Rozľahlý bývalý areál bratislavskej univerzity na okraji päťtisícovej obce Gabčíkovo zíval prázdnotou. Budovy slúžili ešte pred rokmi ako utečenecký tábor, ale potom nebolo na Slovensku dosť utečencov, tak osireli. Teraz tu našli dočasný domov utečenci zo Sýrie.
Dnes sa v dvoch domoch na okraji poľa opäť ozýva smiech naháňajúcich sa detí, skupina mladíkov na ihrisku hrá futbal, niekoľko párov sa trúsi k domom z nákupu v obci. Sú to Sýrčania, ktorých tu dočasne ubytovali na základe ponuky slovenského ministra vnútra Roberta Kaliňáka, kým sa v Rakúsku nevybavia ich žiadosti o azyl. „Rozhodli sme sa pomôcť Rakúsku, pretože je jednou z krajín, ktoré utečenecká kríza zasiahla najviac,“ hovorí Kaliňák.
Podľa dohody ich tu môže byť naraz až päťsto. V lete pre nich bleskovo zrekonštruovali dve najzachovalejšie budovy. Zvonku nevyzerajú najlepšie, ale vnútri ponúkajú slušný štandard. „Sú síce jednoducho zariadené, ale čisté, novo vymaľované a majú celkom pekné izby,“ hovorí postaršia žena z Gabčíkova, ktorá tam chodí upratovať.
Ani Sýrčania, ktorí sa tu ocitli, nevyzerajú sklamane. „Máme všetko a je to tu lepšie ako v Traiskirchene pri Viedni. Najmä pre deti,“ hovorí Rima, ktorá spolu s rodinou utiekla z Aleppa. „Boli sme mesiac na ceste, ja, manžel a dve deti. Bolo to ťažké. Teraz už je dobre,“ hovorí a ako mnohí ďalší dodáva: „Ďakujeme, ďakujeme za všetko.“
Prekvapení z maďarčiny
Tábor v Gabčíkove sa riadi podľa rakúskych pravidiel, takže Sýrčania majú úplnú voľnosť pohybu. Nikto odtiaľto neušiel ani nedošlo k nejakému incidentu. „Tí ľudia vedia, že pokiaľ majú dostať azyl v Rakúsku, tak tu musia zostať a sekať dobrotu,“ hovorí Kaliňák.
Slovensko na seba vzalo náklady na pobyt utečencov. Ochranku a sociálnych pracovníkov, ktorí sa o utečencov starajú, dodalo Rakúsko. Slovensko malo len podmienku, aby všetci žiadatelia o azyl boli Sýrčania.
To, čo žiadateľom o azyl dopredu nepovedali, bolo, že síce pôjdu na Slovensko, ale že sa v skutočnosti ocitnú medzi takmer samými Maďarmi. „Bolo to pre nás prekvapenie, keď sme zistili, že tu hovoria po maďarsky. Ale ja aj tak neviem po slovensky, takže je to jedno. Hlavne, že to nie je skutočné Maďarsko, toho by som sa bála,“ hovorí dvadsaťpäťročná Amira. Ona aj ďalší Sýrčania, ktorí tu v Gabčíkove majú okrem iného aj intenzívne kurzy nemčiny, hovoria, že s miestnymi ľuďmi vychádzajú dobre.
„Sú to normálni ľudia. Gabčíkovo je O. K. Len je tu skutočne zima,“ dodáva dvadsaťosemročný Karam, ktorý hrá futbal v zimnej bunde a v kulichu.
Miestni hlasovali proti. Márne
Gabčíkovu takmer všetci miestni hovoria Bős, ako znel maďarský názov obce, ktorý komunisti zmenili v roku 1948 na Gabčíkovo, hoci Gabčík nemal s touto obcou nič spoločné. Deväťdesiat percent miestnych sú slovenskí Maďari a dohovoriť sa tu po slovensky je problém aj na miestnom úrade. Obec, ktorá je neďaleko hrádze rovnomennej priehrady, brala príchod Sýrčanov ako ďalší ústrk zo strany Bratislavy a pokúsila sa zvrátiť rozhodnutie miestnym referendom. V augustovom hlasovaní, mesiac predtým, ako do tábora dorazili prví utečenci, bolo 97 percent účastníkov referenda proti.
Prvá vlna obáv však už pominula. „Musel by som klamať, keby som povedal, že sa deje niečo zlé. Všetko je v poriadku,“ hovorí starosta Gabčíkova Iván Fenes. „Chodia nakupovať do Tesca a do obchodov, ale veľa peňazí nemajú,“ hovorí Slovenka Lucia, ktorá pracuje v miestnej reštaurácii. „Na jedlo k nám nechodia, na to sú príliš chudobní. A pivo a víno nepijú,“ dodáva.
Veľa miestnych ostáva ostražitých. „Viete, nie je to dobrý pocit, keď viete, že tu sú. Samozrejme, že väčšinou to sú slušní ľudia, ale nemusia byť takí všetci,“ hovorí asi šesťdesiatročný muž, ktorý čaká na autobus pri miestnom cintoríne. A k tomu dodáva: „Jednoducho z nich mám strach, to je predsa normálne.“