Ako vám 17. november 1989 zmenil život?
Sakramentsky. Radikálne, začal som žiť a pracovať po novom, ani to neviem zrekapitulovať, čo sa mi prevalilo životom. Najprv som bol chvíľu v politike, potom som šiel do výskumu, presťahoval som sa do Prahy, chvíľu som prednášal na Karlovej univerzite. Začal som podnikať, bol som spoluzakladateľom televízie Nova, založil som vydavateľstvo a niekoľko nadácii. Posledné roky točím dokumentárne filmy, našiel som v tom záľubu. Dnes je to moja hlavná robota, okrem publikovania.
Pôsobilo to, akoby ste do Prahy utekali pred zvlčilými nacionalistami.
Zvlčilých nacionalistov nemám rád, nemám rád ani nezvlčilých. Nacionalistov považujem za pliagu 20. a začiatku 21. storočia. Ale nehovoril by som tomu útek. November 1989 bol aj o tom, aby si človek slobodne zvolil cestu a v tej chvíli sa mi zdalo, že pre mňa aj moju rodinu to bude lepšie v Prahe, kde sa nebudem musieť predierať takou hustou atmosférou. Kde to bude menej konfliktné.
Týkalo sa to vášho židovského pôvodu?
Nemyslím si, že by moje židovstvo bol centrálny problém. Hralo to svoju rolu: antisemitizmus, že som bol verejná osoba, ktorú si ľudia začali spájať so židovským sprisahaním a so svojimi predsudkami. Trápilo ma to, ostali po tom nejaké jazvy, ale nepovažujem to za slovenský mainstream.
Prečítajte si aj: Sedem mýtov a poloprávd o živote v socialistickom Československu
Túžili ste po pluralite. Predstavovali ste si ju takto?
Naše predstavy stáli na vode, nikto z nás v žiadnom pluralitnom politickom systéme nikdy nežil. Nemali sme demokraciu zažitú na vlastnej koži. Vstupovali sme do toho procesu s našimi ilúziami o pluralite. Pár krát som dostal na frak, ale dnes už viem, že to patrí k veci. Tam, kde je sloboda názorov, tam je aj pluralita názorov. Tam kde je tržné hospodárstvo, je aj množstvo nepríjemných vecí, korupcia, klientelizmus. Svoje predstavy som musel korigovať.
Mnohí sú dnes nespokojní s vývojom, je tu istý resentiment. Čo sme zanedbali?
Ľudia, ktorí chodia po uliciach frflajúci, nadávajúci a fňukajúci, by si mali uvedomiť, že nikdy nemali také šance kráčať vlastným životom podľa vlastnej voľby ako dnes. Najprv by som sa spýtal sám seba, či som využil šance, a až potom fňukal na okolie. Zanedbali sme tisíc vecí, vstupovali sme do politiky ako amatéri, spoločnosť prechádzala obrovskými zmenami, problémy sa vynárali zo dňa na deň. Bolo nutné ich riešiť zo dňa na deň. To, že sa kadečo nepodarilo beriem ako daň príbehu. Celkom normálnu a prirodzenú.
V Nemecku sa s nacizmom vyrovnala až nasledujúca mladá generácia. Dôjde k tomu aj u nás? Sme vyrovnaní s minulosťou?
Samozrejme, že nie. Aj tá prvá generácia v Nemecku to nezvládla na sto percent. Náš problém oproti nim je, že my sme mali za sebou nielen vojnu ako Nemci, ale aj pol storočia komunizmu. Aj to vyrovnávanie je tak komplikovanejšie a dramatickejšie. Bolo to jeden a pol milióna komunistov. Mali sme rodiny, deti, manželky, vyrastali sme v tom, vzdelávali sa v tom. Pravdepodobne to bude dlhodobejší proces.
Vy ste sa narodili v koncentračnom tábore Terezín. Zároveň ste celý život prežili v komunizme. Z ktorej diktatúry máte väčší des?
Komunistický režim nám zdeformoval duše a myslenie. Nacistické režim mi vyvraždil 95 percent rodiny. Je niečo iné hľadať hrob vlastného otca, ktorého zastrelili nacisti na pochode smrti tri dni pred koncom vojny. A niečo iné je smutne skonštatovať, že za celý život až do novembra ´89 som nemohol cestovať, čítať čo som chcel a vzdelávať sa v normálnom vzdelávacom režime. Život je najviac, viac vám nik nemôže vziať.
Vy ste o tej „ceste“ za otcom natočili dokument. Pomohlo vám to sa s tým vyrovnať?
