Píše sa rok 1998 a Slovensko stojí pred kľúčovými parlamentnými voľbami. Karty sú rozdané jednoznačne – na jednej strane politicky ťažko definovateľné HZDS trojnásobného premiéra Vladimír Mečiara, podľa ktorého si Slovensko poradí aj bez Západu a môže vybudovať vlastnú kapitálotvornú vrstvu. Proti nemu stojí škála strán, ktoré upozorňujú na nedemokratické praktiky a volajú po návrate Slovenska medzi krajiny, ktoré mali v prvej vlne rozšíriť EÚ a NATO.

Slovensko na prvý pohľad patrilo ku krajinám, ktoré ekonomickú transformáciu zvládli – HDP počas tretej Mečiarovej vlády rástol priemerným tempom 5,4 percenta. Tento rast však štát dosahoval neudržateľným spôsobom. Dotované boli ceny plynu aj elektriny a deficit verejných financií dosahoval v priemere až šesť percent. Symbolom prosperity nového Slovenska sa mali stať predovšetkým Mečiarove obľúbené diaľnice, ktoré sa stavali nevídaným tempom. Zároveň však nevídane draho – na niektoré úseky si štát požičiaval na 30-percentné úroky.

Výsledkom bola vysoká inflácia a 20-percentné sadzby komerčný úverov. Osobitným problémom boli nedobytné pohľadávky štátom vlastnených bánk, ktoré (ako sa ukázalo po voľbách) dosiahli osminu ročného HDP krajiny.

Po prehratých voľbách musel ekonomickú realitu priznať aj sám Mečiar – koruna krátko pred nástupom Dzurindovej vlády prešla na plávajúci kurz, kým dovtedy bola napojená na kôš nemeckej marky a amerického dolára. Koruna okamžite devalvovala, čím sa symbolicky začala kúra slovenskej ekonomiky. Dzurindov kabinet čoskoro prijal množstvo ďalších úsporných opatrení – postupne dereguloval ceny energií, ozdravil banky a zrušil dotovanie neefektívnych podnikov. Odpoveďou bola inflácia nad úrovňou 10 percent a rekorná dvadsaťpercentná nezamestnanosť. Nezamestnanosť, inflácia či deficit po roku 2000 rýchlo klesli. Aj vďaka peniazom z privatizácie ekonomika Slovenska zažívala dlhú éru hospodárskeho rastu, ktorú zastavila až kríza v roku 2009.