Kto je v Česku typickým klientom nebankovky?
Do nebankoviek chodia ľudia, ktorí neuspejú v banke. Na webe sa snažím vychovávať ľudí k tomu, aby sa vzdali úveru, pokiaľ im nepožičia banka. Znamená to totiž, že by im splácanie robilo veľké problémy. Čím menej údajov o vás chce veriteľ, čím je ponuka na prvý pohľad atraktívnejšia, tým je pravdepodobnejšie, že ide o takzvanú predátorskú firmu. Normálna firma nepožičia človeku, ktorého si nepreverí.
Ako sa spoločnosť bráni proti predátorom?
Parlament prijal zákon, ktorý im zakazuje používať audiotextové linky. Často sa stávalo, že človek zavolal na inzerát s ponukou rýchlej pôžičky, bol nútený prehrýzť sa 10-až 15-minútovým rozhovorom, za ktorý zaplatil tisíc korún, a na konci sa dozvedel, že neprešiel skóringom. Platí tiež, že do 14 dní môžete od zmluvy o úvere bez dôvodu odstúpiť alebo že úverová inštitúcia musí pri kontrole doložiť písomné overenie schopnosti klienta splácať. My zase ponúkame aplikáciu, ktorá meria dôveryhodnosť úverových inštitúcií a delí ich na štandardné a predátorské. Meria riziká a mapuje stratégie, ktoré predátori používajú.
Ktoré napríklad?
Tie techniky sa rokmi menia. Vždy, keď zákon niečo zakáže, vymyslia čosi iné. Lákali napríklad na nízky úrok a zarábali na poplatkoch za poskytnutie úveru a podobne. Keď sa spotrebitelia naučili, že je dôležitá je ročná percentuálna miera nákladov a zákon upravil, čo všetko do nej patrí, začali zarábať pokutách a penále, ktoré do RPMN nepatria. Za každý deň oneskorenia splátky alebo uvedenie zlého variabilného symbolu bola pokuta tisíc korún a podobne. Potom zase vyberali nevratnú zálohu za spracovanie podkladov a zisťovanie bonity klienta, najnovšie sú tie platené audiotextové linky. Fantázia predátorov je nekonečná.
Zlepší situáciu regulácia úrokového stropu?
Ako liberál som proti cenovej regulácii, strop by mal byť výsledkom trhu a konkurencie. Nie je dobré ľudí neustále viesť za ručičku, pretože vždy nastane situácia, ktorú zákony nepredpokladali a obráti sa to proti spotrebiteľovi. V tomto prípade som však za istú hranicu, ktorá odlíši úžeru. Prísne by mali byť pravidlá, ktoré určujú, aké informácie musia nebankovky zákazníkovi poskytnúť.
Pri úprave stropu na úvery sa môže stať, že z trhu odídu slušní hráči, pre ktorých prestane byť výnosné požičiavať za limitované úroky. To vyženie záujemcov o pôžičky do čiernej a sivej zóny ekonomiky, do náručia mafiánov, čo situáciu skôr zhorší...
Ak nastavíte strop dostatočne vysoko na to, aby mohli seriózne inštitúcie poskytnúť úver aj niekomu, kto je na hrane a súčasne nižšie oproti tým tisíckam percent, ktoré nie sú výnimkou dnes, môže to fungovať. Je pravda, že potom môže nastať problém s poskytovaním mikropôžičiek na pár dní či týždňov, kde ten úrok môže presiahnuť tisíc percent, aby sa poskytovateľovi oplatil.
Nepomohlo by skôr to, aby súdy poctivo vyhodnocovali predpisy na ochranu spotrebiteľa, či klauzuly, ktoré hovoria o uzavretí zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok?
Súhlasím, ale to by sme nemohli byť v Česku alebo na Slovensku. Menej formalizmu a viac sedliackeho rozumu, uplatňovanie ducha zákona, a nie doslovného textu, by bolo skvelé. Stačili by dva alebo tri verdikty a predátori by obmedzili činnosť, pretože by vedeli, že môžu súd ľahko prehrať. Je to však biznis, z ktorého profitujú aj exekútori, advokáti, inkasné spoločnosti, a preto to pôjde len pomaly.