Rozpoznať, že máme doma nadané dieťa, je už v jeho detstve veľmi dôležité, pretože takéto dieťa treba správne viesť, podporovať, rozvíjať...
Odborníci sa otázkami okolo nadania intenzívne zaoberajú už vyše 100 rokov. Existujú rôzne definície nadania. Jednou z najznámejších je tzv. Marlandova definícia, prednesená na kongrese v USA v roku 1971:

"Nadané a talentované deti sú tie, ktoré sú identifikované kvalifikovanými profesionálmi, a ktoré sú vzhľadom na svoj výnimočný potenciál schopné vysokých výkonov. Tieto deti potrebujú na uskutočnenie svojho prínosu pre spoločnosť vzdelávací program a servis, ktorý nie je bežne poskytovaný regulárnymi školami."

Nadaným deťom sa na Slovensku venuje pozornosť, ktorú nám mnohé európske krajiny môžu závidieť. Aj o tom hovorí Jana Jurášková, ktorá zasvätila svoje pedagogické schopnosti práci s týmito výnimočnými jedincami.

Ako možno na prvý pohľad rozpoznať talent, ako rodič zistí, že má doma dieťa, ktoré je mimoriadne talentované?
Nadanie a talent sú pojmy, ktoré niektorí rozlišujú, avšak vo všeobecnosti sa používajú ako synonymá. Základnou charakteristikou intelektového nadania dieťaťa je akcelerovaný kognitívny alebo poznávací vývin. To znamená, že napríklad trojročné dieťa je svojou mentálnou kapacitou a intelektom na úrovni päť- až šesťročného dieťaťa. A to je už dosť veľký náskok. Existujú typické charakteristiky, podľa ktorých rodičia nadanie svojho dieťaťa spoznajú, avšak nie každé nadané dieťa je ich nositeľom. Patria k nim napríklad expresívne prejavy nadania, ku ktorým patrí napríklad záujem o písmenká, dajme tomu, už od dvoch rokov; v predškolskom veku sa nadané dieťa naučí samé z vlastnej iniciatívy čítať; hrá sa s číslami; má netypické záujmy napríklad o dinosaurov, o zvieratká, o dopravu, o vesmír a núti rodičov, aby mu kupovali k tomu literatúru; pýta sa veľa; už v predškolskom veku má iné cítenie a zaujímajú ho netypické otázky pre daný vek, ako napríklad hraničné otázky života a smrti, nekonečno, morálne otázky typu hlad vo svete, ekológia a podobne. To bývajú typické prejavy, avšak nie každé nadané dieťa ich má.

Treba takýmto deťom venovať špeciálnu pozornosť, usmerňovať ich, alebo nechať im prirodzený priestor?
Zvýšiť špeciálnu pozornosť takýmto deťom nie je potrebné, aby to dieťa necítilo ako tlak. Pretože väčšina nadaných detí má vo svojom vývine aj riziká, medzi ktoré patrí napríklad perfekcionizmus. Ak by cítili zvýšený záujem a tlak zo strany rodičov, tak by sa mohli nepriaznivo vyvíjať. Platí pravidlo, že nadané deti si podnety vypýtajú sami a stačí im iba poskytnúť to, čo si vyžiadajú a nechať sa nimi viesť. Napríklad čítanie. Keď sa pýtajú na písmenká, odpovedať im, nehovoriť im, že máš ešte čas, naučíš sa v škole, ale vždy im odpovedať. Zároveň ich však netlačiť do čítania. Oni si naozaj tie podnety sami vypýtajú. Pre tieto deti platí, že majú tzv. zvýšenú citlivosť na intelektové podnety. Nadané dieťa, to nie je jednoduchá problematika. S nadaním sa spájajú častokrát aj také osobné charakteristiky, ktoré môžu byť problémové a rizikové vo vývine dieťaťa. Ide o perfekcionizmus, problémy v sociálnom začlenení sa, problémy s nájdením si priateľov a rôzne iné riziká.

