"Kresťansky inšpirovaní politici a strany dokázali zmieriť veľké znepriatelené národy, vytvoriť model sociálnej trhovej ekonomiky a spoločnú Európu," povedal v exkluzívnom rozhovore pre TASR predseda KDH Ján Figeľ.

Hnutie podľa neho nechce ísť do vlády ani so Smerom-SD, ani s ĽS-HZDS a napriek trpkým spomienkam na konflikt kvôli zmluve s Vatikánom považuje za najbližšieho politického partnera SDKÚ-DS. "Z obdobia najťažšieho zápasu o orientáciu a charakter Slovenska, o jeho medzinárodnú akceptáciu a dôveryhodnosť som posledným spomedzi vtedajších podpredsedov, ktorý ostal v KDH. Predsedom bol vtedy Ján Čarnogurský, podpredsedami boli Ivan Šimko, Mikuláš Dzurinda, Milan Hort, Vladimír Palko a Ján Figeľ," nepopiera zložitý vývoj v strane súčasný predseda KDH...

Ako by ste charakterizovali dnešný vzťah medzi koalíciou a opozíciou? Predseda ĽS-HZDS Vladimír Mečiar naznačil, že možno aj váš názor na investíciu Metropolis pri Jarovciach by bol iný, ak by ste boli koaličnou stranou...

To je vyjadrenie jeho morálneho relativizmu, ktorý sa snaží dať do rámca politického relativizmu. Ani s jedným, ani s druhým nesúhlasím. KDH svoje principiálne postoje neorientuje podľa toho, či sme opozícia alebo koalícia. Veď celoštátne sme v opozícii a v Bratislave sme v komunálnej koalícii, a máme na megakasíno jeden odmietavý názor. Aj v tejto chvíli sme pripravení podporiť vládne kroky, aj keby boli nepopulárne, ale evidentne potrebné pre ozdravenie ekonomiky alebo spoločenského vývoja. Žiaľ, také návrhy neprichádzajú. Skôr ma mrzí, že vláda daňovými úľavami stimuluje finančníkov s hazardom, ale finančne zaťažuje obyvateľstvo Slovenska. Dnes je pohľad z vlády na opozíciu bez snahy porozumieť, prijať niečo alebo podporiť. Aj keď, samozrejme, sú aj výnimky.

Napríklad parlamentná deklarácia proti rozhodnutiu Európskeho súdu pre ľudské práva zakázať používanie krížov v talianskych štátnych školách...

Vyhlásenie bolo širším postojom, všetky strany ho podporili. Ale dostať to na program parlamentnej debaty KDH na úvod nedokázalo, lebo väčšina oponovala. Až následne, s podporou SNS, sa to podarilo dostať na program rokovania. Táto téma je jednou z dôležitých tém pre kultúru, tradície a identitu národa a Európy.

...aj z hľadiska KDH. Vieme určite, že hnutie je kresťanské a demokratické, lebo to má v názve. Ako je podľa vás potrebné tieto dve zložky vyvažovať? Ako hlboko má ísť KDH do tém súvisiacich s náboženstvom a nakoľko sa má venovať skôr „chlebovým“ témam, ktoré zasahujú širší okruh voličov?

Málokedy dostanem takúto otázku a som rád, že mi ju dávate. Som v hnutí 20 rokov, považujem ho za najlepšiu odpoveď na politické výzvy, ktoré nás sprevádzajú. Naozaj som nič lepšie než kresťanskú demokraciu ako koncept ľudovej politiky v Európe nenašiel. Kresťansky inšpirovaní politici a strany dokázali zmieriť veľké znepriatelené národy, vytvoriť model sociálnej trhovej ekonomiky a spoločnú Európu. Čo je autenticky kresťanské, je hlboko ľudské, je zároveň národné a sociálne v otvorenosti pre človeka a pre svet.

Ak sa rozprávame o politikoch typu Kohla alebo Schumana, to boli síce veľkí vizionári, ale najmä nesmierne praktickí a pragmatickí ľudia. Preto aj dosiahli veľké výsledky. Určite to však neboli politici takého typu principiálnosti, aký niektorí sympatizanti KDH od vašej strany očakávajú, teda že buď bude vždy po vašom, alebo odídete od stola...

