Kúsok za dedinou Trenčianske Stankovce sa na zvlnenej ceste pod lesom otvára pôdorys exotickej farmy. Vo voliérach sa prechádzajú pávy a bažanty, drevený „domček“ pri nich obývajú leguány, chameleóny či kadejaké jaštery. Pokojnú hladinu umelého jazierka narušujú plávajúce kačky a husi, na ich brehu majú svoje voliéry veveričky, fretky, zajace, sliepky a v stromoch okolo vody sa zabývalo vtáctvo. V zadnej časti areálu čoskoro pribudnú levy, tigre a medvede. „Musia tu byť aspoň po dvoch, nechceme ich týrať osamelosťou,“ vysvetľuje správca farmy Hecham Merdaa, sýrsky rodák, ktorý žije na Slovensku už vyše štyridsať rokov.

Pre hostí, ktorí do tohto nevšedného prostredia prídu stráviť niekoľko dní dovolenky, sú pripravené tri budovy s apartmánmi pre 26 ľudí spolu s reštauráciou. Pred centrálnou budovou sa skvie veľký betónový nápis s názvom tejto agroturistickej farmy: Welcome Hania Physics. Patrí 65-ročnému sýrskemu podnikateľovi Walidovi Wattarovi, ktorý koncom roku 2012 opustil Damask a rodnú zem, zmietanú vojnou s nepredvídateľným koncom. Wattar má rád zvieratá a svoj životný sen žiť medzi nimi si splnil vo svojom hlavnom podnikateľskom pláne po odchode z domoviny. Hoci Wattar hovorí tromi svetovými jazykmi a ako skúsený podnikateľ precestoval Európu, svoj ďalší život sa odhodlal stráviť práve na Slovensku.

Únik z vlasti

Wattar spolu so svojimi súrodencami v Sýrii viedli rodinnú firmu, ktorú založil ešte ich otec. Vyrábali bielu techniku, najmä práčky, pričom súčiastky a komponenty dovážali z Nemecka a Talianska. Ako obchodník sa tak s Európou zoznámil už dávnejšie. Zo Sýrie však po vypuknutí vojenského konfliktu odišla celá rodina. Väčšina rodinného podniku je dnes už buď rozkradnutá, alebo zničená vojnou. V súčasnosti ešte majú v Sýrii zamestnancov, ale rozpredávajú posledné zásoby skladu. Dokončujú tak definitívny odchod z vlasti. Nie je to jednoduché, v súčasnej sýrskej neistote sa dnes nehnuteľnosti, pochopiteľne, veľmi nepredávajú.

Prečo si Wattar vybral práve Slovensko?„Leží v strednej Európe a blízko viedenského letiska. Sú tu najlepšie podmienky v Európe na podnikanie. Ľudia sú tu milí a je tu pokoj,“ zdôvodňuje trochu prekvapivo. Býva v Trenčíne, no na farme trávi väčšinu času. Hoci si Slovensko vybral ako novú domovinu a už niekoľko rokov tu preukázateľne podniká, stále nedostal trvalý pobyt. Wattar svoj ďalší kapitál investoval do kúpy ôsmich bytov v Trenčíne a v neďalekej dedine kúpil areál, v ktorom sa ešte za komunizmu vyrábali elektrické motory, no neskôr zostal prázdny. Prenajíma ho francúzskej firme, ktorá vyrába komponenty pre automotive. V pôvodnom biznise výroby bielej techniky už nepodniká, v Európe to vraj nemá význam pre veľkú konkurenciu. Rád by však do svojho nového portfólia pridal aj výrobu finálnych produktov z dreva vrátane nábytku.

Wattar má v Európe ešte syna a dcéru, zatiaľ ešte študujú na univerzitách. Odpoveď na otázku, či sa po štúdiách usadia na Slovensku, zatiaľ nemá:„Moje deti sú už dospelé, samy sa rozhodnú, kde budú žiť.“ Napriek tomu by sa Wattar niekedy rád vrátil do Sýrie:„Keby to bolo ako predtým, tak áno. Ale neverím, že je to reálne.“

Sýrčan, ktorý sa stal Slovákom

Wattarovou pravou rukou a hlavným manažérom jeho tunajšieho biznisu je práve Hecham Merdaa, ktorý sa s ním zoznámil práve v čase, keď sa tu chcel usadiť. „Keď sme sa stretli, hľadal v Európe nové miesto pre život a tu sa mu páčilo najviac,“ spomína Merdaa. „Náklady na život sú tu podobné ako v Sýrii, možno aj lacnejšie. Nikdy sme nemali rasistický problém.“ Merdaa nás zaskočí nevšedným a, jemne povedané, paradoxným názorom:„Slovenský národ je tolerantnejší, možno je to tým, že sme za komunizmu nemali cudzincov a boli sme uzavretá spoločnosť, kým na otvorenom Západe sa zmenil pohľad na cudzincov. Na cudzincov sa tu nedívajú tak ako v Nemecku, Rakúsku či vo Francúzsku, kde vám na ulici ani neporadia.“

