S akým obrazom bežných rodín sa stretávate vo svojej praxi?
Chodia ku mne hlavne ľudia, ktorí majú nejakú ťažkosť či už v partnerstve, alebo v rodine. Kým kedysi to boli najmä ľudia s depresiami, panickými atakmi či úzkosťami, dnes rieši asi sedemdesiat percent z nich práve párové problémy. Majú krízy v partnerstvách napríklad preto, že sa tam zjaví niekto tretí, z dôvodu vzájomného odcudzenia či pre neveru. Staršia generácia bola naučená zostávať v manželstve, nech sa v ňom dialo čokoľvek. Rozvod totiž spoločnosť veľmi odsudzovala. V súčasnosti je rozvodovosť veľká a ľudia môžu zo vzťahu odísť pomerne ľahko. Väčšina z nás nemá žiadne modely, ako udržať lásku a úctu vo vzťahu dlhodobo. Klienti v partnerskej kríze preto hľadajú, ako udržať partnerstvo „živé“ a s tými hodnotami, ktoré by v ňom chceli.
Organizátori referenda vyzývajú na ochranu rodiny, no v otázkach sa pýtajú na práva menšín. Je dnes rodina ohrozená vplyvom homosexuálov?
Nie. To, aké hodnoty máme v našich rodinách, nesúvisí s tým, či menšiny majú možnosť mať partnerský zväzok, alebo či môžu vychovávať deti. Potrebujeme sa pozerať skôr do vlastných kuchýň – ako my sami napĺňame alebo nenapĺňame „tradičné“ hodnoty vo svojej vlastnej rodine. Ako sa o naše rodiny staráme po pár rokoch, keď možno vyprchá vášeň. Tak ako sa pravidelne staráme napríklad o auto a chodíme s ním do servisu, tak potrebujú stálu starostlivosť aj naše vzťahy. No nie vždy to robíme.
Ak teda tradičná rodina nie je ohrozená menšinami, dá sa to heslo aplikovať naopak? A teda sú ohrozované menšinové partnerstvá väčšinovými?
Podľa diskusie, ktorá nastala v súvislosti s referendom, si myslím, že menšiny momentálne naozaj sú ohrozované. A to už samotným faktom, že takéto referendum je. My ako väčšina totiž hlasujeme o tom, ako môže a má žiť menšina.
Ako dnes slovenská väčšinová spoločnosť vlastne vníma homosexualitu?
Pôvodne som očakávala, že lepšie. Prvé články o homofóbii a homosexualite sme totiž písali pred približne sedemnástimi rokmi, no ukazuje sa, že sa to za ten čas veľmi nezmenilo. Trochu iná situácia je v Bratislave, kde je to už voľnejšie. Ľudia, ktorí majú za kamarátov geja či lesbu, to už totiž zväčša neriešia. Zisťujú, že aj títo ľudia sú rovnakí ako my a že tam nie je rozdiel v hodnotách či osobnostiach. V iných regiónoch je to však ešte problém. Aj podľa reakcií na referendum vidíme, že opovrhovanie a znevažovanie tejto skupiny je na Slovensku stále silné.
Prečo je to tak? V čom vlastne vidia ľudia to ohrozenie?
To je obšírna otázka. Často sa deje to, že nám ako väčšine je jednoduché hodiť negatívnu vlastnosť na menšinu. To je najjednoduchšia psychológia, ktorá vždy fungovala. Nechceme vidieť vlastné problémy v rodine a radšej presunieme nejaké stereotypy na menšinu.
Čítajte aj:
Kedysi si spoločnosť nevedela predstaviť ani slobodu černochov či rovnoprávnosť žien a podobne. Sme dnes pred podobným dejinným rozhodovaním?
V tomto zmysle je dôležité, že nejaká diskusia nastala. To, že je tu polarizácia, je prirodzené. Verejná diskusia je totiž to najlepšie, čo môže meniť postoje na oboch stranách. Zaskočil ma však štýl, akým debata prebieha. Ide často o znevažujúci, osočujúci spôsob, pričom veľakrát v ňom ani nie je ozajstný záujem o informácie.
