Na našom stretnutí na stole pred Adelou Banášovou pristálo kapučíno s farebnou šmuhou v tvare jablka. „Srdiečko už nemôžem, keď máte ten vážny vzťah,“ hodnotil svoj výkon so skromnosťou v hlase čašník.

Všetci o vás vedia všetko, nelezie vám to na nervy?

Nie je nič také, čo by mi prekážalo, že sa vie.

Takže to, čo nechcete, aby sa vedelo, sa nevie.

Ani také nie je.

To znamená, že o vás ľudia vedia všetko.

Čo také sa o mne vie? Kde pracujem, s kým chodím, kto sú moji rodičia, aké mám auto a akého psa. Nikomu sa nevnucujem a keď sa ma osemstýkrát niekto spýta, či som tehotná a kedy bude svadba, ja na to odpoviem, ak to ešte vôbec niekoho zaujíma. Na to skutočné súkromie médiá a ľudia dosah nemajú.

Keď som sa snažil pripraviť na tento rozhovor ešte predtým, než som si uvedomil, že je to zbytočné, sa vás kdesi ako prvú vec pýtali, čo ste mali na raňajky.

Ale to bol nejaký časopis o stravovaní, kde sa to vyslovene hodilo. Ja sama neviem, čo by som sa pýtala, ak by som so sebou mala robiť rozhovor.

Zhovárali sme sa už minulý rok a hedlajnom toho rozhovoru bolo, že sme nastavení na neustály rast a príroda nám to neodpustí. Vy ste za uplynulý rok narástli?

V akom zmysle?

Skúsme najprv tú hospodársku stránku, neskôr môžeme prejsť aj cez duchovnú.

Udržala som si svoju úroveň. Nestalo sa, že by som nejako prevratne zarobila, ale nešlo to ani opačným smerom. Myslím si, že som si adekvátne vybrala aj množstvo práce aj to, koľko si pýtam.

Zjednodušene však môžeme povedať, že sa dá rásť, klesať alebo stagnovať. Vy ste teda v roku 2015 stagnovali?

Finančne mám stále akurát, čiže tu príjemne stagnujem. Pre mňa je dôležité, aby som mala to, čo potrebujem a aby som sa nemusela pozerať, koľko stojí maslo a ktorý jogurt je práve v akcii, ale nie som veľmi rozhadzovačný typ. Jediné, na čo míňam trošku viac, je jedlo. Ale začínam sa obmedzovať v niektorých iných veciach.

V ktorých?

Napríklad oblečenie, pretože textilný priemysel je druhý najneekologickejší na svete. Okrem toho je aj veľmi neetický. Netvrdím, že mi to nedáva spať, ale som si toho vedomá a snažím sa byť si toho vedomá. Takže moju stagnáciu sa snažím dosiahnuť, aby trochu spomalil aj svet.

Existujú aj ekologické materiály na oblečenie, no tie sú drahé.

Skôr si myslím, že nám stačí nakupovať si oblečenia menej. Nákup oblečenia sa stal spoločenskou udalosťou, tričko stojí desať eur, čo je rovnaká cena ako za obed či nákup v potravinách, a to sa deje na úkor ľudí, ktorí oblečenie vyrábajú. Neviem, kde sa to zlomilo, veď ešte ja som kedysi nosila veci po svojej sestre. Mala som teraz v relácii jednu hostku – módnu aktivistku Kamilu Boudovú – ktorá hovorila, že sa s kamarátkou pretekajú v tom, ktorá má aký kus oblečenia dlhšie. To je mi celkom sympatické. Čoraz viac objavujem oblečenie slovenskej výroby. Veď ten priemysel žije z ohlupovania žien, pretože podľa neho musia mať stále nové trendy v šatníku.

Často sa nechávate ovplyvniť vašimi hosťami? Minulý rok to bol istý pán Fellmer, ktorý žije bez peňazí...

Ja som stále nadchnutá aj ním, ale, samozrejme, že aktuálne nadchnutie je vždy intenzívnejšie. Každý môj hosť, ak robí niečo pozitívne, inšpiratívne, vo mne zanechá nejakú stopu na dlho, prípadne navždy. Skrátka s istým vedomím sa žije inak. Nie vždy som však spokojná s tým, ako mi to ide.

Tým sa dostávame k tomu rastu duchovnému. Takže z tohto hľadiska sa vám tento rok darilo?

Určite. Všetci sa posúvame, aj keď si toho nie sme celkom vedomí. Veď každý deň nám dáva možnosť niekam sa posunúť. Takže áno, posúvam sa aj ja, ale mám aj svoje dlhodobé osobné stagnácie, ale tie mi nevyhovujú tak ako tie ekonomické. Uvidím, kam sa s nimi až dopracujem.

Čo okrem vašich hostí vás ovplyvňuje najviac?

Rozhodne sú to vlastné životné situácie, ktoré prichádzajú presne naordinované podľa toho, čo má človek pochopiť. V jednom rozhovore som čítala, že zázrak je len nepochopená fyzika. Tie veci sa v nejakej logike dejú a keď sa má niečo zmeniť, často je to veľmi výrazne vidno.

Niečo konkrétne vám napadne?