Ako rodič sa mám tešiť, ak vytuším, že mám nadané dieťa, alebo mám mať z toho skôr obavy?
Obavy a strach možno nie, pretože mať nadané dieťa je lepšie, ako mať napríklad dieťa so zdravotným postihnutím. Avšak ani s nadaným dieťaťom to nebýva ľahké. Takéto deti totiž neakceptujú autoritu a potrebujú mať všetko vyargumentované. Napríklad rodič nadaného dieťaťa má trebárs problém presvedčiť ho, aby išlo do postele, dieťa chce zdôvodnenie a argumentuje stále proti. Takže s nadaným dieťaťom je niekedy aj ťažká práca.

Treba byť prísny v takomto prípade?
Neodporúča sa byť prísny. Samozrejme, v istých bezpečných reláciách áno. Dvojročné dieťaťa, aj keď nesúhlasí, nás musí držať za ruku, ak sme s ním pri ceste. V takejto situácii sa odporúča argumentovať, zaobchádzať s ním nie ako s dospelým, ale akceptovať jeho argumenty a vysvetliť mu situáciu. Keď tieto deti pochopia, že to nie je iba rozkaz, ale že to má význam, tak poslúchnu. Veľa rodičov týchto detí predškolského veku prichádza za psychológom, lebo si myslia, že majú s dieťaťom problém a pritom ani netušia, že tým "problémom" je nadanie ich dieťaťa. Vyhľadávajú psychológa v presvedčení, že ich dieťa, ktoré je negativistické, tvrdohlavé, nechce spať, má záchvaty a podobne, potrebuje pomoc. Časť rodičov sa až od psychológa dozvie, že tie prejavy dieťaťa súvisia s jeho nadaním. Štatisticky je približne toľko nadaných detí, ako je mentálne postihnutých, a to je zhruba 2,5 percenta.

Aká je a aká má byť starostlivosť o nadané dieťa?
Závisí to i od osobnosti konkrétneho dieťaťa. Všeobecne sa odporúča zaobchádzať s ním ako so starším dieťaťom, pokiaľ ide o argumentáciu. Častokrát sa stáva, že emocionálne sú nadané deti na takej úrovni, ako ich ostatní rovesníci, ale veľmi vpredu sú intelektovo. Preto sa nedá stanoviť nejaký jednoznačný recept. Ku každému dieťaťu treba pristupovať individuálne a pamätať, že treba akceptovať jeho potreby. Neodporúča sa prísnosť. Odporúča sa debatovať s dieťaťom, určiť si pravidlá a stáť si za nimi, veľa argumentovať a zdôvodňovať toľko, ako si pýtajú.

Venuje spoločnosť tejto skupine detí dostatočnú pozornosť?
Na Slovensku je v starostlivosti o nadané deti veľmi dobrá situácia. Mnohé štáty nám môžu závidieť. Legislatívne podmienky sú nastavené dobre. Nadané deti sú vymedzené ako deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Sem patria všetky deti, ktoré vyžadujú osobitnú pozornosť, teda aj handicapované deti. Legislatívne sú nadané deti zaradené medzi nich. Niektorí s tým súhlasia, niektorí nesúhlasia, avšak touto legislatívou bol urobený prvý veľký krok, aby špeciálna starostlivosť bola zameraná aj na talentované deti. Zákon teda umožnil zakladať školy a triedy pre nadané deti, dal priestor pri ich individuálnu, alebo skupinovú integráciu. Dal priestor aj pre zaškolenie už aj predškolských detí s nadaním. Sú to veľmi dobré možnosti. Ďalšia veľmi dobrá vec, ktorá je v legislatíve zakotvená, je znížený počet žiakov. Nadaných detí je v jednej triede na prvom stupni 12, v bežnej triede môže byť 28 detí. Čiže táto dôležitá individuálna starostlivosť je možná, a to je výborné. Na druhom stupni je to 16 nadaných detí v jednej triede a na gymnáziu 22 detí. Je zvýšený aj normatív, čiže škola dostane na jedného nadaného žiaka viac peňazí ako na bežného žiaka. Tie podmienky máme nastavené naozaj výborne. V susedných Čechách nám napríklad tieto podmienky závidia. Na Slovensku existuje približne 30 základných škôl pre nadané deti, a to vo väčších i v menších mestách. V samotnej Bratislave sú štyri školy, kde majú takúto triedu, jedna je štátna a tri sú súkromné. Existuje tu jedno štátne 8-ročné gymnázium na Teplickej a sú ďalšie gymnáziá, kde si vytvárajú triedy pre nadané deti. Umožňuje to zákon.