Ukazuje sa, že liberálnejšie v tomto smere sú aj okolité krajiny ako napríklad Česko, Maďarsko či Rakúsko. Je Slovensko v regióne v otázke práv menšín výnimočné?
Náš postoj viac-menej súvisí s históriou. V postkomunistických štátoch sa homosexualita predtým dlhodobo trestala, a to až do roku 1961, pričom aj neskôr zostala tabu. Teraz sa s ňou snažíme vyrovnať. Máme to podobné s východným regiónom. Ešte extrémnejšia situácia je napríklad v Rusku. Je však pravda, že západná Európa, ktorej sme my súčasťou, sa vyznačuje tolerantnejšími hodnotami, ale aj diskurzom o téme.
Môže takéto hlasovanie o LGBTI komunite u nás ešte viac stigmatizovať menšinu, ktorá už dnes má neraz problémy s priznaním sa k svojej orientácii?
Určite áno. Najmä ľudí z regiónov to môže znova vtiahnuť do situácie, že svoju orientáciu budú pred okolím viac skrývať. Ľuďom, ktorí sú s tým vnútorne vyrovnaní, to síce neublíži, no asi nie je príjemné zobúdzať sa s tým, že hneď ráno na mňa z novín ide množstvo balastu a znevažovania.
Ako dnes ľudia prijímajú to, keď si sami o sebe uvedomia, že sú homosexuálni?
To sa výrazne mení a vidím to aj podľa toho, s čím za mnou gejovia či lesby chodia do psychologickej praxe. Kedysi to boli najmä problémy s coming outom, teda tým, ako si to vôbec pripustiť a povedať to blízkym. Dnes je to oveľa častejšie o bežných problémoch. Teda ako riešiť partnerské spory, pracovné záležitosti a podobne. To sa však deje v Bratislave, úplne iné je to inde. Niektorí reagujú na svoju homosexualitu depresiou či izoláciou. Nie je totiž ľahké žiť v tom, že spoločnosť odsudzuje jednu z mojich základných vlastností. Homosexualitu je pritom neľahké nielen prijať, ale s ňou aj verejne žiť. Napríklad chytiť sa na verejnosti za ruku a riskovať tak od niekoho útok.
Čo sa v človeku deje, keď sa odhodlá na coming out, no jeho okolie ho neprijme?
To sa deje často. Títo ľudia vtedy hľadajú podporu inde. U psychológa, u partnerov, kamarátov či v komunite. Aj preto si gejovia zvyčajne najprv zistia, akú asi podporu môžu čakať od svojho okolia a až potom sa na coming out odhodlajú. Navyše aj rodičia sa s faktom, že ich dieťa je homosexuálne, musia vyrovnať. Prechádzajú cez fázy, v ktorých si uvedomia, že ich dieťa bude mať inú budúcnosť, ako možno čakali.
Nevedia to rodičia o svojom dieťati aj vytušiť?
To závisí od toho, ako sú vnímaví. Aj keď to tušia, priznanie môže byť napokon šok. Tým však, že dieťa poznajú a majú ho radi, ho zvyčajne nemajú dôvod odsúdiť. Iní však okamžite riešia, čo na to povie okolie, majú strach o seba i o dieťa, že ich ostatní neprijmú. Keď je tradicionalistický pohľad veľmi silný, tak môže prísť aj veľký hnev, vyhodenie z domu, neprijatie. Často je s tým spojené presvedčenie, že sa orientácia dá zmeniť a že ide o voľbu dieťaťa.
Stále teda existuje názor, že dieťa sa musí liečiť či zmeniť?
Áno, najmä v regiónoch. Aj na Slovensku časť psychiatrickej komunity silne lobovala za liečenie homosexuality. Chceli to robiť takzvanou heterosexuálnou adaptáciou, teda že sa ľudia zrieknu homosexuálneho správania a nahradia ho heterosexuálnym. To vytváralo pre rodičov atmosféru, že je zmena možná, a tí potom deti do liečby nútili. Hoci výskumy ukázali, že to nefunguje.
