Smrť predelila existenciu Václava Havla (5. 10. 1936 – 18. 12. 2011) na dve časti.  Počas detstva zažil ako dieťa z bohatej rodiny ústrky, počas mladosti chvíle slávy ako dramatik. Po sovietskej okupácii nepodľahol ilúziám a v Liste Gustávovi Husákovi zaujal jasný postoj k normalizácii ako tupej a otupnej fázy komunistického režimu. Na rozdiel od mnohých z nás bol pripravený priniesť obeť v podobe mnohoročného väzenia. Žil slobodne a voľne, neskrýval to a netajil sa tým. Vedel, že človek môže byť slobodný bez ohľadu na pomery. Možno, že to je v čase maloverných, ktorý začíname žiť, už zase jeho najdôležitejšie svedectvo a posolstvo.

V novembri 1989 sme zažili s Václavom Havlom hviezdnu hodinu. Odmenila ho rešpektom a uznaním, ktoré prerástlo rámec Československa. Stal sa pre svet dôkazom, že sila intelektu vie pokoriť moc a sama sa stať mocou. Možno to bola ilúzia, ale stal sa prezidentom, najprv naším spoločným, potom českým. Už vtedy začali veční kverulanti zabúdať, že tie pocty boli vykúpené životom. Nevedeli mu prísť na meno, vyčítali mu chyby, skutočné aj domnelé, zrodené v hlavách konšpirátorov, milovníkov sprisahaní a komplotov. To všetko ho sprevádzalo v českej spoločnosti posledných rokov. Revnivosť, klebety, ohováranie.

Pomaly sa začalo za nespokojnosťou s lustráciami zabúdať na to, že komunistický režim bol presieťovaný tajnými spolupracovníkmi. Zabudlo sa, že pokojný priebeh novembrovej zmeny bol vykúpený dohodami s komunistami. Za oprávnenou kritikou ekonomickej korupcie sa dnes zabúda, o akú rozsiahlu zmenu vlastníctva šlo. Za nespravodlivosťou na to, akú zotrvačnosť má komunistické súdnictvo. Za neúspechmi vo vzdelávaní na to, aké bolo predtým neslobodné. Za nekultúrnosťou na to, že kultúra je slobodná len natoľko, nakoľko sú slobodní ľudia. Za zlou situáciou v zdravotníctve na to, že dnes žijeme dlhšie a zdravšie. A za dnešnou krízou západnej civilizácie na to, že kuvičie hlasy o krachu kapitalizmu už raz viedli k fašizmu a komunizmu.

Vedel som, že keď Václav Havel zomrie, všetko sa obráti. Lebo v okamihu smrti vystúpil zo života a vstúpil do dejín. Zrazu sa píše o tom, že patrí k najvýznamnejším osobnostiam českej a československej politiky a kultúry dvadsiateho storočia, a je to pravda. Dúfam však, že nanebovstúpenie Václava Havla nám nedovolí zabudnúť na to, že bol človekom z mäsa a kostí, so slabosťami a chybami, ktorý sa rád s jemným ráčkovaním pochechtával a v očiach mal pritom veselé iskričky. Lebo veľkosť Václava Havla bola nepatetická, civilná. A také by malo byť aj jeho vstúpenie do dejín.

Peter Zajac

Autor je predseda OKS