Ale ani sa títo nemenovaní nemôžu porovnávať so Schumanom alebo Kohlom. Možno aj kvôli trpezlivosti alebo výdrži v zápase o hodnoty, ktorý predsa prebieha neustále. Špeciálne Robert Schuman, ktorý dostal aj titul Otec Európy, je v mojich očiach pragmatickým vizionárom. Vidí do diaľky, ale má jasno aj v tom, čo má pod nohami. Mať takýto dar znamená presviedčať ľudí bojovať za niečo, čo možno príde až oveľa neskôr, „až po nás“. Toto potrebujeme aj u nás. Tým nechcem odísť od otázky, že my možno nie sme až v takej kondícii – ale ani oni neboli vo svojej dobe až tak uznávaní. Schuman dožíval posledné roky v ústraní. Vďačnosť býva v politike vzácna. Helmut Kohl odchádzal z politiky po prehratých voľbách...

...a škandále...

...áno. A po tlaku mladej generácie v strane. Ale aj keď rozhodnutia týchto politikov neboli ideálne a často išlo o kompromis, dnes je jasné, aké potrebné ovocie doniesli, aké dôležité napríklad pre integráciu Európy bolo zjednotenie Berlína a Nemecka. Dnes sme vo veľkom priestore, kde môžeme riešiť aj takéto témy. A Slovensko 20 rokov po Novembri '89 je už oveľa ďalej: vízie demokracie, právneho štátu či slovenskej hviezdičky v EÚ sa napĺňajú, ale zároveň sú každodenným pozvaním k ich ochrane a upevňovaniu. Zvlášť, ak máme vládu, ktorá mnohé z týchto tém síce povrchne akceptuje, ale v jadre ide opačným smerom.

Ide o vládu, v ktorej mohlo byť aj KDH, ak by sa v roku 2006 rozhodlo pre jeden z dvoch kompromisov. Mohlo rokovať o stredopravej vláde, ktorej súčasťou by však popri dnešných opozičných stranách bolo aj ĽS-HZDS, alebo rokovať o spolupráci s ľavicovou stranou Smer-SD. Strana si ani jeden z kompromisov nevybrala, ostala v opozícii, ale bolo z nej cítiť signály, že nie všetci sú s takýmto riešením spokojní...

HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom bolo od dramatického zneužívania moci pre KDH neprijateľné. Smer sa rýchlo rozhodol pre partnerov, ktorí sú mu – napriek všetkému - mentálne blízki. Nebol som v tom čase na Slovensku, bolo tu však veľa vzájomnej nedôvery medzi stranami. Možno by som to spojil s celým rokom 2006, kedy došlo k rozpadu vládnej koalície...

...KDH vtedy vystúpilo z vlády kvôli Vatikánskej zmluve. To bola principiálnosť, teda nie kompromis...-

Vývoj v roku 2006 mal isté korene a trajektóriu a skončil svojím spôsobom očakávane. Pretože na vážne dohody treba vážnu dôveru, a tá sa začiatkom roku silne oslabila sporom okolo zmluvy, ktorá je naším medzinárodnoprávnym záväzkom.

...záväzkom je podpísať zmluvu, ale nie podpísať ju v predkladanom znení..

Bola súčasťou Programového vyhlásenia vlády, cieľ bol evidentný. Výhrada vo svedomí je dôležitá pre rešpektovanie základného práva občana. Má teda význam nielen medzinárodný, ale aj vnútroštátny. O návrhu nebolo dané vláde ani rokovať a rozhodnúť. Tým podstatným zlomom však bolo napĺňanie dohôd, v tomto prípade medzi stranami vo vláde. A tu kdesi treba hľadať koreň, ktorý potom priniesol nezrelé ovocie toho, že sa koalícia nevedela udržať v zhode oproti ešte väčšiemu oponentovi.

...alebo rovno povedzte, že...

