahy sú dnes oveľa lepšie, ako boli na začiatku 90. rokov. S Maďarmi sa rozísť nemôžeme, už sme rozídení. Čo môže robiť slovenská politika, aby bola vnímaná aj maďarskou stranou ako dôstojný partner?
Slovensko musí byť vnímané ako dôstojný partner celoeurópsky, celosvetovo. Pokiaľ si nás nebudú vážiť iné krajiny sveta ako krajinu kultúrnu, zodpovednú, v ktorej neprevláda extrémizmus, tak ťažko môžeme hovoriť, že v slovensko-maďarskom spore máme pravdu my. Svet bude počúvať skôr Maďarsko, ktoré má historickú výhodu, ktoré sa v niektorých historických zlomoch ukázalo ako naozaj demokratická krajina, myslím napríklad rok 1989. Slovensko sa tiež musí stať významnou krajinou na európskom poli, aby aj ten dialóg mohol byť rovnocenný.

Súčasná koalícia nie je veľmi silný hráč.
Je slabší hráč a škodí tomu najmä SNS.

Je najväčším problémom Ján Slota?
Najväčší problém je Ján Slota, ktorý samozrejme chce mať rovnako aj hlasy nacionalistov. Robert Fico je podľa mňa rukojemníkom Jána Slotu.

Prečo si to myslíte?
Pretože tým, že má záujem o nacionalistické hlasy, nemôže proti nemu ísť. Pretože sa nemôže celkom vyrovnať jeho extrémizmu, jeho verbálnemu radikalizmu, stále musí nejakým spôsobom pri ňom pokrivkávať. Nemôže ísť proti nemu. Preto som povedal, že Robert Fico nikdy nepôjde v tejto situácii do vlády s SMK.

Hlava slovenského štátu má pomerne slabé právomoci. Bolo by potrebné ich rozšíriť? Ak áno, v akej oblasti?
Netreba ich vôbec posilniť. Súčasný systém trošku nadväzuje na obdobie komunizmu, keď prezident Československa mal slabé právomoci, najväčšie mala komunistická strana. Netreba ich posilňovať, ale naplniť obsahom, aby bol prezident prirodzenou autoritou. Hlava štátu je zvolená priamo občanmi a má viac možností formovať verejnú mienku. Priama voľba prezidenta je výborná vec. Každý rok očakávame správu prezidenta o stave krajiny, aj priama voľba prezidenta na Slovensku je správou o stave slovenskej krajiny. Slovensko má takého prezidenta, akého si zvolí.

Čo si myslíte o poslednej správe prezidenta o stave republiky?
Najlepšou správou o stave krajiny je voľba prezidenta.

Z tohto hľadiska je tá správa ako keby čím ďalej tým horšia.
Je to správa o stave krajiny, ja ju nekomentujem.

Napriek tomu, ak prezident je priamo zvolený, získa obrovské množstvo hlasov, nemal by mať väčšiu politickú silu? Necítite tam nejaké napätie?
Je tam napätie, ale podľa mňa ho to ústavne nedegraduje. Všetci vieme, ako priama voľba vznikla - z nemožnosti dohodnúť sa na osobe prezidenta v parlamente. Osobne si myslím, že pri tej roztrieštenosti politických strán by nemožnosť chronicky pokračovala ďalej.

Považujete za zmysluplné uvažovať o zmene systému na prezidentský alebo kancelársky?
Nie. Tu je takáto tradícia a mám pocit, že funguje. Otázka je len, ktoré strany sú pri moci. Nevidím dôvod nič meniť.

Napriek tomu, ľudia vnímajú túto funkciu ako zbytočnú, že prezident je niekto, kto iba poberá vysoký plat a doživotnú rentu.
Ukázalo by sa, že nie je zbytočná, keby tu nebola. Je potrebné, aby sme mali nejaký pevný bod, ktorý je v prípade krízy  akoby  posledným útočiskom. Funkcia prezidenta je dôležitá. To, že ju ľudia nevnímajú vážne, pretože nie je dostatočne vážne prezentovaná, a že ešte nenastala kríza, kedy by sa ukázalo, že bez prezidenta by tu nastal zmätok, to už je druhá vec. Ale funkcia prezidenta je dôležitá. Nie je vymyslená preto, aby jeden človek navyše mal na Slovensku vysoký plat.

Budú ľudia v čase parlamentných volieb v roku 2010 vidieť chyby Ficovej vlády tak ako Dzurindovej?
V prípade Mikuláša Dzurindu ľudia vnímali chyby až po ôsmich rokoch, čiže štyri roky nie sú vždy obdobím, kedy ľudia v tej zamilovanosti voči nejakej politickej strane úplne ochabnú.