Pomohlo mi to zbaviť sa istej medzery v mojej duši a v mojej osobnej histórii. Ja som naozaj nevedel, ako to prebiehalo na Slovensku, kde bol môj otec zavraždený, nevedel som dokonca ani o mojich príbuzných. U nás sa o tom nehovorilo, bolo to ťažké. Ale ako sa má človek vyrovnať s tým, že nemal otca? S tým sa nevyrovnám celý život.
Ďalší dokument ste natočili o rómskom dievčatku Natálke, ktorú vážne popálili neonacisti. Na prvý pohľad podobný motív...
Bol tam úplne podobný motív. Nepotreboval som sa vyrovnávať – pokiaľ ide o Natálku – s ničím iným než so svojou zvýšenou senzibilitou k ľuďom, ktorí sú tlačení do kúta, na ktorých sa ukazuje prstom a ktorí sú veľkou časťou spoločnosti považovaní za druhoradých občanov. S rasizmom. Keď sa to Natálke stalo, ani štyri sekundy som nemal pochybnosť, že je to téma, ktorej sa mám ujať. Ale nie preto, aby som natočil film, ktorý sa dostane na festivaly, ale že tá rodina potrebuje pomoc a ostatní potrebujú vidieť, čo sa môže stať.
Na čom pracujete teraz?
Dokončujeme film o Umieraní a smrti. Nevedel by som pracovať na téme, ktorú necítim ako osobne dôležitú, svoju. Mám sedemdesiat rokov a dokument bude o tom, ako sa prostredníctvom ľudí, ktorých mám rád a ktorých dlhodobo poznám a ktorí sú aj oveľa starší ako ja, pripravujem na to, že život skončí.
Galériu k Nežnej revolúcii nájdete TU.
Fedor Gál (69)
Sociológ. Vyštudoval Chemickotechnologickú fakultu. Stál pri zrode Verejnosti proti násiliu, a jeho predsedom. Učil aj na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1994 spoluzakladal televíziu Nova. Rok na to so synom založil knižné vydavateľstvo GplusG.
Ako u nás pred 25.rokmi padal režim
17. novembra si pripomína Deň boja za slobodu a demokraciu. Pred 25 rokmi sa v Prahe konala demonštrácia študentov na počesť pamiatky Jana Opletala a pri príležitosti Medzinárodného dňa študentov, počas ktorej účastníci demonštrácie poukazovali na nedemokratickosť vtedajšieho politického režimu. Táto udalosť sa stala základným medzníkom pádu socialistického zriadenia na území vtedajšej Československej socialistickej republiky (ČSSR). Prinášame vám prehľad udalostí, ktoré súviseli so 17. novembrom 1989 a pádom socializmu.
ROK 1989
31. októbra - Česká národná rada (ČNR) a Slovenská národná rada (SNR) napriek niektorým negatívnym postojom u slovenskej strany vyslovili súhlas s ideou jedinej ústavy pre celú federáciu.
16. novembra – V Bratislave sa uskutočnila demonštrácia študentov pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva. Protestujúci pochodovali k budove ministerstva školstva. Predniesli požiadavky súvisiace so zlepšením kvality vzdelávania, demokratizácie spoločnosti a školstva.
17. novembra - Pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva došlo v Prahe na Národnej triede k veľkej demonštrácii, ktorej brutálne násilné potlačenie odštartovalo prelomové politické zmeny v krajine, čo malo za následok pád socializmu.
19. novembra - V Prahe oficiálne ustanovili Občianske fórum (OF). V hlavnom meste Slovenska, v priestoroch Umeleckej besedy, sa stretlo približne 500 ľudí. Z nich sa 300 pripojilo svojím podpisom k protestu proti zásahu Verejnej bezpečnosti v Prahe 17. novembra. V Bratislave, v byte Jána Langoša, bolo založené hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). Milan Kňažko bol v tom čase v Prahe. Nadväzujúc na svoje predchádzajúce antikomunistické vystúpenia sa stal členom OF.
20. novembra - Slovenskí vysokoškoláci vstúpili do okupačného štrajku podporovaného štrajkom hercov a divadelníkov. Významnou organizačno-informačnou zložkou počas revolúcie sa stal Koordinačný výbor slovenských vysokých škôl, ktorý pôsobil v súčinnosti s podobným celoštátnym orgánom celej federácie.
21. novembra – Na Šafárikovom námestí v Bratislave v blízkosti auly Univerzity Komenského (UK) sa zhromaždili študenti, ktorí vyslovili požiadavky na demokratizáciu spoločnosti a na prešetrenie pražských udalostí zo 17. novembra.