...nebezpečenstvu? Dnešná vládna trojka má iné záujmy než ochranu slobody svedomia. Nerešpektovanie dohody v roku 2006 potvrdilo, že potrebujeme viac štátnického prístupu než straníckeho kalkulu. Obsah politiky, ale aj forma politiky spolu veľmi súvisia. Ale na druhej strane, aj keď bola dôvera medzi koaličnými stranami oslabená, stále boli našimi najbližšími partnermi. Bližších partnerov ako SDKÚ-DS nemáme.

Ale pre SDKÚ-DS by presadenie zmluvy s Vatikánom tak, ako bola napísaná, spôsobilo pred voľbami u voličov obrovské problémy. To, čo by bolo pre vás v kampani plusový bod, pre nich by v tej istej kampani znamenalo veľké straty a Dzurinda bol zrejme vašou požiadavkou dosť pritlačený k múru. Vy ste vnímali zastavenie tejto zmluvy skôr ako „poslednú kvapku“, alebo ako samostatne dostatočný dôvod na rozbitie vlády?

Bol som v tom čase eurokomisárom, teda viac pozorovateľom, než aktérom v slovenskej politike. Obsahovo a vecne bolo oprávnené a správne zasadzovať sa o plnenie medzinárodnej zmluvy a koaličnej dohody. Forma, akou sa KDH v tejto záležitosti angažovalo, podľa mňa mohla byť viac postupným zvyšovaním tlaku tak, aby ďalší partneri v koalícii nemohli zostať v tejto veci neutrálnymi a aby sa Mikuláš Dzurinda musel správať viac ako predseda vlády a nie ako predseda strany. Vo vláde bol k návrhu pozitívny väčšinový názor. Aj zo štátneho pohľadu je správne nechať vládu urobiť kvalifikované rozhodnutie, ktoré nakoniec podlieha odobreniu parlamentu. A bolo otázne, či by sa v tom čase v parlamente našla väčšinová podpora. Ale takýto vývoj by bol KDH a vláde umožnil naplniť schválený program. K tomu však nedošlo, vývoj bol rýchly a zásadný. Veľká časť verejnosti sa ani nestihla v spore zorientovať. Výsledkom bol relatívny nárast podpory SDKÚ-DS v predčasných voľbách a KDH navonok nezískalo...

...volebné výsledky KDH sú dlhodobo viac-menej stabilné, bez veľkých výkyvov hore alebo dole. Akurát ste nezískali hlasy navyše...

Bol to porovnateľný výsledok ako predtým. Ale viedlo to k ďalším, hlbším sporom, ktoré nakoniec priniesli ťažký rok 2007, ale aj 2008. Čo sa týka rokovaní o vzniku koalície v roku 2006, my sme vopred za jedinú stranu, s ktorou nebudeme rokovať o vstupe do vlády, označili ĽS-HZDS. A to sme aj naplnili, považovali sme za dôležité byť v tomto smere čitateľní.

Akákoľvek koalícia bez ĽS-HZDS znamenala buď odchod do opozície, alebo vládu so Smerom-SD...

Reálnou témou v roku 2006 bola otázka vzťahu k Smeru-SD. Bola to téma relatívne nová, Smer bol po prvý raz volebným víťazom s veľkým rozdielom hlasov a bola teda na mieste vážna diskusia.

...či je možné ísť do koalície s ideovo úplne inak orientovanou stranou, alebo je to pre vás druhé ĽS-HZDS, úplne neprijateľné?

Po celej Európe, počnúc Rakúskom, ktoré je pár kilometrov od Bratislavy, existujú pravo-ľavé kombinácie dosť často na to, aby sa dali čítať ako reálne, konkrétne riešenia a modely vzťahov. Nie sú ľahké, ale sú európske. Politologicky v tomto samotnom nie je problém. Otázka skôr znela, nakoľko je Smer-SD štandardná ľavicová strana alebo nejaké zoskupenie postkomunistov, pragmatikov, podnikateľov a ich záujmových skupín. Kam to „smeruje“, čo to je... Veď nad Smer kládla otáznik aj Strana európskych socialistov.

Socialistom prekážala vo vláde hlavne SNS, tá však má s KDH programový prienik najmä v kresťanskom pilieri...