V čom pramení vysoká podpora Roberta Fica?
Je to prirodzená psychologická zmena po ôsmich rokoch vládnutia. Ľudia majú pocit, že za nich všetko vyrieši. Na Slovensku je vnímanie krízy pomerne pokojné, nie sú nejaké spoločenské zneistenia. Ľudia sa spoliehajú na to, čo premiér Fico nakoniec urobí. Veria, že všetko nakoniec vyrieši.

Neprekvapuje vás, že ľudí, ktorí takto uvažujú, je stále tak veľa?
Po dvadsiatich rokoch demokracie nie. Keby to bolo ako v Anglicku sedemsto, tak by som bol trošku aj nervózny.

Čo si myslíte o premiérovom boji s médiami?
Nebudem posudzovať túto stránku, ale nepovažujem za zlé, ak nejaký politik bojuje s médiami. Aj médiá si musia byť vedomé toho, že pred nimi nemusí každý stáť v predklone. Je to vec premiéra a sebavedomie mu dodáva podpora ľudí, takže vie, že si to môže dovoliť. Takisto bojoval proti médiám aj premiér Mečiar, keď bol na vrchole svojej popularity.

V deväťdesiatych rokoch ste povedali: "Víťazná strana stále bojuje s nepriateľom." Kto je nepriateľom Roberta Fica?
Na Robertovi Ficovi badám, že mu stále viac imponuje osobná moc a to je nebezpečné. Stáva sa tým nepriateľom nielen pre demokraciu, ale aj pre vlastných ľudí. Robert Fico vystupuje veľmi suverénne voči svojim ministrom a drží ich v neistote. Robert Fico sa podobne ako Vladimír Mečiar svojho času chce opierať len o ľud. On jediný. To je nebezpečná vlastnosť, lebo nie každý ju dokáže zvládnuť. Nepoznám človeka, ktorý by ju nakoniec zvládol.

Jeho reakcia aj na veci drobné, detailné, je vždy hektická. Ako keby nerozlišoval, čo je dôležité a čo nie. Stále vystupuje s rovnakým nasadením.
To mu dáva pozíciu človeka, ktorý bdie, aj keď nie vždy sú za tým následné činy.

Pri Mečiarovi sa postupne ukázalo, kde zavádza, kde si vymýšľa a malo to dopad na verejnú mienku. Pri Robertovi Ficovi to ako keby zatiaľ nefungovalo a pristihnutie pri výmysloch či klamstvách sa neprejavuje na jeho percentách. Nie je problém aj v tom, že  voči Mečiarovi aj Dzurindovi jestvovala silná alternatíva, ale Fico akoby ju nemal? Spomeňme si na rok 1994, tri roky potom, čo Vladimír Mečiar zvíťazil vo voľbách. Tiež sa rodila alternatíva, ktorú predstavovalo KDH a ku ktorému sa začala pridávať Demokratická únia. Ale hovoriť vtedy o alternatíve bolo iluzórne. V tomto smere je dnešná opozícia v zlej situácii. Pretože na čokoľvek vo Ficovej politike chce poukázať ako chybné, tak každý povie argument: Mali ste osem rokov, prečo ste to tak neurobili? Opozícia je teraz v ťažkej situácii, okrem toho je vnútorne aj personálne trošku vyčerpaná. V tomto smere je pre mňa takáto kríza v opozícii prirodzená, dúfajme, že niečo z nej vznikne. My navrhujeme ako alternatívu KDS, ako budúcu zjednotenú pravicu.

Necítite problém aj v tom, že vo vrcholovej opozičnej politike nenastala personálna zmena?
To nie je také jednoduché. Personálna zmena je možná, ale je niekto pripravený zhostiť sa takej funkcie? Pretože byť lídrom strany, na to treba veľkú charizmu.

Mikuláš Dzurinda bol pôvodne námestníkom ministra dopravy. Bol to radový politik a stal sa z neho líder opozície. Dostal tú šancu.
Áno. Vyrastal organicky a postupne si ho začali všímať viacerí.

Nie je to skôr len výhovorka? Že nie je vhodný človek? Ako keby súčasní predsedovia chceli byť vo svojich funkciách doživotne.
Ak je to z mojej strany len výhovorka, tak povedzte nejaký tip.

Hovoríme všeobecne o ktorejkoľvek opozičnej strane.
Čakáme. V politike sa hovorí: nech nastúpia mladí. No nech nastúpia. Veď v politike je dnes 150 poslancov a za tri roky sa mohlo ukázať, či niekto má charizmu.

Čo by bola prvá vec, ktorú by ste spravili, ak by ste sa stali prezidentom?
Prežehnám sa a poviem: V mene Božom.

A čo bude prvá vec, ktorú spravíte, ak nevyhráte?
Zatiaľ o takejto alternatíve neuvažujem.