Nie je to protizákonné, ale medzery v zákutiach morálky to má. Je samozrejmé, že poslanci si vyberajú za svojich asistentov ľudí, ktorým dôverujú, na ktorých sa môžu plne spoľahnúť a o ktorých sú presvedčení, že budú 100-percentne spĺňať úlohy, ktoré im v rámci parlamentnej práce prislúchajú.

V ojedinelých prípadoch im môžu asistenti slúžiť aj ako poradcovia a vnuknúť danému zákonodarcovi myšlienku ako zmeniť nejaký ten zákon a tým pádom aj práva alebo povinnosti nám všetkým.

Výber vlastného asistenta by preto mal každý poslanec dôkladne zvážiť. Nie je nič zlé na tom, ak sa zákonodarca rozhodne aj na základne odporúčaní známeho, priateľa, straníckeho kolegu alebo nadriadeného. Toto odporúčanie by však nemalo byť jediné a ani rozhodujúce kritérium. Tými by mali byť predovšetkým kvalifikácia, odborná aj jazyková pripravenosť, chuť pracovať, ale aj charakterové vlastnosti.

A už vôbec nie zámer "zašiť" sa v parlamentných chodbách za celkom slušný plat. Ak má poslanec jediného asistenta, prislúcha mu 80 percent platu poslanca, čo môže byť zhruba 1 600 eur mesačne.

Netvrdíme, že poslanec SDKÚ Ján Golian si syna straníckeho kolegu Petra Miššíka vybral len na základe odporúčaní. Miššík starší dokonca tvrdí, že s tým nemá nič spoločné. Tomu sa dá alebo aj nedá veriť. Ťažko si totiž predstaviť, že do toho nič nehovoril. Ak chce táto koalícia pôsobiť dôveryhodne a transparentne, ako to v poslednom čase skalopevne vyhlasuje, mala by sa zamyslieť aj na tým, aby sa takéto rodinkárstvo neopakovalo v parlamente.