Politologicky áno. Ale slovenská výzva nie je politologická, ale etická. Nielen vyjadrenia popredných politikov SNS, ale aj finančné škandály prekrývajú všetky pekné programové ciele. Slová neznamenajú všetko, obsah je rozhodujúci. Ak sa vrátim k politológii, v súčasnej vláde by predsa mal byť problém – minimálne SNS je pravicová strana, ĽS-HZDS ani neviem, aká - v Európe už klopala na rôzne politické dvere.

Predseda ĽS-HZDS  uviedol, že ide o nový stred, centristickú stranu, k pravici sa nehlási...

Viete, keď nevieme kam, alebo „ani-ani“, tak sme stredoví. Ale aj stredové strany majú nejaký príklon, nejaké zásady, princípy... Podľa mňa je ĽS-HZDS také ako jeho predseda. Čo rozhodne a povie, to platí. A na ostatnom veľmi málo záleží.

A jeho by ste charakterizovali ako človeka skôr ľavicového alebo pravicového? Lebo ak máte pravdu, podľa toho zistíme, kam sa orientuje strana...

Len on to vie, je to pragmatický politik. Aj keď rétorikou väčšinou smeruje doprava, rozhodnutia sú pragmatické podľa toho, čo vyhovuje strane alebo jemu. Nájde pre to vždy aj vysvetlenie. Najhoršie je, že jeho vzťah k pravde a právu oslabuje princípy právneho štátu, respektíve vymožiteľnosť reálnej spravodlivosti v tejto krajine.

Na Slovensku je bežné, že keď kandidát na predsedu strany neuspeje, odíde aj s časťou strany. Počas tohto volebného obdobia sa to v KDH raz stalo a potom na druhý pokus už nestalo, lebo úradujúci predseda podporil do funkcie vás... V čom bol rozdiel v týchto prístupoch?

Ťažko mi je hovoriť za iných, ktorí už nie sú v našich radoch, ale podľa mňa jedna strana na jeden ľudský život postačuje. Buď vytvárame spoločenstvo, ktorému dôverujeme a s ktorým kráčame, alebo prevládne čosi iné. Rešpektujem právo na slobodnú, odlišnú cestu v politike. Múdrosť sa však nedá objaviť bez pokory. Ja som už v minulosti kandidoval na post predsedu KDH, ale z hnutia som následne neodišiel. Ostatné prípady súťaže o vedenie priniesli odchody. Z obdobia najťažšieho zápasu o orientáciu a charakter Slovenska, o jeho medzinárodnú akceptáciu a dôveryhodnosť som posledným spomedzi vtedajších podpredsedov, ktorý ostal v KDH. Predsedom bol vtedy Ján Čarnogurský, podpredsedami boli Ivan Šimko, Mikuláš Dzurinda, Milan Hort, Vladimír Palko a Ján Figeľ. Tých 20 rokov v hnutí mi dalo veľa poznania a skúseností a snáď som niečím prispel aj ja pre rozvoj KDH.

Nie je to aj preto, že ste boli pomerne dlhý čas mimo straníckych bojov v „azyle“ v Bruseli?

...(smiech)  Nie. Nemyslím, ale aj to mi dalo istú skúsenosť. Videl som, ako funguje množstvo strán v Európskej únii. Videl som veľký politický obraz s mnohými podrobnosťami. V strane musí byť rozmanitosť, ale nie ľubovoľná, nemôže to byť len diskusný klub. Musí v nej byť aj istá jednota na báze hodnôt a programu. Niekde je to viac okolo lídra, alebo témy, alebo riešenia skupinových záujmov. U nás sa hovorilo, že dvaja Slováci majú tri strany. Či už preto, že majú rôzne názory, alebo preto, že nechcú nikoho rešpektovať na poste lídra. Z toho by sme sa mali poučiť, pretože ak budeme svornejší, aj vonku nás budú viacej rešpektovať.

Čiže pri tých prvých voľbách v KDH chcelo byť priveľa ľudí predsedami a pri druhých si uvedomili, že ako celok budú silnejší, ak si vyberú jedného?