Z tohto hľadiska dúfam, že už mám lepšie zvládnutú aj prevenciu, aby som sa nemusela za každých okolností dostávať do hraničných situácií. Samozrejme, neviem ešte, v čom ma moje slepé uhly prekvapia. Ale môžem spomenúť ako príklad takú obyčajnú drobnosť. Napríklad firemné večierky, ktoré už neberiem tak, že zase musím ísť niekam niečo moderovať, ale vnútorne sa teším na ten večer, na ľudí, ktorých stretnem. Zrazu má večer inú kvalitu, ako keby som tam išla otrávená.

Keď sa človek o niečom presvedčí, tak sa dá vydržať všetko.

Takto by som sa na to nepozerala, skôr je to o tom, že na každú vec sa dá pozerať z rôzneho pohľadu. Nie je to o sebaklame, alebo o presviedčaní sa. Je to zmena postoja.

Tým sme sa dostali ku klišé, že nie je všetko iba čierne alebo biele.

Ale to je moje veľmi obľúbené klišé, s ktorým rada pracujem. Keď je raz niečo pravda a ešte je to aj funkčné, nech je to pokojne aj klišé.

Jedna z top celospoločenských udalostí boli tento rok určite utečenci. Vám sa podarilo počas posledného pol roka zmeniť názor, alebo si stále pevne stojíte za svojím?

Som človek, ktorý si myslí A, zároveň B a občas aj C. Ako sme hovorili o tom, že nič nie je čierno-biele, nedovolím si životy tisícok ľudí zovšeobecňovať, aby som si z toho urobila jeden názor. Ale pocitovo istý názor prevláda, a to ten, že sa mi nezdá, že je to celé len taká náhodička a že to niekomu nevyhovuje. Zároveň však vidím aj tú ľudskú rovinu, keď už sa bavíme o jednotlivých osudoch jednotlivých ľudí, ktorí utekajú pred veľkým utrpením. No netreba zabúdať na to, že sú tam aj ľudia, ktorí utekajú z ekonomických dôvodov, takí, ktorí majú rôzne úmysly a aj takí, ktorí idú len preto, že ide aj ich sused.

Aj takých poznáte?

Prednedávnom mi hovorila jedna dáma, ktorá žila v Káhire, že tam mali známeho, ktorý tam mal normálny funkčný autoservis, ale že sa jedného dňa rozhodol, že ide do Európy aj on, lebo je tam lepšie. Opäť to však nezovšeobecňujem.

Stalin raz povedal, že jeden mŕtvy človek je tragédia, milión štatistika.

Tu sa presne stretávajú dva názorové brehy, kde si jeden všíma viac štatistiku a ten druhý zase ľudské osudy. Treba si všímať asi hlavne to, čo je za tým. A to nie sú žiadne konšpirácie, veľká politika nie je výsledkom kávičkových rozhovorov, tí ľudia to musia mať celé dobre premyslené.

A kto teda ťahá tými šnúrkami?

Nechcem zájsť do toho, že je na svete osem ľudí, ktorí ovládajú všetko, aj keď to možno tak je. O tom sa však môžeme len hádať, ale domnievam sa, že vo vysokej politike sa nič na náhodu nenecháva a nemám ani dojem, že by za zámerom zachraňovať cudzie demokracie bola vždy skutočne len táto vznešená myšlienka.

Spomenuli ste akési dva názorové brehy pri utečencoch. Aj vy ste sa dostali do akéhosi názorového konfliktu s Magdou Vášáryovou.

Mrzí ma, že to vyzeralo ako konflikt. Pani Vášáryovú si vážim a okrem toho je to mama mojej veľmi dobrej kamarátky. Ja som sa to len snažila trochu vyvážiť, pretože som mala dojem príliš tvrdej kritiky voči Slovákom.

Vy ste vystúpili proti tomu, že Slováci nie sú ochotní pomáhať.

Keď si niekto myslí, že sme veľmi chladní ľudia, ktorí nechcú pomáhať, je to pre mňa veľmi tvrdé zovšeobecnenie. Vtedy mám pocit, že musím povedať, že sa na to skúsme pozrieť aj z druhej strany. Že Slováci cítia aj to, že niekdajšie drancovanie ohrozených krajín majú na svedomí iní. A že aktuálny stav v tých krajinách tiež nevznikol len tak. Je podľa mňa vhodné pouvažovať aj nad tým, že kým sa nenaučíme vážiť si seba samých, nemôžeme si vážiť iných. To neustále sebabičovanie nám sebaúctu nedodá.

Kritiku Slovákov ako národa vnímate osobne?

To nie, domnievam sa, že svoju hodnotu neviažem na národ. Občas je mi to ľúto, keď tak sami seba haníme, to nikomu nepomôže. Treba si veci povedať. Ale aj keď niečo chcete od malého dieťaťa, nebudete ho ponižovať a nadávať mu, skôr ho skúsite motivovať.

A kde je ešte tá prípustná miera kritiky do vlastných radov?

Kritika je prípustná vždy, ale ide o to, ako sa povie. Ide o formu a o zámer. Môžete aj jasnú kritiku povedať s láskou a konštruktívne, s pridanou pochvalou k niečomu inému a motiváciou do budúcnosti. My Slováci sa ešte máme čo učiť, ale časom to bude lepšie.

A bola teda kritika Slovenska zo strany pani Vášáryovej už za hranicou?

Skôr to beriem tak, že ona využila svoju slobodu prejavu, mne to zarezonovalo a chcela som tú slobodu prejavu využiť zase ja.