Hneď po voľbách v júni 1990 začali veľmi intenzívne práce na prípravách malej privatizácie. Tá bola vlastne improvizáciou, pôvodne sa s ňou nepočítalo. Začať sa malo až s privatizáciou, ktoré sa neskôr začalo hovoriť veľká. Malá privatizácia vznikla na dobovú objednávku verejnej mienky, ktorú vtedy prezident Václav Havel vyjadril približne takto: už je cez pol roka po revolúcii a ja by som konečne rád do nejakej súkromnej "hospůdky“. Čo vy ekonómovia vlastne robíte, nemôžete sa trochu viac snažiť? To bola hodená rukavica. Merané dnešnou výkonnosťou štátnej správy je neuveriteľné, že prvé maloprivatizačné dražby začali už po novom roku 1991. To znamená, že počas piatich posledných mesiacov roku 1990 sme museli vymyslieť technickú podobu celého procesu, napísať predlohy zákonov - množné číslo tu nie je omyl, pretože jeden zákon bol určený na schválenie vo federálnom parlamente a druhý sa schvaľoval v Českej národnej rade, resp. vo Slovenské národné rade. Nikde vo svete samozrejme nebola žiadna inšpirácia alebo poučenie. Museli sme vymenovať členov okresných privatizačných komisií, každá ich mala asi dvadsať. Bolo treba vybaviť ich predpismi, ako postupovať pri dražbách - okrem normálnych aukcií sa mohli za určitých podmienok robiť aj holandské dražby - ako vyberať jednotky určené na privatizáciu, ako ich ekonomicky opísať, aby sa dali ponúknuť verejnosti. Všetkých členov komisií bolo treba vyškoliť, špeciálne školenia potrebovali licitátor. Museli sme pripraviť účtovné zachytenie celého procesu, v bankách otvoriť účty, na ktoré potom putovali utŕžené peniaze. A, samozrejme, museli sme komunikovať s verejnosťou, či už ako s potenciálnymi účastníkmi dražieb alebo len ako s divákmi. Malá privatizácia sa veľmi rýchlo stala veľkým divadlom, ktoré sa hralo každý víkend v každom väčšom meste, a veľkou školou trhovej ekonomiky. Ľudia na vlastné oči po prvýkrát videli, ako sa tvorí cena. Keď sa dražil predajne potravín, tak tie v piatok zatvárali ešte ako súčasť socialistického obchodu a od pondelka ich už prevádzkoval nejaký súkromník.

Bolo dobre, že zákon veľmi ostro strážil výnosy z malej privatizácie, nedovoľoval vládam, aby si pre nich ľubovoľne siahali a lepili nimi diery v príjmoch štátneho rozpočtu. Míňať sa smeli len na základe zákona. Peniaze z veľkej privatizácie tak prísnemu režimu bohužiaľ nepodliehali. Český parlament napríklad schválil môj návrh zákona, aby sa 6,1 miliárd korún z výnosov z malej privatizácie použilo na financovanie projektu ozdravenie ovzdušia - spaľovanie sírnatého hnedého uhlia sa v kritických oblastiach nahradilo plynom.

Na malej privatizácii bolo cenné aj to, že na nej vyrástla celá skupina odborníkov, ktorí aj neskôr urobili obrovský kus práce pri veľkej privatizácii a potom na ďalších miestach finančného systému v oboch republikách. Aj keď nie je možné ich všetky vymenovať, je potrebné pri tejto jubilejnej príležitosti pripomenúť, že Ivan Mikloš, ktorý sa do slovenských dejín nezmazateľne zapísal svojimi obdivuhodnými reformami, vstúpil do sveta financií práve cez malú privatizáciu. Jeho skvelá námestníčka Mária Kolaříková spolu s "mojím“ Jaroslavom Muroňom spisovali predlohy maloprivatizačných zákonov a z nich odvodené vykonávacie predpisy. Nebola v nich chyba.