Rozhovor s Fedorom Gálom o politike a dôvodoch, prečo ho zlákal dokument.

Narodili ste sa v koncentračnom tábore Terezín. Zároveň ste celý život prežili v komunizme. Z ktorej diktatúry máte väčší des?

Komunistický režim nám zdeformoval duše a myslenie. Nacistický režim mi vyvraždil 95 percent rodiny. Je niečo iné hľadať hrob vlastného otca, ktorého zastrelili nacisti na pochode smrti tri dni pred koncom vojny. A niečo iné je smutne skonštatovať, že za celý život až do novembra ´89 som nemohol cestovať, čítať, čo som chcel a vzdelávať sa. Život je najviac, viac vám nik nemôže vziať.

Vy ste o tej „ceste“ za otcom natočili dokument. Pomohlo vám to sa s tým vyrovnať?

Pomohlo mi to zbaviť sa istej medzery v mojej duši a v mojej osobnej histórii. Ja som naozaj nevedel, ako to prebiehalo na Slovensku počas holokaustu, keď bol môj otec zavraždený, nevedel som dokonca ani o mojich príbuzných. U nás sa o tom nehovorilo, bolo to ťažké. Ale ako sa má človek vyrovnať s tým, že nemal otca, dedka, babičku? S tým sa nevyrovnám celý život. Dokument Krátka dlhá cesta som robil pôvodne pre domácu potrebu, pre potrebu mojich detí a detných detí a aj pre seba. Sám som ten príbeh pôvodne nepoznal.

Ďalší dokument ste natočili o rómskom dievčatku Natálke. Prečo ste sa rozhodli o nej robiť dokument?

Keď sme robili prvý dokument, sám som bol prekvapený možnosťami, ktoré ponúka dokumentárny film. Je to súbeh všetkých žánrov, textov, vizuálu, zvukov. Chytilo ma to. Dala sa dohromady partia, s ktorou sa mi dobre pracovalo. Do toho prišla kauza Vítkov, keď horel barák a v ňom dvojročné dievčatko. Vtedy som mal dvojročnú vnučku a povedal som si, že idem aj do tohto. Týka sa ma to, nie je mi to je...