Poslednou elektrifikovanou obcou bola pred päťdesiatimi rokmi, 6. septembra 1960, Zlatá Baňa v okrese Prešov. Územie Česka bolo celé elektrifikované už v roku 1955 - poslednou obcou bez "drôtov" bola Hrčava na česko-slovensko-poľskom trojmedzí neďaleko mesta Frýdek-Místek.
Dostavbou elektrického vedenia do Zlatej Bane sa Československo podľa niektorých prameňov stalo ešte len piatou krajinou sveta s dokončenou elektrifikáciou celého územia. Aj keď sa medzi československými obcami už žiadna bez elektriny nevyskytovala, neznamenalo to, že funkčné zásuvky mala každá budova. I po ohlásenom konci elektrifikácie zostávalo dotiahnuť elektrické vedenie do stoviek samôt a malých osád.
Česko patrilo k priekopníkom elektrifikácie a bolo v tejto oblasti na svetovej špičke. Veď prvá česká "veľká" elektráreň bola zásluhou Františka Křižíka spustená na Žižkove už 1. decembra 1889, teda iba sedem rokov potom, čo Thomas Alva Edison sprevádzkoval v New Yorku prvú verejnú elektráreň na svete. Ešte skôr, v 70. rokoch 19. storočia, vznikali v Česku prvé elektrické sústavy zložené z dynama, vodičov a oblúkových lámp alebo žiaroviek. Medzi prvé miesta, ktoré využívali elektrické osvetlenie, patrí napríklad tkáčovňa v Moravskej Třebovej, cukrovar v Židlochoviciach, Měšťanský pivovar a papiereň v Plzni. Verejné priestranstvo po prvý raz ožiarilo elektrické svetlo v Jindřichovom Hradci, nasledoval Písek a Pardubice.
Do vzniku samostatného Československa v roku 1918 malo prístup k elektrine 34 percent obyvateľov Česka (11 percent miest a obcí), na Slovensku len dve percentá obyvateľov. Veľkým impulzom pre ďalší rozvoj elektrifikácie bol v roku 1919 prijatý zákon o všeobecnej elektrizácií, ktorý pre "sústavnú elektrizáciu v štáte československom" vyčlenil na desať rokov 75 miliónov korún.
Problémom bola roztrieštenosť elektrických sietí - elektrárne patrili mestám, družstvám, elektrárenským zväzom a veľkým priemyselným firmám a vyrábali jednosmerný aj striedavý prúd s rôznym napätím. Zásadným krokom teda bolo zjednotenie elektrických sietí - výnosom ministra verejných prác bola zavedená trojfázová sústava 50 Hz a napätie pre miestne siete 3 x 380/220 V.
Zákon z roku 1919 tiež umožnil prehlásiť elektrárne za "všeužitočný" podnik a zaviedol povinnosť zásobovať elektrinou na určitom území každého, kto o to požiada (ak sa nepreukáže, že by to bolo nerentabilné). Súčasne s týmito povinnosťami dostali všeužitočné spoločnosti značné práva a výhody. Na československom území tak vzniklo 25 všeužitočných elektrárenských spoločností, ktoré boli základom územných elektrizačných sústav.
Elektrifikáciu však komplikovala pomalá výstavba siete vysokého napätia a v prípade domácností i ceny elektriny (vznikli veľké rozdiely medzi bohatými a chudobnými regiónmi). Brzdou rozvoja sa potom stala hospodárska kríza. Nepodarilo sa tak splniť pôvodné predstavy, že elektrifikácia v Česku sa ukončí v roku 1935 a na Slovensku v roku 1945.
Okupácia a druhá svetová vojna elektrifikáciu výrazne spomalili (v období okupácie sa pripojilo 323 obcí, v predvojnovom období sa pripájalo zhruba 590 obcí ročne) a navyše napáchali na energetike obrovské materiálne škody. Jednako krátko po vojne bola už v Čechách a na Morave elektrifikovaná väčšina obcí aj osád. Na Slovensku však stále chýbala elektrina asi v 1800 obciach (zhruba 30 percent).
Väčšina energetických zariadení bola ešte v roku 1945 znárodnená a štát začal s ich obnovou. Vznikol plne integrovaný energetický podnik, České energetické závody, ktorý sa takmer monopolne zaoberal výrobou, prenosom, predajom a distribúciou elektrickej energie. Najväčší rozmach energetiky nastal začiatkom 50. rokov v období takzvanej prvej päťročnice.
Boli postavené veľké elektrárne a ďalšie úseky vedenia vysokého napätia. Výstavbou siete 220 kV a prepojením ich častí vznikla jednotná energetická sústava. Ďalším významným krokom elektrifikácie bola v roku 1958 odštartovaná výstavba prenosovej sústavy 400 kV.