Ste ultramaratónsky bežec. Čo človeka motivuje na to, aby zabehol z Bratislavy do Pekingu?
Urobil som si ešte malú obchádzku cez Atény, aby som pomyselne spojil dve olympijské mestá. Motivácia je jednoduchá: rád spoznávam nové veci a som zvedavý, nechávam sa inšpirovať. Beh je príležitosť spoznať krajiny a ľudí priamo, nie cez sklo auta či lietadla.

Napriek tomu asi nie každý zvedavý človek zabehne do Číny či naprieč Európou...
Áno, ale ľudské telo dokáže neuveriteľné veci, keď sa správne pripraví a našteluje ako strojček.

Ako ste sa vlastne dostali k behu?
Omylom (smiech). Najprv som sa venoval gymnastike, potom som prešiel do vedľajších dverí a začal som behávať. Na vysokej škole som sa tomu opäť začal venovať, dostal som sa na diaľkový pochod Trnavská stovka a tam som videl, že ľudia sa dokážu zdvihnúť od počítača a prejsť 100 kilometrov. Alebo jeden nevidiaci, ktorý prešiel cez Karpaty. To ma inšpirovalo a neskôr som objavil skupinku piatich či šiestich ultramaratónskych bežcov aj na Slovensku.

Takže beh je vhodný úplne pre každého?
Áno, človek nikdy nemusí mať pocit, že je pristarý. Aj s obmedzeniami sa to dá. Moja mama má Parkinsona, bojuje s tým jedenásty rok a svoje behy sa snaží venovať práve parkinsonikom. Keď ju držím, vie dobehnúť z Devínskej Novej Vsi do Devína.

Ktorú z vašich expedícií dnes vnímate ako najťažšiu?
Beh naprieč Európou – zhora dole – v roku 2005. Vtedy som objavil svoje alter ego a potvrdil som si, že to ide. Oddrel som si to, prežil, preplakal.

Čo vás v takýchto chvíľach prinútilo pokračovať?
Boli to ľudia. Tieto expedičné behy sú vždy postavené na tíme, a keď nemáte podporu okolia, nemáte ani silu. Raz mi dokonca pomohli dvaja ľudia, ktorých som ani nevidel, „nakopli“ ma len cez telefón. Vtedy nás nechceli pustiť cez hranice, tak som sa zbalil, opustil všetkých a vybral som sa do Číny sám. Bolo to najtvrdšie rozhodnutie. Človek si v skupinke ľahko zvykne na reči, aké je strašné byť sám, ale zhodnotil som si plusy a mínusy a šiel som ďalej.

Bolo to dobré rozhodnutie?
Určite. Dodalo mi to sebavedomie, ale na druhej strane mi bolo ľúto, že tí, čo sa na tom podieľali, si ten pocit v cieli nemohli vychutnať so mnou.

Dnes je pre vás ten Peking najpríjemnejšou expedíciou?
Áno, bola to krása, krajina aj zážitky. Pohyboval som sa medzi chudobnými ľuďmi, jednoduchými, čistými. Čím mali menej peňazí, tým boli milší. Naopak, asi najhoršie skúsenosti som mal v Grécku. Keď som odtiaľ doniesol fotky, nechceli mi veriť, že to nie je Luník IX.

Kto ešte prekvapil?
Srbi. Sú prezentovaní ako agresori, ale v skutočnosti som zažil úplný opak. Žiadne konflikty, ani na kosovských hraniciach. I keď, samozrejme, sú aj tragické veci, ale skôr ojedinelé. Cítil som skôr smútok Srbov, svoju situáciu prirovnávali k tomu, akoby nám niekto zobral Banskú Bystricu. Ale ozbrojený konflikt vôbec neriešili.

Spolu s takýmito pozitívnymi zážitkami však zrejme prichádzajú aj tie menej dobré, napríklad, keď človek sám beží naprieč púšťou.
V púšti je to drsné, mal som dennú spotrebu vody 15 litrov. Človek sa musí naučiť zžiť s prírodou. Napríklad keď som spal v Gobi, nemohol som vyskakovať, keď mi nejaký plaz prešiel cez ruku. Ani taký budíček stádom koní nie je najpríjemnejší. Našiel som nejaké polohnilé plody, pil som z rôznych prameňov, ale tou púšťou som nakoniec prešiel.

Ani trochu ste sa nebáli?
Mal som rešpekt. A okrem toho ešte nožík-rybičku a sprej na medvede (smiech).

Tento rok ste na konferenciu TedX dobehli priamo z akcie Sky Run, čo bol 24-hodinový beh na streche Slovenského rozhlasu.
Na Sky Run som po nejakom čase musel prestať bežať, lebo som zistil, že organizovanie a zároveň beh sa veľmi nedá skĺbiť. Ale bola to výborná akcia, strecha Slovenského rozhlasu, Bratislava ako na dlani a ľudia, ktorí dokázali odísť z kancelárie a zabehnúť vzdialenosť ako z Bratislavy do Žiliny.

Ako dokážete motivovať bežných ľudí, ktorí si odtrpeli v škole 12-minútovku, aby sa dali na vytrvalostný beh?
No práve, my sme si beh v škole veľmi znepríjemnili tým, že sme museli. Ale beh je o tom, že chcete. Mám od priateľky taký papierik, kde je napísané: Keď sa ti bude bežať zle a ťažko, nezabúdaj, že bežíš pre radosť. To je krásne a vždy, keď mi bolo ťažko, pomohol mi.

Asi nebudem prvá, ktorá vás označí za slovenského Forresta Gumpa.
Už mi to nejako prischlo a dokonca ma tak volajú nielen moji známi, ale aj kolegovia v práci.

Kedy si poviete, že ste naozaj dobehli do cieľa?
Na behu je krásne to, že neviete, čo prinesie dnešný deň. Či to bude stúpanie, či to bude klesanie, či to zvládnete. A najdôležitejšie je práve to prekonanie samého seba.