Ja som za súťaž, ale ešte viac za zodpovednosť. Oslabovať a rozdeľovať je vždy ľahšie, než prijímať druhých a usilovať o spoločnú cestu. KDH v septembri potvrdilo svoju konsolidovanosť a otvorenosť. Opakované výzvy od mnohých členov KDH a pozvanie od predsedu Pavla Hrušovského boli cestou k dohode a obnoveniu jednoty. Takto vyhrávame všetci, aj Slovensko, ktoré silné a akcieschopné KDH potrebuje.

Myslíte si, že ľudia ako Ivan Šimko, František Mikloško alebo Vladimír Palko budú ešte hľadať cestu naspäť do KDH? A ak áno, budú mať dvere otvorené? Ich samostatné projekty, aspoň podľa preferencií, príliš nevyšli...

Ja som sa vrátil domov s presvedčením, že otvorenosť rozumu a srdca v živote víťazí. Ale ona má svoje pravidlá...

...práve na toto „B“ k  myšlienke otvorenosti som sa chcel opýtať...

Otvorenosť má svoje základné pravidlá. Ak chceme vytvárať spoločenstvo, tak nás musí niečo definovať a spájať. V prípade politickej strany je to program a stanovy a istá vízia. KDH je dnes otvorené, veľmi mi na tom záležalo už na sneme. Žiadne z rozhodnutí v minulom roku vrátane mojich vlastných nebolo ľahké.

...KDH kvôli vám preložilo termín snemu tak, aby ste si mohli dokončiť mandát eurokomisára a potom kandidovať. To bol veľký prejav dôvery...-

To bol začiatok môjho návratu. Mal som túto podmienku ako úvodnú. Už v minulosti som hovorieval, že jedna práca stačí. Uvedomoval som si zodpovednosť historicky prvého slovenského eurokomisára. Agendu som vyčerpal, aj keď som mandát opustil predčasne. Barrosova prvá komisia ešte stále funguje. Uprednostnil som svoju zodpovednosť na Slovensku, aj keď je to ťažšia cesta. Ako viete, my sme nedávno vyšli aj s princípom Jeden mandát stačí (aby starostovia a primátori a predstavitelia regionálnej samosprávy za KDH neboli zároveň aj poslancami NR SR, pozn. TASR). Viac svedomitosti a zodpovednosti, menej mandátov v jedných rukách, by pomohlo zvýšiť dôveru občanov voči politike.

Nemusí byť každý multiposlancom so siedmimi funkciami, ale fakt je, že starosta alebo primátor, ktorý je aj poslancom, vie svojmu mestu viac pomôcť...

Ja by som práve nechcel, aby sa to dialo takto, ale aby sme mestám a obciam, regiónom pomáhali rovnako, lepšími a transparentnejšími podmienkami. Aby každý mal rovnaký prístup k eurofondom a k štátnej podpore.

To si potom volič, obrazne povedané, radšej zvolí za primátora ľavičiara, ktorý bude za mesto lobovať aj v parlamente, ako kresťanského demokrata, ktorý tam nebude...

My chceme slúžiť všetkým. A ľavičiari len svojim, veď Fico sám potvrdzuje, že on uprednostňuje svojich. To je stranícky klientelizmus a morálne korumpovanie. Že keď ma podporíš, ja budem teba. To bolo vidieť aj pri regionálnych voľbách vo vzťahu k primátorom – aby podporili tých, ktorí sú pri moci, lebo sa to oplatí. Ak toto bude trend v našej spoločnosti, ktorý bude rásť a dominovať, tak nás to výrazne oslabí. Politika postavená na známostiach, na koncentrácii moci, na poslaneckých živnostiach Slovensko ochudobňuje.

Po sneme máte staronový tím, v ktorom nastúpili traja noví podpredsedovia a hneď to aj zaiskrilo medzi Júliusom Brockom a Antonom Marcinčinom kvôli názorom na ekonomickú politiku. Na druhej strane, Daniel Lipšic, ktorý už jeden čas pôsobil izolovaným dojmom, sa viacej zapája do spoločných aktivít... Aký cieľ sleduje KDH novou zostavou?

