Aj keď rozhlas obsadili vojská, niekoľko ďalších dní sa nám podarilo vysielať z iných miest, spomína na 21. august Michal Tvarožek.

V čase, keď obsadili vojská varšavskej zmluvy naše územie, ste pracovali pre Slovenský rozhlas. Ako si spomínate na tú osudovú noc?
Bol som na služobnej ceste aj s kolegom Lacom Kukulom v Žiline. Robili sme reportáže o podnikových radách, o ľuďoch a o atmosfére v podnikovej sfére. V tú noc som normálne spal. Nasledovalo prudké zobudenie do rannej Žiliny, kde nikto nechcel veriť vlastným očiam. Mesto bolo obsadené tankami, pohybovali sa tam vojská spriatelených armád sovietov.

Koľko ste mali vtedy rokov?
Mal som 26.

Aké bolo to ráno?
Bolo to hrozné. Bola to tiež streda, ako aj tento rok. Chodili sme medzi ľuďmi, snažili sme sa nahrávať, ale posielať do Bratislavy sme už nemohli nič.

Mohli ste bez problémov nahrávať?
Pohybovali sme sa normálne, ale magnetofóny sme si, samozrejme, skrývali, aby nás nevideli, aby sme neprovokovali. Ľudia veľmi ochotne rozprávali, mnohí so slzami v očiach.

Aké boli reakcie?
Ľudia boli v šoku. Večne sa opakovali slová ako okupácia, zločin, druhá svetová vojna, pretože nebolo tak ďaleko od druhej svetovej vojny. Ľudia okolo päťdesiatky si pamätali na Rusov ako na vojská, ktoré nás prišli oslobodiť. A ich synovia nás prišli obsadiť. Ťažko sa tým ľuďom rozprávalo.

Mohli ste ako novinár normálnym spôsobom spracovávať spravodajstvo zo štúdia?
Zvuky sa už nedali posielať, pretože rozhlas bol od rána 21. augusta obsadený.

Komunikovali ste s Bratislavou?
Áno, v Žiline bolo rozhlasové štúdio, kde sme spali. Mali sme kontakt, telefonovali sme spolu.

Ako sa vám teda podarilo dostať nahrávky do vysielania?
Nevedeli sme, akým spôsobom to dostať von. Vtedy existovali takzvané ďalekopisy, dierkové pásky, zvuk sa prepísal do tých pások a tie sa posielali do ďalekopisárne v Bratislave, ktorá to hneď prepisovala do textovej podoby a to sa vysielalo.

Normálne sa vysielalo na celom území Slovenska?
Nie, pretože vysielanie bolo prerušené. Vtedajší šéf spojov Hofman hneď v noci vytrhol drôty a zrušil vysielanie na celom území Československa.

Čiže to, čo ste spracovali, nebolo možné ľuďom pustiť?
Bolo možné to púšťať, ale len úzkemu okruhu ľudí, ktorí sa hneď v ten deň zišli pred rozhlasom a dožadovali sa informácií. Vtedajší šéfovia vtedy vymysleli geniálnu vec. Do okna sa postavil človek s megafónom a aspoň tomu úzkemu okruhu ľudí, ktorí sa tlačili pred starým rozhlasom, rozprával to, čo kto videl, čo kto zažil, proste to, čo sa k nemu dostalo od nás. Pred rozhlas chodili ľudia aj recitovať, napríklad Záborský prišiel a recitoval tam Mor ho.

Nestalo sa tým ľuďom nič?
Nie. Stáli tam síce tanky s hlavňami otočenými k budove starého rozhlasu, ale ľudia sa tam pohybovali normálne, komunikovali s ruskými vojakmi, ktorých posielali domov.

Ako dlho ste zostali v Žiline?
Nás šéf odvolal hneď späť, takže nočným vlakom sme cestovali naspäť do Bratislavy, aby sme boli k dispozícii.

Cesta bola v pohode?
Bola normálna, o ničom inom sa vo vlaku nediskutovalo, ale vlaky jazdili. Do Bratislavy sme dorazili v noci. Býval som neďaleko stanice, ale nebolo nám všetko jedno, keď sme sa mali dostať domov. Ľudia sa báli, pretože tma vie zakryť zločin, hlavne, keď v uliciach bolo množstvo samopalov, diel.

Ráno ste normálne nastúpili do práce?
Nie. Telefonovali mi kolegovia domov, dohodli sme sa, kde sa mám s kým stretnúť, tam som sa s tým človekom stretol a nariadil nám, čo máme robiť. Našťastie magneťáky sme mali pri sebe a nie v rozhlase.

Čiže šlo o nejakú tajnú akciu?
Áno. V podstate bolo už všetko zaheslované. Nikto nikoho nepoznal.

Čiže ste sa stretli tajne s nejakým vaším kolegom a dohodli ste postup.
V podstate sme sa jeden deň stretli v niektorej reštaurácii. Ja som mu odovzdal cievku, ktorú som dovtedy nahral a tá cievka sa potom nejakým spôsobom dostalo na pracovisko, z ktorého sa aktuálne vysielalo.

A odkiaľ teda, keďže rozhlas bol obsadený?
Vždy z iného miesta. Šli sme tak postupne, najprv z neďalekého kláštora, ktorý stál oproti starému rozhlasu, keď nás odhalili, vysielali sme z konzervatória, potom z vysielačky na Ahoji. Vždy, keď nás vojaci zamierili, tak sme sa stiahli a presunuli na iné vytipované miesto na dva, tri dni, pokiaľ nás Rusi opäť nezamerali. A takto sme šli len niekoľko dní. Celkovo sa vysielalo asi dve tri hodiny denne, viac sa nedalo. Keďže som bol mladý, vystriedali ma po troch dňoch skúsenejší kolegovia.

Počúvali vás občania?
Snažili sa stále, každý bol s tranzistorom na uchu a naladil si nás. Rozhlas bol jediný komunikačný prostriedok, ktorý v tom čase informoval, čo sa deje v celom Československu.

Čo bolo potom, keď sa podarilo okupantom úplne odstaviť tajné vysielanie?
Ľudia sa vrátili do práce do budovy rozhlasu. Potom prišli previerky. Tí, ktorí boli nejakým spôsobom zainteresovaní do toho vysielania, museli odísť.

Boli prenasledovaní?
Ak prenasledovaním nazveme stratu zamestnania, nemožnosť sa zamestnať, prenasledovanie rodinných príslušníkov, deti nemohli ísť do školy. Ten biľag niesol človek veľmi dlho.

Aj vy?
Nie, pretože som bol učňom a tie pásy, ktoré som nahral, sa stratili, resp. museli sa všetky pásy z tých dní skartovať.