Mať nadané dieťa je teda pre rodiča problém, radosť, alebo veľká starosť?
Môže to byť jedno z toho, alebo aj všetky tri dohromady. Poznám rodičov, ktorý majú veľkú starosť s nadaným dieťaťom. Napríklad ani na ihrisku sa to dieťa od nich nepohne, stále vyžaduje starostlivosť, stále mu musia na niečo odpovedať, stále s ním musia niečo riešiť. Dáva im nepredstaviteľné otázky. Jedna mamička mi napríklad povedala, že sa jej päťročné dieťa spýtalo, z čoho sa skladá plomba v zube. Kým im neodpoviete, bývajú nahnevané. Tieto deti sú častokrát viac autonómne. Autoritu neuznajú, potrebujú mať argumenty a stále potrebujú odpoveď na otázky, prečo musím ísť sem, prečo musíš ísť do obchodu, prečo nemôžeš to, prečo musíš urobiť toto a podobne. Je to veľmi náročné pre rodičov.

Vymieňajú si pedagógovia skúsenosti a informácie o práci s nadanými deťmi? Spolupracujú jednotlivé školy na ich výchove?
Je to typicky slovenské. Učitelia nemajú dostatok informácií a musia si ich vyhľadávať. Zazlievam našim pedagogickým fakultám, že napriek dobrým podmienkam a napriek tomu, že ministerstvo ich vyzvalo, aby pripravili dobrý program pre budúcich učiteľov, ktorí by mali vzdelávať nadané deti, stále nič neexistuje. Pedagogická fakulta ponúka postgraduálne štúdium, ktoré je však spoplatnené. Stojí vyše 1 300 eur. Ktorý učiteľ si to môže dovoliť? A pritom sa platovo nikam touto odbornosťou neposunie. Ide hlavne o to, že pedagogická fakulta nedáva žiadne, alebo takmer žiadne info o vzdelávaní nadaných budúcim učiteľom, študentom pedagogiky. Ideálne by bolo, keby bol vytvorený odbor, prípadne program a pod. s týmto zameraním, ako je napríklad zameranie na deti s poruchami zraku či sluchu...

IT technológie. Do akej miery ovplyvňujú talent detí? Posúva ich to ďalej?
V minulosti to boli hlavne knihy a knižnice. Dnes ich už nahrádza počítač. Vidím to aj v škole. Nadané deti nemajú rešpekt pred touto technikou. Niektorí prváčikovia si vyhľadajú odpovede na svoje otázky už aj na internete, dokonca aj v angličtine. Čiže informačne ich to posúva dopredu, ale asi je to také ako všeobecne celá spoločnosť, nevieme, kam dospeje táto technologizácia. Medzi nadanými je časť detí s Aspergerovým syndrómom. Je to porucha v rámci autistického spektra. Tieto deti bežne komunikujú, častokrát majú veľmi dobrý potenciál pre vedu, výskum, počítače, ale sú sociálne slepé, nemajú empatiu, nevedia sa vcítiť do pocitov iných. Nevedia sa priblížiť ku kamarátom, nevedia si získať priateľov. Chcú veliť. Keď niečo začnú rozprávať, čo sa im páči, je jedno či ich počúvate. Vedia veľmi dobre pochopiť logické veci, aj intuitívne, ale sociálne veci, kde je často každá situácia iná, majú problém chápať. Niektorí experti sa vyjadrujú, že pre takéto deti nastáva zlatý vek, pretože tu sú počítače a nemusí byť toľko komunikácie z očí do očí. Sú podozrenia, že mnohí ľudia, ktorí prispeli k blahu spoločnosti, mali Aspergerov syndróm. Napríklad Einstein, Edison, Bill Gites.

