Včera ste hrali na spomienkovom koncerte „Drahý Václav“ v Bratislave, s akými pocitmi ste prichádzali?
Som rád, že sa ten koncert zorganizoval a ja som si opäť zaspomínal na to, čo som s Václavom Havlom prežil. Prišiel som, zahral som a odovzdal odkaz od Dagmar, ktorá chcela, aby som všetkých pozdravil.
S akými dôležitými udalosťami vášho života si Václava Havla spájate?
Prežil som s ním tretinu jeho života. V priebehu nežnej revolúcie sme boli v dennodennom kontakte, až kým sa stal prezidentom. Spolupracoval som s ním ako externý poradca počas celého jeho prezidentovania, ale nikdy to neboli len schôdzky raz do týždňa. Robil som pre neho seriál tzv. Amálií, teda stretnutia intelektuálnej, odbornej a politickej elity štátu s prezidentom. Týchto päťhodinových stretnutí bolo osemdesiat, teraz by sme to chceli postupne vydať, keďže je to všetko zaznamenané. Spolupracoval som však aj na mnohých kultúrnych akciách.
A ako si spomínate na vášho priateľa Václava Havla?
Bol skutočne mojím osobným priateľom, dokonca je krstným otcom môjho syna Mikiho, strávili sme spolu niekoľko Silvestrov. Posledná vec, ktorú som pre neho urobil, bola, že som organizoval civilný pohreb v pražských Strašniciach. Tam som povedal, že vlial krv a nádej do žíl národa, ktorý bol vo veľkej beznádeji. Bol statočný a činuschopný, čo nebýva bežné, presadzoval to najdôležitejšie, o čo v živote ide, lásku a pravdu. Prekračoval hranice Česla a Slovenska, bol svetovou osobnosťou, ktorá vstúpi do dejín, hneď za Masarykom.
Vy sám ste presadzovali, aby bol práve on prvým porevolučným prezidentom, tak ste tomu verili?
Dobre som ho poznal už pred revolúciou, vedel som preto s istotou, že on je tou jedinou alternatívou, ktorá môže po revolúcii stáť na čele nášho štátu. Do úvahy pripadal aj Alexander Dubček, ale v mnohom bol až za ním. Havel bol však prekvapením pre vtedajšiu komunistickú nomenklatúru, navrhol som im to natvrdo a potom sa už s nikým iným ani nepočítalo.
Radili ste sa spolu napríklad aj v hudbe?
Áno, bolo to bežné. Pamätám sa, ako sa snažil zmieriť Pražský výber, teda Michala Pavlíčka a mňa. Raz dokonca povedal, že sa mu skôr podarí spojiť Židov s Palestínčanmi ako nás dvoch. Napísal nám aj pri príležitosti 20. výročia odchodu sovietskych vojsk, aby sme aspoň tam zahrali a potom sa opäť môžeme venovať tomu, čo nás rozdeľuje. To bolo naozaj typicky havlovské, no nepodarilo sa mu to. Teraz, keď sme sa s Michalom stretli v krematóriu, prvýkrát sme si opäť podali ruky.
Ako hodnotíte jeho vzťah k Slovensku?
Vždy mal skvelý vzťah k Slovákom, to môžem len potvrdiť. Aj pri veľkých akciách sa nikdy nemohlo zabudnúť na Slovákov. Aj jeho pohreb v krematóriu sa končil najprv českou a potom slovenskou hymnou. Bol to prezident Čechov a Slovákov.
V Bratislave ste zahrali piesne vášho zoskupenia Pražský výber s kapelou Karpatské chrbáty, bol to váš nápad?
Navrhli mi to organizátori, pretože Pražský výber nie je teraz pohromade, i keď by som bol rád. S Karpatskými chrbátmi však tento rok plánujeme aj ďalšie akcie.