Zmena, s ktorou som prišiel, počnúc stanovami a osobami, a pokračujúc programom a komunikáciou, postupne prináša ovocie. Som rád, že si ju hnutie osvojilo. Nie je to len o mne a o tom, že kultivovane meníme predsedu, čo nie je na Slovensku bežné. Hnutie to robí dôveryhodnejším, európskejším a potvrdzuje, že nestojíme na vodcovi, ale na presvedčení ľudí. Ale podstatná je schopnosť ponúkať spoločnosti dôveryhodné a dôležité riešenia. Takým je napríklad program ekonomických reforiem a sociálneho štátu. Fico vyčíta minulej koalícii, že bola príliš liberálna, príliš trhová, málo citlivá. Nechcem hovoriť jeho rétorikou, v spoločnosti mnohí na ňu naleteli...

...teda nie nechali sa presvedčiť, ale naleteli...

Možno sa nechali presvedčiť, ale naleteli preto, že to, čo on robí, je nekompetentnosť respektíve socializácia či už ekonomickej, alebo sociálnej sféry. Štát zoberie a prerozdelí. Znevýhodňuje sa priestor pre neštátne subjekty, pre súkromnú, mimovládnu či cirkevnú iniciatívu. Pri eurofondoch možno hovoriť priamo o diskriminácii. Mnohé sľuby ostávajú na papieri. A úradníci sú oveľa vplyvnejší ako v minulosti a ako by to malo byť v dobre spravovanej spoločnosti. To je veľká téma, ako vyvážiť slobodu jednotlivca s potrebnou mierou solidarity spoločnosti. Ako budovať štát sociálny, nie socialistický. A tu vidím KDH, ktoré spolu so základnými schopnosťami riešiť právny štát, slobodu, zodpovednosť, prináša do systému rovnováhu, ktorá sa nazýva sociálne trhové hospodárstvo. Odmietame dogmu trhu, ale aj dogmu štátu. Dnešná vláda ani systémovo, ale ani do podstaty krízu nerieši. Mnohé opatrenia trhové a podnikateľské prostredie deformujú a oslabujú a štát sa rýchlo pritom zadlžuje. Pozrite sa na tzv. šrotovné alebo na sociálne podniky, na rozsiahlu korupciu a škandály, daňové stimuly pre megakasíno alebo na mnohé iné opatrenia typu zákon o strategických podnikoch...

...ten je však časovo ohraničený, čiže sa v praxi bude možno týkať jediného podniku...

To hovorím preto, že s jednotlivými konceptmi neprichádzajú väčšie strategické vízie. Skôr je to využívanie naakumulovaného rozbehu a rastu v období, ktoré je ťažké, krízové a obviňovanie globálneho stavu a amerického kapitalizmu z toho, čo dnes prežíva Slovensko. V skutočnosti však ide o prehlbovanie jej dôsledkov práve nekompetentnou politikou vlády. A to, že medzi novými a doterajšími členmi vedenia KDH sú názorové rozdiely, skôr potvrdzuje, že prichádzajú nové myšlienky a názory. Hľadáme východiská pre Slovensko, ktoré nie sú opakovaním niečoho, čo bolo, alebo jednoduchým pridaním sa osôb do zástupu. Ide o tvorivý proces. Mňa skôr povzbudzuje, že dnes máme pomerne výrazný záber aj do tém, ktoré sa v minulosti s hnutím príliš nespájali, alebo až na druhom mieste. Ekonomická dimenzia sa v minulosti dominantne spájala s SDKÚ-DS, sociálna citlivosť so Smerom-SD.

Predseda ĽS-HZDS Vladimír Mečiar nehodnotí spory medzi vaším podpredsedom Danielom Lipšicom a exministrom spravodlivosti Štefanom Harabinom ako čisto osobnostný konflikt a poukazuje na jeho korene v časoch veľkého tlaku na časť sudcov, vrátane Harabina, počas prvej Dzurindovej vlády...