Napokon, pre tohto 63-ročného muža je typické, že o Slovensku a Slovákoch hovorí ako „o nás“. „Som Slovák a považujem sa za Slováka,“ vyznáva sa. Zo Sýrie odchádzal ešte v roku 1974 ako 22-ročný, dostal štipendium a vyštudoval tu za stavebného inžiniera. Neskôr pôsobil v slovenských firmách, napríklad v Líbyi pracoval pre Doprastav. Stavebnej firme sa hodil, keďže hovoril arabsky. „Situácia v Sýrii mi nedovoľovala vrátiť sa po škole domov, už od študentských čias som opozičný,“ spomína Merdaa. V tom čase v Sýrii vládol ešte otec súčasného diktátora Baššára Asada Hafiz. Merdaa u nás získal trvalý pobyt až v roku 1987, keď už bol päť rokov ženatý so Slovenkou a mali dve deti. Predtým mu žiadosť dvakrát zamietli. „Komunisti ma sledovali, keďže som komunistom nebol. Keď som prišiel tretíkrát na cudzineckú políciu, pani úradníčka my povedala, že som ešte ani neprišiel a už som jej robil problémy. Nechcela mi prezradiť aké,“ dodáva Merdaa. Jeho deti sú tiež Slováci, hoci im rodičia dali sýrske mená. Dcéra je zubárka a syn programátor.

Vinníkom je Asad

Hecham Merdaa je kresťan, no spochybňuje tézu, že za Asada mali kresťania v Sýrii dobré podmienky. „Nebolo to tak,“ vraví. „U Asada nevládne náboženstvo. Môžete byť sunnit či kresťan. Rozhoduje, či ste s ním, alebo proti nemu.“ Aj jeho brat nedávno pre vojnu odišiel do Austrálie. „Vojna bude trvať ešte dlho. V Sýrii sa nedá žiť, nie sú tam podmienky na prácu ani na bezpečný život. Sedíte doma a na váš dom môže padnúť bomba.“

Podľa Merdau ešte do konca roka 2011 najväčší strach vzbudzoval samotný Asad. Diktátor po vypuknutí revolúcie dokonca pritvrdil:„Vyšetrovanie a odsúdenie opozičných revolucionárov, ktoré trvalo predtým rok, teraz trvá dve minúty. Nie je čas, súd prebehne priamo na mieste a odsúdeného zastrelia,“ vysvetľuje. „Pritom sám Asad z mnohých, vyrobil´ teroristov: od marca 2011, keď vypukli revolúcie, až do konca roka nik nechcel nosiť zbraň a bojovať. No vláda do nich strieľala, preto nemali inú možnosť, ako sa vyzbrojiť. A kto nosí zbraň, je podľa vlády terorista. Oni teroristov stvorili. Ak by si vláda vážila človeka, nemuselo by sa nič stať.“

Dnes je podľa neho Sýria eldorádom pre tých, ktorí radi zabíjajú. „Niekto má na zabíjanie, vlohy‘, a keď príde príležitosť, tieto skryté vlohy sa prejavia. A to sa teraz stalo.“ Merdaa tvrdí, že sám tieto „vlohy“ nemá, hoci vyštudoval poľovnícku školu a má aj poľovníckylist. „Nedokážem zabiť zviera. Ale na poľovačky chodím, mám rád ten spolok a ich akcie.“

Zvieratá na kamere

Merdaa pomáha Wattarovi, ktorý sa zrejme po slovensky tak skoro nenaučí, aj s osobnou komunikáciou s úradmi. Pomáhal mu aj zakladať firmu a manažuje výstavbu agrofarmy. V areáli sa dnes dokončujú úpravy terénov, všade je namontovaný kamerový systém. „Ľudia budú môcť cez internet sledovať ich život vo dnes v noci.“ Investíciu do agrofarmy odhaduje na necelé dva milióny eur, no v rukáve majú aj dodatočné plány, napríklad rozšírenie areálu o ornú pôdu nad farmou. „Chceli by sme ju spojiť s nami, aby sme dali našim klientom aj možnosť farmárčiť.“

Súčasťou areálu je aj samostatný rodinný dom, ktorý je tesne pred dokončením. Wattar v ňom chce usídliť sýrsku rodinu, preto sa zapojil do projektu Ktopomoze. sk. Táto iniciatíva Spoločenstva Ladislava Hanusa vytvorila zoznam vyše tisíc dobrovoľníkov ochotných pomôcť s integráciou utečencov, prípadne im dokonca poskytnúť ubytovanie, ako sám Wattar. Sýrskej rodine však ponúkne omnoho viac než len bývanie: stabilnú prácu na farme, kde by sa starali o zvieratá a záhradu. Wattar sa netají tým, že potrebuje zamestnancov, ktorí by hovorili jeho domácim jazykom, keďže robotníkov hovoriacich po francúzsky, nemecky či anglicky by našiel len ťažko.

„V Sýrii je typické, že o takéto farmy sa stará rodina, ktorá v areáli býva vo vlastnom dome,“ tvrdí Merdaa, no dodáva, že hoci tu budú mať zázemie, len na nich bude záležať, či tu zostanú a aj oni sa raz stanú Slovákmi. Na rozdiel od väčšiny utečencov, ktorých prijmeme, no ich budúcnosť u nás bude zrejme len dočasná.