Nie, nesmejte sa. Vasil Biľak naozaj prežíval kľúčové okamihy svojho života – a slovenských dejín – na záchode.
Podľa očitého svedka sa to stalo takto. Biľak prišiel v lete 1968 do odborárskej zotavovne v Bratislave na rokovanie komunistických strán. Bol nervózny. A mal strach. Nakoniec však nazbieral odvahu a vyzval člena moskovského politbyra a šéfa komunistov na Ukrajine, aby sa stretli na záchode. Tam mu rýchlo a nenápadne odovzdal tajný dokument. Hneď nato sa mu uľavilo. Svedkom, ktorý túto historku opísal v pamätiach, bol priamo šéf ukrajinských komunistov.
A tajným dokumentom, ktorý na záchode prevzal od súdruha Biľaka, bol „pozývací list“. Československí komunisti v ňom žiadali Rusov, aby zakročili proti Dubčekovmu režimu. Stalo sa. V auguste 1968 vtrhli do Československa ruské tanky. A spravili s Dubčekovým socializmom „poriadok“.
O pár rokov neskôr na tejto historke vyrástla celá mytológia – o tom, ako Biľak odovzdával pozývací list na záchodoch priamo ruskému vodcovi Brežnevovi. Nebola to pravda, Brežnev by sa nikdy neznížil k tomu, aby takéto veci vybavoval priamo so slovenskými poskokmi typu Biľak. Mal na to svojich ľudí. Preto mohol neskôr Biľak presvedčivo prisahať, že sa nikdy nič také nestalo.
Povolanie: agent
Biľak však nebol len prominentný komunista, ktorý podpísal a doručil ruským šéfom pozývací list. Jeho poslanie bolo širšie.
Slovenský Rusín Biľak fungoval ako spojka, cez ktorú Rusi kontrolovali vývoj v Dubčekovom Československu. Biľak tajne odovzdával dokumenty, prerokované vedením KSČ, sovietskemu veľvyslancovi. A vykonával pokyny Moskvy. V lete 1968 dostal dve veľké úlohy. Mal zabezpečiť pozývací list pre sovietsku vojenskú intervenciu. To splnil. A mal presadiť, aby v noci na 21. augusta 1968 vedenie KSČ neodsúdilo vojenskú inváziu. To nesplnil. Vedenie strany inváziu odsúdilo v pomere hlasov 7:4. Brežnev zúril. Pretože po vojenskej intervencii, ktorú domáci komunisti odsúdili, vyzeral ako „imperialista“.
Hneď na druhý deň sa Biľak zľakol rozhnevaného davu na námestiach a v obave o život sa nechal spolu s ďalšími vystresovanými komunistami presunúť na ruskú ambasádu. V ruskom obrnenom transportéri. Vojenský konvoj však uviazol v zápche – a napriek augustovým horúčavám Biľak a spol. odmietli z transportéra vystrčiť hlavy. Podľa svedkov potom vystúpili na veľvyslanectve v dezolátnom stave. Vystrašení z hnevu ľudí, prehriati a dehydrovaní.
Aj preto sa možno Rusi rozhodli, že Biľaka – napriek zásluhám – nepovýšia na šéfa strany, ale len na hlavného ideológa. Inkvizítora nového režimu.
Biľak totiž na viac osobnostne ani intelektuálne nemal.
Bol to typický produkt doby. Vzdelaním krajčír, navyše nie veľmi šikovný... Mal otrasný, plebejský prejav, opretý o suché frázy marxizmu-leninizmu, chabé vodcovské schopnosti, zlý odhad pre politickú realitu, slabý rozhľad. A navyše, bol zbabelý a v rozhodovaní nesamostatný. Ako každý donášač. Rusi nechceli riskovať, že sa ešte viac skompromitujú. Šancu dostal vzdelaný a politicky obratný Husák... Biľaka si Sovieti nechali vzadu. Na špinavú robotu. Čistky, stráženie ortodoxnej komunistickej dogmy a ničenie vnútorného nepriateľa...
Diagnóza: hlboko veriaci
Aby sme však boli k nebohému Biľakovi spravodliví – nebol to nijaký ohybný prospechár ani zákerný a odporný zradca, ako o ňom píšu niektoré české médiá. Biľak bol hlboko veriaci, presvedčený komunista a rusofil. Nemenil názory a presvedčenie podľa doby. Dcére dal meno Nadežda, miloval Rusov ako bratov a ešte viac miloval marxizmus-leninizmus a jeho režim, ktorý dokázal urobiť z podpriemerného krajčíra bohatého prominenta. Pravoverným komunistom ostal do smrti.
Jednoducho: životný príbeh Biľaka ukazuje, aké je nebezpečné, keď si človek s nadšením nechá vymyť mozog – a celkom nekriticky sa odovzdá predpísanej dogme.