Vladimír Mečiar v 90. rokoch koncentroval v rukách funkciu predsedu vlády, ministra pre privatizáciu a funkciu vo Fonde národného majetku. Hlavnou agendou toho obdobia bola privatizácia. Pred časom bolo evidentné, ako sa snaží koncentrovať právomoci Štefan Harabin, aj funkčné, aj legislatívne. Teda aj z hľadiska postavenia, aj z hľadiska právnych zmien. To neposlúžilo dobrej veci. Súdnictvo je dnes v zlom stave. Pomalosť a prieťahy sú len časťou odpovede. V súdnictve je málo čerstvého vzduchu, málo transparentnosti. Verejnosť len málo vie o tom, čo sa tam deje. Na rozdiel od exekutívy a legislatívy, o súdnictve vieme najmenej. Podľa mňa to je veľká výzva pre spoločnosť ako takú, pre všetkých, osobitne pre médiá, exekutívu a legislatívu, aby napomáhali sprehľadňovaniu súdnictva. Nie neprimeranými a nedovolenými intervenciami, ale naopak - vytváraním a rešpektovaním férových pravidiel. Hovoriť, že sú to len osobné alebo personálne revanše, je nekorektné. Veď Štefan Harabin sa s obrovským úsilím snažil celé roky zlikvidovať Špeciálny súd. V tejto krajine narastá a znovu sa vracia tendencia ovplyvňovania vecí z pozadia. Organizovaný zločin je výkričníkom pre každú demokraciu...

...predpokladáte, že v posledných rokoch výrazne vzrástol organizovaný zločin?

Myslím, že tendencie, signály, prejavy, s akou ľahkosťou boli niektoré rozhodnutia prijímané, boli dôvodom na obavy. Podarili sa niektoré kauzy, napríklad Černák. Sú aj statoční sudcovia a prokurátori. Treba podporiť, čo je zdravé. Riešením určite nie je likvidovať prínos Špeciálneho súdu a prokuratúry, ako to presadzoval nielen Štefan Harabin, ale aj Vladimír Mečiar. Robert Fico to až do poslednej chvíle toleroval.

Špecializovaný súd existuje naďalej, podobne sa v koalícii nenašla dostatočná podpora ani novele zákona o sudcoch a prísediacich...

Áno, keď Robert Fico pochopil, že je to hrozba aj pre systém ako taký a možno aj pre neho ako politického partnera. Vidím to skôr ako rozsiahlejší vývoj a istý zápas o hodnoty, ktoré aj v súdnictve musia platiť. Lebo za našej prvej vlády sa aj vďaka zmene ústavy vytvorilo prostredie pre výraznú nezávislosť súdnictva...

..ale cieľom novely zákona o sudcoch a prísediacich, aspoň podľa dôvodovej správy, bolo tiež posilnenie nezávislosti súdnictva, mali sa preniesť kompetencie z ministerstva na Kanceláriu Najvyššieho súdu a Súdnu radu...

Ale v rámci ďalšieho pôsobenia v novom systéme došlo za tejto vlády k presadeniu osôb, ktoré túto nezávislosť nerozvíjali, ale skôr spájali exekutívnu a súdnu moc. To, ako bola na Štefana Harabina napojená časť Súdnej rady, keď bol vo funkcii ministra a volili ho, je nielen právny otáznik, ale aj morálny. Predsa kandidovať ako nadriadený na ďalší post, to sa v slušných krajinách nerobí.

...voľby boli tajné...

Hej, ale problém je aj tak v tom, keď si šéf dovolí kandidovať ešte ako šéf. Namiesto toho, aby sa najprv vzdal funkcie a kandidoval ako nezávislý, neutrálny kandidát. Problém je skôr v správaní konkrétnych osôb, počnúc Štefanom Harabinom, než len v systéme samotnom. To, ako ministerka Petríková jeden deň reaguje na podnet a potvrdzuje disciplinárne konanie voči sudkyni Jane Dubovcovej a pod tlakom aj verejnosti v priebehu dvoch dní mení rozhodnutie, svedčí o tom, že to nie je zdravé. Že to nesvedčí ani o politickej zrelosti, ani tendencii k vyspelej nezávislosti súdnictva. Nezávislosť nie je čosi, čo je nepredvídateľné alebo neustále meniace pozície. Je to svojím spôsobom osobný a inštitucionálny prejav objektívnosti, statočnosti a aktívnej úcty k pravde a právu. Nezávislosť má svoje zásady, svoje pravidlá a musí mať aj svojich nositeľov.