Čo tieto pokusy ukázali?
Ľudia, ktorí odsunú svoju homosexualitu nabok a idú cielene do heterosexuálneho vzťahu, často trpia depresívnymi stavmi, niektorí mali samovražedné sklony. Spokojnosť oboch ľudí v takomto vzťahu nebola vysoká. Aby sme však boli presní, nie sme buď homosexuálni, alebo heterosexuálni. Sexuálna orientácia je kontinuum. Sú ľudia, ktorí majú základ viac bisexuálny. No keďže tlak na heterosexualitu je veľký, väčšina z nás je v heterosexuálnych vzťahoch.
Nemá teda v tomto Aliancia za rodinu pravdu, keď chce, aby spoločnosť tlačila na dôležitosť heterosexuality?
My sme dnes veľmi ďaleko od toho, aby sme sa cítili úplne slobodne pri tom, či sa zaľúbime do rovnakého, alebo opačného pohlavia. A to, že niečomu dáme prísnejšie normy, nepomôže dodržiavať tradičné usporiadanie.
Neplatí však, že pri tlaku zvonka sa menej ľudí prikloní k homosexualite ako k heterosexualite?
Možné to je, no len ako hypotéza. Ak by sme aj mali bisexuálny základ, väčšina z nás je na kontinuu bližšie k heterosexuálnej orientácii ako k homosexuálnej. Ďalšia vec je, že dnes nevieme, koľko gejov a lesieb žije v utajení. Takže či žijú otvorene, alebo skryte, nerobí rozdiel pre „tradičnú“ rodinu. V krajinách, kde je homosexualita akceptovaná, významne nenarástol počet gej a lesbických párov. Navyše, ak by aj uvoľnenie tlaku na heterosexualitu prinieslo viac otvorene žijúcich párov, no a čo? Prečo by to mal byť problém? Lásku a úctu v partnerských vzťahoch to určite neohrozí.
Predsa len sa dá povedať, že dnes sa k homosexualite priznávala ľahšie ako pred pár desaťročiami. Čo je dnes so staršími generáciami – päťdesiatnikmi či šesťdesiatnikmi, ktorí vyrastali v inej dobe?
Časť pravdepodobne stále žije v heterosexuálnych manželstvách. Vstupovali do nich ani nie preto, že svoju homosexualitu chceli vedome potlačiť, ale preto, že taká bola norma. Bohužiaľ, v týchto prípadoch sa často deje niečo podobné ako pri heterosexuálnej adaptácii, že partnerské šťastie nie je celkom naplnené. Napriek tomu mnohí v týchto zväzkoch zostávajú. Časť ľudí sa však určite rozvádza a až teraz začína homosexuálny vzťah.
Ak by sa predsa len zväzky homosexuálov formalizovali, zmenilo by to samotné vzťahy medzi homosexuálmi? Povedzme spôsob spolužitia, trvácnosť vzťahu a podobne...
To je znova hypotéza. Avšak to, že máme možnosť uzavrieť formalizovaný zväzok, nás drží vo vzťahu pevnejšie. Ak totiž máme vzťah navoľno, je pre nás aj ľahšie rozísť sa. Keď ho už legimitizujeme pred cirkvou, štátom, oslávime ho so svedkami a s rodinami, je to dôležitý rituál a forma uznania vzťahu. Snažíme sa tak zvyčajne viac o jeho udržanie. Pri formalizácii vzťahov gejov a lesieb však zároveň ide o možnosť usporiadať si majetkovoprávne vzťahy – ako je prístup k zdravotnej dokumentácii a podobne.
Ako sa pozeráte na výchovu detí homosexuálmi?
Pre mňa je v poriadku, že je o tom diskusia. Zároveň si však myslím, že keď by prešli títo ľudia podobným procesom, ako dnes pri adopciách prechádzajú heterosexuálne páry, tak nie je dôvod na obavy. Výskumy, ktoré sa zaoberali výchovou detí v takýchto vzťahoch, totiž neukázali žiadne z ohrození alebo stereotypov, ktoré sa zvyčajne používajú ako argumenty odporcov adopcií homosexuálmi.
