V dnešnom Rumunsku v meste Satu Mare (Satmár) bol pred 300 rokmi 30. apríla 1711 podpísaný Satmársky mier, ktorým sa skončilo stavovské povstanie Františka II. Rákociho v Uhorsku. Účastníci dostali amnestiu, uhorská šľachta si ubránila svoje stavovské výsady a Habsburgovci obnovili integritu Uhorska vrátane Sedmohradska.
Uhorská šľachta sa v období vlády Habsburgovcov búrila kvôli obmedzeniu právomoci uhorského snemu, hrozbe platenia daní a voľbe kráľa. Problémom bola aj rekatolizácia. Uhorsko bolo v tom čase zaplavené cudzími, prevažne nemeckými žoldniermi, ktorí sa v Uhorsku chovali ako na dobytom území namiesto toho, aby obyvateľstvo chránili pred Turkami. Výsledkom odporu v Uhorsku bolo niekoľko povstaní uhorských stavov.
Posledné sa uskutočnilo v rokoch 1703 až 1711 pod vedením Františka II. Rákociho. Dostalo názov kurucká vojna, povstalcov nazývali kurucmi a cisárskych protivníkov labancami. Väčšinu stotisícovej armády povstalcov tvorili roľníci zo Slovenska, ktorí sa mylne domnievali, že Rákoci ich oslobodí spod poddanstva. Ozbrojené zrážky si vyžiadali 80.000 obetí. Dlhé a vyčerpávajúce boje odohrávajúce sa najmä na území západného Slovenska spôsobili hospodársky rozvrat a čiastočné vyľudnenie celých oblastí. Následky osemročnej kuruckej vojny boli pre Uhorsko katastrofálne. Hlad, chaos, útrapy, rozvrat a nakoniec morová epidémia a tisícky hrobov boli krutou daňou za posledný stavovský odboj.
Najskôr úspešnými bojmi, finančne podporovanými aj francúzskym kráľom a poľskými veľmožmi, dokázali povstalci ovládnuť štyri pätiny územia. Potom sa šťastie priklonilo na stranu cisárskej armády. Nadšenie ľudí upadalo, najmä keď Rákoci neprijal v roku 1706 ponuku cisára na zmierenie. O osude povstania v prospech panovníka sa rozhodlo v bitke pri Trenčíne v roku 1708. Kurucká armáda utrpela takú porážku, z ktorej sa už povstalci nikdy nespamätali. Viacerí vojenskí velitelia povstalcov aj so svojimi jednotkami prešli na stranu cisára.
Rákociho kuruci zložili zbrane v roku 1711 a povstanie sa končilo Satmárskym mierom. Hlavný cisársky vyjednávač Ján Pálfi sa presadením veľkorysých mierových podmienok postaral o trvalé zmierenie. Všeobecná amnestia, zaručenie autonómnych práv Uhorsku a Sedmohradsku a sloboda náboženského vyznania podľa prijatých zákonov ponúkali oveľa viac ako mohli povstalci v danej situácii očakávať.
Po týchto udalostiach nastal dlhoočakávaný mier a pokojné desaťročia. František II. Rákoci neprijal milosť a odišiel do vyhnanstva.
Vyslanci Turčianskej župy počas povstania Františka II. Rákociho na sneme v Onóde v júni 1707 predložili spis trinástich slovenských stolíc s názvom Memorialis a v mene Turčianskej stolice vyjadrili želanie, aby Rákociho povstanie uzavrelo bojové operácie, pretože Slovensko sa ocitlo v dezolátnom stave. Po predložení spisu boli radikálnymi účastníkmi snemu napadnutí. Melchior Rakovský za memorandum 6. júna 1707 položil život a Krištof Okoličáni bol snemom odsúdený na smrť a o tri dni na to popravený. Turčianski martýri pritom prejavili veľkú politickú prezieravosť, doslova vynikajúci politický bystrozrak a ukázalo sa, že mali pravdu. Doslova do roka a do dňa bolo Rákociho povstanie na hlavu porazené.
Pri príležitosti 300. výročia tejto udalosti sa v Martine v júni 2007 konala medzinárodná vedecká konferencia Memorialis -- historický spis slovenských stolíc v kontexte povstania Františka II. Rákociho.
zdroje: Dušan Kováč a kol.: Kronika Slovenska, Fortuna Print 1998, www.slovenskyportal.sk, www.minv.sk