Prejdime k blížiacim sa parlamentným voľbám, minister kultúry Marek Maďarič vám vyčítal, že ste akoby v závese SDKÚ-DS. Na druhej strane, preferencie KDH a SDKÚ-DS sa v poslednej dobe, najmä vzhľadom na nárast vašej strany, k sebe približujú. Kde vidíte základné rozdiely medzi týmito dvoma stranami? Trúfate si niekedy nebyť len jednou z troch najsilnejších strán na Slovensku, ale, povedzme, druhou?

KDH je politické hnutie, ktoré vyrástlo z Novembra 1989. Ideovo je autentickou kresťanskou demokraciou. Záleží nám na dôstojnosti každej osoby, na podpore rodiny, na aktívnom štáte, ktorý chráni občana a jeho práva, na zodpovednej správe vecí verejných na báze hodnôt slobody, spravodlivosti, solidarity. Ja odmietam byť v závese za kýmkoľvek. Skôr by som to videl v tandeme. Maďaričovi do istej miery logicky prekáža blízkosť SDKÚ-DS a KDH...

Chce vás rozdeliť?

Nemyslím si, že by chcel nejako podporovať rast KDH, ale beriem to ako záujem o postoje KDH. Na druhej strane, vzťah medzi dvoma opozičnými stranami nemôže byť stavaný len na porovnávaní, ale skôr na budovaní dôvery a alternatívy voči dnešnej moci. Teší ma postupný rast KDH, lebo je to dobré aj pre Slovensko. Cieľ, ktorý som v septembri postuloval, je ambiciózny, ale aj realistický – zaradiť hnutie medzi trojicu najsilnejších.

...neskôr ste dodali, že jedna z troch najsilnejších neznamená automaticky tretia...

A prečo nie? Byť v hlavnej trojici je dôležité politicky aj opticky. Pozrite, koľko býva v športe „súťažiacich, konkurujúcich si pretekárov“ a koľkých pozvú na stupne víťazov? Obvykle troch. Ale už na rozdiel od volieb 2006 či začiatku roka 2009 KDH nie je v závese ostatných parlamentných strán, ale máva dvojcifernú podporu a je vo výraznejšom postavení. Vnímam to ako povzbudenie vydržať, ba ešte pridať v úsilí. Slovensko potrebuje reálnu a dôveryhodnú alternatívu. Celková politická situácia do júna bude iná. KDH je politická sila, ktorá má skúsenosti, potenciál rastu a chce niesť zodpovednosť.

Poslednú otázku nie je ťažké anticipovať. Ak sa KDH opäť ocitne pred dilemou, že bude buď v opozícii, alebo v nejakej forme vlády so Smerom-SD, ako sa rozhodnete?

My sa pripravujeme na účasť na vládnej zodpovednosti, čo je záujem a ambícia každej serióznej strany. Som presvedčený, že pozitívna zmena na Slovensku po júnových voľbách je možná a potrebná.

Ale budete pripravení aj na variant rokovaní so Smerom-SD? Nie je to síce jediný možný scenár, ale opakovanie dilemy z roku 2006 je reálna možnosť...

Ani nezvažujeme, ani neplánujeme povolebnú spoluprácu so Smerom-SD. Ak bude mať po voľbách Smer-SD vedľa seba súčasných partnerov, v tej chvíli bude na Slovensku pokračovať dnešná vládna zostava. Bude pokračovať so všetkými súvislosťami, ktoré spoločnosť prežíva. A to považujem tiež za dôležitú výzvu pre občanov: Kto volí Smer-SD, volí nielen Roberta Fica, ale aj Vladimíra Mečiara a Jána Slotu. Táto voľba a zodpovednosť je dnes dominantne v rukách občanov. Je výzvou aj pre KDH, aby rástlo v schopnosti byť reálnou alternatívou v spolupráci s ďalšími stranami.

Vyhli ste sa priamej odpovedi na otázku, či úplne vylučujete povolebnú spoluprácu so Smerom-SD...

Smer-SD spolu s KDH bola realistická téma v roku 2006. Bola svojím spôsobom oprávnená, aj keď bola ťažká a priniesla veľa otáznikov. Ale od roku 2006 Smer-SD svojou politikou a rozhodnutiami túto otázku zodpovedal a zlikvidoval.