Slovenská politická reprezentácia pri rokovaniach s českými politikmi po vzniku Československa nežiadala autonómiu pre Slovensko. Dohodli sa na tom počas rokovania o Martinskej deklarácii koncom októbra 1918 všetci slovenskí politici vrátane Andreja Hlinku. Povedal pre TASR historik Dušan Kováč.

"Slovenskí politici si neboli istí lojalitou väčšiny obyvateľstva a hrozilo, že prípadné referendum by mohlo dopadnúť v prospech Maďarska. V mnohých regiónoch občania nemali slovenskú politickú identitu. Uvedomovali si, že hovoria slovenským jazykom, avšak ich starou vlasťou bolo Uhorsko," zdôraznil historik. Autonómiu pre Slovensko zakotvila Pittsburgská dohoda medzi krajanskými spolkami v USA a budúcim československým prezidentom Tomášom Garrigueom Masarykom.

Podľa Kováča v dohode sa aj uvádzalo, že americkí Slováci a Česi sú občanmi USA a akceptujú, že o usporiadaní nového štátu rozhodnú ľudia doma. "Slovenskí politici poznali domácu situáciu lepšie ako americkí Slováci. Dohodli sa na tom, že otázku autonómie otvoria, až keď bude Československo konsolidovaný štát," dodal Kováč.

Slovenskí politici však museli aspoň v prvých rokoch spoločného štátu prijať politickú koncepciu prezidenta Masaryka. Vychádzala z idey národného štátu a preto mohol byť v rámci Československa väčšinovo len československý národ. Politici v tomto spojení pragmaticky hľadali ochranu pred záujmami silnej maďarskej a nemeckej menšiny. "Občania štátu mali mať československú národnú štátnu príslušnosť. Jazyk a kultúra neboli jej súčasťou, tam Masaryk akceptoval slovenské a české špecifiká. Viacerí slovenskí politici, ako agrárnici, sociálni demokrati, ale ani komunisti, s touto politickou koncepciou nemali problém," uviedol Kováč.

Autonómiu Slovenska mala vo svojom programe Slovenská ľudová strana, na ktorej čele stál Andrej Hlinka. Ako poslanec túto požiadavku presadzoval na pôde parlamentu až do svojej smrti v roku 1938.