Čo napríklad argument mužského a ženského vzoru?
To je stále veľká polemika aj v psychologických kruhoch. Sú psychológie, pre ktoré je dôležitá mužská a ženská rola. Zároveň je však veľa smerov, ktoré hovoria, že podstata, ktorú dieťa potrebuje, je dostatok pozornosti a lásky. To vedia dávať tak ženy, ako aj muži. Navyše, keby sme sa pozreli do súčasných hetero rodín, ani v nich mužské a ženské roly proste nefungujú podľa tradičných stereotypov.
Nemali by teda deti problém s vlastnou identifikáciou?
Výskumy ukázali, že deti vychovávané napríklad lesbami nemali problém s pohlavnou či rodovou identitou. Chlapci si naďalej vyberali „mužské“ hračky a vzory. Následne sa preto proti gej rodinám začal používať argument, že deti gejov budú viac ostrakizované a zosmiešňované v škole. To však nie je problém gejov, ale väčšinovej spoločnosti a jej tolerancie.
Existuje aj štúdia o tom, či nie je trebárs väčšia možnosť homosexuality u detí gejov či lesieb?
Nie, sexuálna orientácia rodičov nemá vplyv na orientáciu vychovávaných detí. Veď gejovia a lesby sa nestali heterosexuálmi, aj keď vyrastali v heterosexuálnych rodinách. Základ sexuálnej orientácie vzniká najmä počas vývinu dieťaťa v maternici, teda aj homosexualita je prevažne vrodená.
Pokiaľ ide o sexuálnu výchovu, vidíte v nej riziká pre deti?
Sexuálna výchova je dôležitým momentom aj v rámci vývinu detí. Keď sa robí dobrým spôsobom a fundovanými ľuďmi, tak môže veľmi prospieť. Viac, ako by mohla poškodiť. Keby aj deti mali takéto hodiny, ktoré by neboli vedené správne, rodičia môžu do tohto procesu vstúpiť. Navyše, sami majú oveľa väčší vplyv, aké hodnoty súvisiace so sexualitou dieťaťu dajú. Avšak to, že dieťa má možnosť získať viaceré pohľady na sexualitu, môže dieťaťu prospieť.
Otázka referenda je však formulovaná skôr tak, či rodič má mať právo odoprieť ju...
V tom prípade by ma zaujímal najmä dôvod, pre ktorý si to právo chcú vyhradiť. Nemusí to totiž byť naozaj v prospech dieťaťa. Môže to byť o osobných predsudkoch či autoritárstve rodiča. Hlavne si však nemyslím, že je to otázka na referendum. Ak sa rodičom nepáči obsah alebo štýl sexuálnej výchovy v danej škole, majú možnosť priameho vplyvu na školu či učiteľku.
Majú rodičia odvahu preberať témy súvisiace so sexualitou s deťmi?
Väčšina rodičov má bariéry vôbec hovoriť s deťmi o sexualite. A práve to sa mi zdá nebezpečnejšie ako sexuálna výchova. To, čo dnes deti môžu nájsť na internete či v televízii, je prakticky bez kontroly. A môže to byť oveľa nebezpečnejšie než nejaká vedená a fundovaná diskusia v škole.
Čo vlastne dieťa potrebuje o sexualite vedieť?
To, samozrejme, závisí od jeho veku. Jednak je to základ, ako sexualita funguje, ale zároveň to, ako si v rámci sexuality udržať svoje potreby, a to aj v rámci ochrany. Dnes je totiž taký tlak na sexualitu aj u tínedžerov, že často sa deti tlačia do toho, že by mali mať sex veľmi skoro. A práve preto by mali vedieť, ako si držať vlastné hranice a hodnoty, ale aj to, ako sa chrániť, najmä zdravotne. Musia mať možnosť diskutovať, pýtať sa a dostávať odpovede.