Prečo ľudia podliehajú ilúziám?

To vám neviem povedať, ale je to v nás nesmierne hlboko. Svedčí o tom aj staré latinské porekadlo, že ľudia chcú byť podvedení a chcú, aby sa s nimi vybabralo, a tak s nimi bude vybabrané. Takže už starí Rimania vedeli, že máme v sebe takýto sklon. Je to tajomstvo, aj tajomstvo cirkví a sklonu k transcendentnu, že nad nami musí čosi existovať, niečo mocnejšie ako my.

Platí to aj v politike?

V politike dupľom, aj v hospodárstve. Kde sa dajú robiť väčšie zázraky či sľuby o zázrakoch, ak nie tam, kde lietajú miliardy sem a tam? Politik môže ponúknuť kompletnú zmenu života ľudí či celej spoločnosti zo dňa na deň. Samozrejme, dá sa na to pozrieť aj reálne. Keď človek cestuje po rakúskych a nemeckých dedinkách a vidí krásne tirolské domčeky, môže sa zamyslieť, aká práca sa za tým skrýva, čo všetko bolo potrebné urobiť, aby to vyzeralo takto pekne a čisto. Alebo sa dá uveriť tomu, že existuje zázrak a vyrástlo to tu zo dňa na deň. A presne to chceme aj u nás.

Kto je podľa vás v našej politike najväčším iluzionistom?

Keď sa na to pozriem historicky, tak isteže to bude pán Mečiar. Ešte sa pamätám, keď v 90. rokoch aj moji kolegovia intelektuáli, vysoko edukovaní ľudia, prichádzali z jeho mítingov a pritom plakali. Myslím v tom dobrom slova zmysle – boli dojatí, aké máme možnosti, akí sme veľkí, čo všetko môžeme dokázať... A všetko im to musel povedať až tento človek.

A v súčasnosti kde vidíte najväčšieho iluzionistu?

V parlamente sedí jeden, ktorý to robí kongeniálne. Veľa nesľubuje, nič konkrétne nepovie, ale odhalí všetky machinácie. Pracuje s týmto iluzionizmom, robí hókus-pókusy a ľudia mu stále veria, stále má tých desať percent. Toľko je v každej spoločnosti na toto náchylných ľudí.

Myslíte Igora Matoviča?

Samozrejme.(Smiech)

Čítajte aj: Európa je zaplavená. Populistami

Zaujímavé, myslel som, že zamierite vyššie.

Teraz konkrétne je to on, kto toto dokáže.

Je väčším iluzionistom ako Fico?

Áno.

A čo nové tváre? Napríklad Daniel Lipšic sa pred pár rokmi úvodnou tlačovkou strany Nova akoby sám intronizoval do kresla premiéra novej jednofarebnej koalície. Verejnosť tomu však neuverila.

Je to jasný dôkaz toho, že intelekt a každodenná politika nemajú veľa spoločné. Človek má buď dané schopnosti na šikovný iluzionizmus, napríklad charizmu, alebo sa to perfektne naučí. Inak dopadne tak ako pán Lipšic. Je za ním Harvard, kde študoval, obrovské vedomosti, ale pravdepodobne nemá takéto schopnosti. Podceňuje to, čo bežný občan chce od lídra počuť. To sa v politike nedá podceňovať a kompenzovať intelektom. Je to omnoho komplexnejšie.

Vy ste slovenský Maďar. Provokujúcou témou je pre našich politikov aj maďarská karta – či už v prípade útoku na Ivetu Radičovú v prezidentských voľbách alebo keď Fico pred voľbami 2010 vytiahol tému dvojakého občianstva, čím šikovne využil vtedajšie aktuálne Orbánove ťahy. Prečo sú toto témy, v ktorých Slováci i Maďari ľahko podliehajú falošným politickým pokrikom?

Treba podčiarknuť, že takýto problém nemajú len slovensko-maďarské susedské vzťahy, ale aj americko-mexické, francúzsko-belgické či srbsko-chorvátske. Všade vo svete je sused ten najhorší. Jeho poznáme, s ním máme skúsenosti, o ňom si vieme predstaviť aj to najhoršie. Extrémizmus, ktorý chce jednoducho pochopiť zložité veci, je často príťažlivejší ako hľadanie jemných odtieňov problému. Chvalabohu, naše vzťahy s Maďarmi si však netreba démonizovať, lebo nie sú až také zlé. My nemáme etnické hroby.

Extrémista obvykle definuje problém, napríklad chudobu, ukáže na „vinníka“, povedzme Rómov a kriminalitu menšín a následne definuje jednoduché, no primitívne riešenie, nejaký zjednodušený extrémny recept. Nie je problém aj v tom, že politik s takýmto receptom má navrch pred lídrom, ktorý riešenia ťažko hľadá?

Čoby nie. Ak niekto podceňuje bežné požiadavky spoločnosti, nemôže sa stať lídrom. Ľudia chcú neustále počuť extrémne jednoduché a zázračné riešenia, ktoré vyriešia situáciu zo dňa na deň, bez toho, aby museli odviesť enormnú prácu a museli sa sami zmeniť. Ak toto vycíti politik – nech je to pán Orbán, ktorý to vie geniálne, alebo u nás pán Fico – dokáže si najprv získať veľkú masu spoločnosti. Potom nastane jav, ktorý veľmi dobre poznáme v psychológii, že keď drvivá väčšina ľudí súhlasí s nejakou myšlienkou, aj pre toho najväčšieho intelektuála je ťažké ísť proti prúdu, zdvihnúť roku a povedať: s týmto nesúhlasím.

Boli ste poradcom Václava Havla. Bolo to ešte v období krátko po porážke komunistickej diktatúry, keď bola v Československu veľká nádej na krásnu budúcnosť. Bola to podobná ilúzia, ako keď dnes politik uchopí povedzme sociálne témy populistickým spôsobom?

Čoby nie. 45 rokov sme žili takzvaným socialistických spôsobom. Aj bežný občan videl, ako raz budeme žiť, počúval rádio, čítal noviny a vedel si predstaviť tie tirolské domy. Havel o tom ani nemusel hovoriť, už len táto predstava naštartovala presvedčenie ľudí, že nemusia nič urobiť a o pár rokov bude svet taký, aký má byť. Keď sa dejú revolúcie, demagóg vystúpi na tribúnu a musí niečo sľúbiť a ľudia veľmi ochotne uveria. Havel urobil tú chybu, že hodnotil ľudí podľa seba a svojich vysokých etických štandardov. Tvrdil, že sa musíme zmeniť, ale ľudia takí neboli, chceli, aby nastal zázrak bez akejkoľvek zmeny.

Péter Hunčík

Psychiater, vedec, intelektuál, spisovateľ Péter Hunčík sa narodil v roku 1951 v Šahách. Bol poradcom prezidenta Václava Havla. V rovnakom období sa podieľal na vzniku českej televízie NOVA. V politike obhajuje zlepšenie vzájomných vzťahov medzi Maďarskom a Slovenskom.