21. novembra - Došlo k prvému stretnutiu medzi predstaviteľmi OF a vtedajším predsedom československej vlády Ladislavom Adamcom, ktorý ešte nemal záujem o stretnutie s lídrom OF Václavom Havlom.
22. novembra – Konal sa prvý míting na Námestí SNP v Bratislave. Na míting nadviazalo množstvo ďalších, na ktorých sa zúčastnili tisícky ľudí. Moderovali ich Ján Budaj a Milan Kňažko.
22. novembra - Pracovníci Slovenského národného divadla (SND) ponúkli svoje priestory na verejnú diskusiu.
24. novembra - Ústredný výbor (ÚV) Komunistickej strany Československa (KSČ) schválil odstúpenie Miloša Jakeša z postu generálneho tajomníka ÚV KSČ, ako aj rezignáciu všetkých členov svojho predsedníctva a sekretariátu.
25. novembra - VPN vydala vyhlásenie, ktoré sa zhodovalo s demokratickými požiadavkami OF, pričom jednoznačne stálo na pozícii silnej federácie.
27. novembra - Na území celej republiky sa od 12. hod. do 14. hod. uskutočnil generálny štrajk s heslom dňa: Odstúpte!
28. novembra - Ján Čarnogurský (23. novembra prepustený z väzenia), ktorý sa v mene VPN v predchádzajúcich dňoch spojil s predstaviteľmi OF, spolu s Václavom Havlom predložili predsedníctvu vlády spoločné požiadavky oboch hnutí. Bolo medzi nimi aj zrušenie cenzúry a vedúcej úlohy KSČ.
29. novembra - V Ústave Československej socialistickej republiky hlasovaním vo Federálnom zhromaždení (FZ) odstránili článok 4 o vedúcej úlohe KSČ a o výchove v duchu marxizmu-leninizmu.
30. novembra - SNR prijala demisiu svojho predsedu Viliama Šalgoviča. Za predsedu slovenského parlamentu zvolili Rudolfa Schustera, člena ÚV KSS a predsedu Krajského národného výboru Východoslovenského kraja.
5. - 7. decembra - Tvorila sa nová česko-slovenská vláda, v ktorej sa predstavitelia komunistickej strany prvýkrát od roku 1948 dostali do menšinového postavenia. Dovtedajší komunistický premiér Ladislav Adamec bol pri jej zostavovaní neúspešný, preto 7. decembra podal demisiu. Poverenie na zostavenie vlády následne dostal od vtedajšieho prezidenta ČSSR Gustáva Husáka Marián Čalfa, ktorý bol takisto členom KSČ, ale po novembrových udalostiach sa stal členom VPN.
6. decembra - SNR z dôvodu transparentnosti vtedajšieho federatívneho usporiadania oprávnene pozmenila svoje rozhodnutie o existencii iba jednej ústavy na území vtedajšej ČSSR. Slovenský parlament rozhodol o vytvorení najskôr samostatných ústav oboch republík a až potom by došlo ku vzniku ústavy celej federácie.
10. decembra - Prezident ČSSR Gustáv Husák vymenoval novú Vládu národného porozumenia na čele s Mariánom Čalfom. Prezident následne zo svojej funkcie abdikoval. OF a VPN oficiálne oznámili kandidatúru Václava Havla na úrad prezidenta.
12. decembra - Ústredný výbor Národného frontu Slovenskej socialistickej republiky schválil kandidatúru Alexandra Dubčeka na post prezidenta ČSSR. Za jeho kandidatúru sa postavila i Demokratická strana a Predsedníctvo SNR. To zároveň vymenovalo novú vládu SSR na čele s dovtedajším ministrom spravodlivosti Milanom Čičom, ktorý bol nominantom Komunistickej strany Slovenska (KSS). Vládu tvorilo deväť nestraníkov, šesť komunistov a iba jej podpredseda Vladimír Ondruš bol členom VPN. Neskôr sa stal členom tohto hnutia aj Milan Čič.
19. decembra – Česká národná rada (ČNR) nakoniec akceptovala situáciu v SNR a takisto pozmenila svoje uznesenie z 31. októbra 1989 o jednej federálnej ústave a súhlasila najskôr s vypracovaním ústav pre každú republiku (SR a ČR) osobitne.
28. decembra - Alexandra Dubčeka zvolili za predsedu Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSSR po tom, ako sa po predchádzajúcej dohode s Václavom Havlom vzdal kandidatúry na post prezidenta vtedajšej federácie.
29. decembra - Václav Havel bol vo FZ aklamáciou jednohlasne zvolený za prezidenta Československej socialistickej republiky (ČSSR).