Argumentum ad hominem je latinský názov pre jedno z najčastejších argumentačných zlyhaní. "Pri argumente ad hominem sa rečník obmedzuje na útok na človeka, ktorý zastáva istý názor, namiesto toho, aby ponúkol argumenty dokazujúce, prečo sú oponentove názory mylné," píše známa anglická encyklopédia Encyclopaedia Britannica. Podobne o tejto technike píše aj slovenská verzia Wikipédie: "Je to argument, ktorým sa diskutujúci snaží vyvrátiť oponentovo tvrdenie poukazovaním na jeho skutočné či domnelé nedostatky. Snaží sa previesť dialóg od diskusie o probléme samotnom k diskusii o mravnej či inej oponentovej integrite." Ad hominem preto nie je argumentom, ale argumentačnou kľučkou, ktorá má zakryť neschopnosť diskutéra postaviť sa vecne k názorom iného. Metóda figuruje v prvých kapitolách učebníc výrokovej logiky ako chybný, neplatný dôkaz.

Trik s obľubou používa premiér a Paškov predseda v strane Smer-SD Robert Fico. Na kritiku opozície často odpovedá, že tá nemá žiadne morálne právo kohokoľvek kritizovať pre minulé pochybenia. Útok na oponenta namiesto odpovede však nie je vynálezom Pavla Pašku ani Fica, ktorý novinárom namiesto odpovedí nadával do idiotov pre chyby v článkoch. S obľubou sa používa v najrôznejších diskusiách po celom svete, rôzne obdoby nachádza aj v prísloviach a náboženských apeloch. Výzvy na zametanie pred vlastným prahom, hádzanie kameňom len tými, ktorí sú bez viny, odstraňovanie brvien z vlastných očí pred hľadaním cudzích smietok, kritizovanie kázania vody a pitia vína sú len rôznymi variáciami argumentu ad hominem. Všetky sa vyhýbajú odpovedi na jadro sporu s odôvodnením, že nositeľ nepríjemného názoru sa dopúšťa chýb. Označenie ad hominem použil ako prvý anglický filozof John Locke v Druhom liste o tolerancii z roku 1690.