Aké sú naše talentované deti a aké sú talentované deti v iných krajinách?
Vo svete je to rôzne. Veľkú tradíciu má starostlivosť o talentované deti v USA, kde už v roku 1922 vznikla prvá trieda pre nadané deti. Závisí však od jednotlivých oblastí na celom svete. Či sa orientujú na žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami ako my, alebo či sa skôr orientujú na akceleráciu, čiže posúvať ich dopredu vo výkone. Pokiaľ ide o Európu, dovolím si tvrdiť, že my na Slovensku máme podmienky pre nadané deti možno aj najlepšie vzhľadom na legislatívu. Máme plno tried nadaných detí na prvom stupni. To v Európe neexistuje, aj keď možno sem-tam nejaká je. Napríklad Nemci sa venujú nadaným deťom až od 10 rokov, od osemročného gymnázia. V tom sú potom už oproti nám aj o niečo lepší. A napríklad Česi sú lepší vo vzdelávaní učiteľov, ktorí sa venujú nadaným deťom. U nás také niečo neexistuje, u nás sa budúci učitelia nedozvedia nič o nadaní detí. Česi tlačia nadané deti iba do integrácie, čo sa tiež nehodí pre každé nadané dieťa, aby ho zaradili do bežnej triedy. U nás je to naozaj variabilné. Môže si rodič vybrať, čo pre svoje dieťa chce.
Marta Růžičková

CV
PhDr. Jana Jurášková, PhD.
Špeciálna pedagogička, 14 rokov učí nadané deti. Absolvovala doktorandské štúdium so zameraním na oblasť vzdelávania nadaných žiakov. Dva roky pôsobila ako hlavný radca na Ministerstve školstva SR pre oblasť vzdelávania nadaných. Tri roky pracovala ako externá zamestnankyňa Pedagogickej fakulty v Bratislave, kde viedla kurzy vzdelávania nadaných. Je spoluzakladateľkou Centra nadnia, n. o. a riaditeľkou Súkromnej základnej školy pre žiakov s intelektovým nadaním CENADA v Bratislave. Je autorkou knihy Základy pedagogiky nadaných, ktorá vyšla aj v Českej republike. Ročne vedie niekoľko seminárov pre učiteľov nadaných žiakov najmä v Českej republike.


Máte nadané dieťa?
Faktory, na základe ktorých sa dá zistiť, či je dieťa nadané alebo nie:
-- nadané deti sú výrazné individuality už od útleho veku
-- nadané dieťa má vývinový náskok dva až tri roky oproti svojim rovesníkom
-- sú samostatné, s vlastným názorom na veci, nekonformné, ťažšie prispôsobivé, s vysokou snahou podávať dobrý výkon, byť najlepší, byť prvý
-- sú to deti perfekcionalistické a čo je dôležité, sú sebakritické, avšak kritické aj k dospelým, k rodičom či k učiteľom
-- sú prirodzene aktívne, o všetko sa zaujímajú, sú zvedavé a potrebujú stále nové informácie; celkovo rady experimentujú a rady objavujú nové veci
-- spontánne sa učia napríklad zemepis - svetadiely, štáty a ich hlavné mestá, rieky, najvyššie vrchy...
Zdroj: P. Molnárová, L. Quittnerová, Seminárna práca z pedagogiky