Dankovi rodičia v októbri 2008 pošte predali polyfunkčný objekt a priľahlý pozemok v Revúcej. Pošta bola vtedy pod kuratelou SNS, na jej čele stál nominant národniarov Libor Chrást. Informácie o predaji budovy Danko najprv označil za hlúposti, neskôr ich potvrdil s tým, že suma za predaj predstavovala približne 70 percent znaleckej hodnoty.

Obchod potvrdila aj pošta, cenu však tiež neuviedla. „Kúpna cena nehnuteľnosti bola výrazne nižšia ako hodnota určená znaleckým posudkom,“ reagovala na otázky HN Andrea Pivarčiová z Odboru komunikácie Slovenskej pošty.

Objekt pošta kúpila, aby do nej po rekonštrukcii presťahovala pobočku. Ani štyri roky po jeho nadobudnutí sa to však nestalo. Podľa Pivarčiovej nemajú stavebné povolenie, keďže jeden z účastníkov konania sa odvolal. Zrekonštruovaná budova podľa nej prinesie vyšší komfort pre zamestnancov aj zákazníkov pošty.

Zhoda okolností?
Danko bol v roku 2008 členom SNS, vstúpil do nej koncom roka 2006. Vraví pritom, že obchod s jeho straníckou knižkou nemožno spájať. „Je to len zhoda okolností, miešate hrušky s jablkami,“ povedal HN s tým, že s exšéfom pošty Chrástom sa vôbec nepozná. Sám Chrást si na obchod nespomína. „Pamätám sa len, že v Revúcej sme mali nejaké problémy s pobočkou.“

V čase nákupu objektu, ktorý pošta štyri roky nevyužíva, sa hospodárska kríza začala presúvať aj na Slovensko a viaceré štátne podniky museli čoskoro viazať výdavky. Chrást tvrdí, že pošty sa to nedotklo, pretože bola v zisku a materskému ministerstvu dopravy dokonca posielala dividendy. Skutočnosť je však trochu iná. Zisk pošty pod Chrástovým vedením od roku 2006 kontinuálne klesal, až sa v roku 2010 firma prepadla do takmer trinásťmiliónovej straty a dividendu vyplatila naposledy v roku 2007. Potom zisk používala na vlastné rozvojové projekty. Podiel čistého dlhu pošty na jej kapitáli do roku 2009 navyše narástol z jedného na trinásť percent.

Nestratí sa
Za prvej Ficovej vlády sa nestratil ani sám Danko. Hoci má vlastnú advokátsku kanceláriu, sedel aj v dozorných radách troch akcioviek s majetkovou účasťou štátu – čiastočne sprivatizovanej Západoslovenskej energetiky, firmy Metro Bratislava a Slovenskej záručnej a rozvojovej banky. Netají sa, že sa tam dostal ako „politicko-odborná nominácia“, čo považuje za prirodzenú vec.

Na vymenovanie za člena dozornej rady zákon vypísanie výberového konania nevyžaduje. Za každú z troch funkcií dostával mesačne 300 až 800 eur. Vraví však, že príjmy často nedosiahli ani náklady, ktoré boli s jeho pôsobením spojené. Za svoju prácu sa nehanbí a vraví, že sa mu darilo zastaviť niektoré praktiky zahraničných akcionárov.