Niekoľko banálnych odpovedí na túto hypotetickú otázku sa dá odhadnúť s celkom veľkou pravdepodobnosťou: nemali by sme euro, ohrozil by sa vzájomný rešpekt dvoch blízkych národov a Andreja Babiša by na opačnom brehu Moravy skôr utopili, než zvolili za ministra. A za svoje krivdy by sme nevinili Maďarov, ale Čechov. Ktorých máme dnes, naopak, celkom radi. A oni nás.

No pravá odpoveď znie omnoho triviálnejšie: ak by sme sa nerozdelili v roku 1993, rozpadli by sme sa neskôr. Predstavy o budúcnosti boli príliš rozdielne. Kým v Česku pokračovalo budovanie mladej demokracie, jej stabilizácia a postup do západných štruktúr, slovenská trajektória bola skôr „východná“: autoritársky štát. Skrátka, kým bratia Česi už mali v súvislosti s demokraciou celkom jasno, Slováci mali pred sebou ešte jeden ťažký boj, a ten vyvrcholil až v roku 1998.

Dnes už súhlasíme

Česi a Slováci sa k sebe dodnes správajú asi ako starší a mladší brat: na posledných hokejových majstrovstvách v Prahe a Brne Česi drukovali Slovákom, Slováci českému súperovi. Rozpad federácie bol však zaujímavým javom aj pre politológov. Došlo k nemu napriek tomu, že ho občania oboch častí federácie nechceli. Podľa dobového prieskumu považovalo udržanie federácie za lepšie takmer 80 percent ľudí. Na druhom brehu Moravy si to myslelo vyše 90 percent, a to napriek tomu, že panoval populárny mýtus o v...