Keď sa počas horúceho prvého júna na trnavskom námestí uskutočnili pravidelné atrakcie ku Dňu detí, námestie štandardne obsadilo aj niekoľko veľkopočetných a značne neslušne sa správajúcich neprispôsobivých rodín. Okrem zábavy pre svoj široký drobizg využili aj oslabenú pozornosť animátorov, ktorým postupne mizol majetok. Miestna polícia nedokázala zabrániť tomu, aby tieto rodiny opäť čiastočne paralyzovali akciu. Nečudo, že v bezmocnej situácii prišli „pomocnú“ ruku ponúknuť ľudia z extrémistickej organizácie Vzdor. Ich pomoc bola, pravdaže, odmietnutá, no príklad z Trnavy pekne ilustruje spôsob, akým si extrémisti na Slovensku získavajú rešpekt: tam, kde nie sú schopné zakročiť inštitúcie, nastupujú radikáli. Práve člen Vzdoru a muž, ktorý pred tromi rokmi pred parlamentom zapálil európsku vlajku, sa mal stať politickým kandidátom na primátora tohto krajského mesta, keď sa na Facebooku spustila petícia na jeho podporu. Situácia z banskobystrickej župy sa, našťastie, neopakovala, no ak majú tieto dva príklady čosi spoločné, tak tým určite nebude schopnosť extrémistov získavať si podporu heslami o vojnovom štáte a hákovými krížmi vytetovanými na hrudi. Podpora im rastie vďaka inému: ľud presviedčajú o tom, že sú alternatívou voči politikom neschopným riešiť problémy, ktoré sa ľudí existenciálne dotýkajú.

Pochod radikálov proti utečencom, ktorý sa nedávno uskutočnil v Bratislave, opäť naštartoval médiá a blogosféru k mánii, že Slovensko je krajinou rasistickej netolerancie a extrémizmu sa u nás darí. Skutočnosť je, samozrejme...