Odchádzajúci prezident Gašparovič toho za sebou veľa nenechal. Ak by sme mali jeho „činnosť“ zhrnúť, bol to prezident, ktorý desať rokov visel na stene – v podobe zarámovaného portrétu. A ktorého o týždeň zvesí Kiska.
Jednoducho: Gašparovič bol príliš tichý, pasívny, lenivý... Nepresadil sa ani ako kritická autorita a svedomie národa (taký bol prezident Havel), ani ako kontroverzný intelektuál (Klaus), ani ako obratný diplomat.
Gašparovič vynikal len v jednej veci – v schopnosti prispôsobiť sa, nevyčnievať, zapadnúť.
A vďaka tejto vlastnosti sa stal najúspešnejším slovenským politikom. Áno, Gašparovič bol – v čisto kariérnom zmysle – najúspešnejší Slovák v ponovembrových dejinách. Dokázal veľmi komfortne, bez námahy a stresu, prežívať v najvyšších štátnych funkciách. Od komunistického režimu cez Mečiara a Dzurindu až po Fica. Jeho kariéru môžeme sledovať v šiestich dejstvách.
1. Gašparovič generálny prokurátor
Po novembri, v rokoch 1990 – 1992, bol Gašparovič generálny prokurátor ČSFR v Prahe. V tom čase to bola mimoriadne náročná funkcia. Gašparovič ju zvládol svojským spôsobom. Nič nerobil. Aby nič nepokazil. Nakoniec ho prezident Havel odvolal. Pre nečinnosť. Prokuratúra pod vedením Gašparoviča nekonala a vyhýbala sa citlivým politickým kauzám. Napríklad – nevyšetrovala zmiznutie zväzkov ŠtB z Tisovej vily. Záhadná strata záznamov ŠtB sa vtedy pripisovala slovenskému ministrovi vnútra – Mečiarovi. Presnejšie: nebola to strata, ale krádež zväzkov ŠtB vedených na známych politikov a podnikateľov, ktorú mali podľa parlamentného vyšetrovania na svedomí Mečiarovi ľudia.
2. Gašparovič predseda parlamentu
Nečinnosť na Generálnej prokuratúre sa Gašparovičovi oplatila. Mečiar z neho už v roku 1992 urobil predsedu parlamentu. Gašparovič tentoraz zvolil celkom inú stratégiu prežitia – poslušnosť. Robil všetko, čo sa mu povedalo. Táto taktika sa opäť ukázala ako „správna“. Gašparovič pohodlne prežíval vo funkcii predsedu parlamentu šesť rokov. Ako verný Mečiarov asistent. Po voľbách 1994 riadil slávnu „noc dlhých nožov“, kde Mečiarova koalícia zbavila opozíciu všetkých parlamentných a kontrolných funkcií.
Po roku 1998 prišla krátka pauza v Gašparovičovej kariére – prežíval „len“ ako prominentný poslanec opozičného HZDS.
3. Gašparovič predseda HZD
Veľký zlom v kariére Gašparoviča prišiel v roku 2002, keď náhle skončil v HZDS. Gašparovič neodišiel, ako neskôr tvrdil. Bol odídený... Mečiar krátko pred voľbami 2002 usúdil, že Gašparovič je nebezpečný zradca, infikovaný stykmi s podnikateľom Vladimírom Poórom (pôvodne podporoval HZDS, neskôr Smer) a Jurajom Širokým (podporoval Smer). Tesne pred voľbami Mečiar vyškrtol Gašparoviča z volebnej kandidátky HZDS. Šokovaný Gašparovič vystúpil zo strany a založil HZD.
Jeho ministranu od začiatku podporovali podnikatelia Poór a Široký. HZD sa síce nedostalo do parlamentu, ale – strana spravila z Gašparoviča budúceho spojenca Fica. A prezidenta.
4. Gašparovič prezident
Fico ešte v roku 2002 vytrvalo opakoval túto vetu:„Smer nikdy nebude spolupracovať s ľuďmi ako Dzurinda, Mikloš, Mečiar a Gašparovič.“
V roku 2004, pred prezidentskými voľbami, však Fico veľmi rýchlo zmenil názor. Podnikatelia z pozadia HZD – Poór a Široký – boli totiž totožní s podnikateľmi z pozadia Smeru – Poórom a Širokým. Výsledok: v Smere zabudli na silné reči o neprijateľnosti Gašparoviča a rozhodli sa, že ho podporia v prezidentských voľbách 2004.
Vďaka politickej podpore Smeru Gašparovič – prekvapujúco – preplával do druhého kola volieb. Favorizovaný Kukan vypadol z hry. V druhom kole proti sebe stáli Gašparovič a Mečiar. Gašparovič nakoniec získal takmer 60 percent hlasov. Spojenectvo HZD a Smeru a zaváhanie Kukana z neho urobili prezidenta.
Gašparovič si zvolil ako taktiku prežitia kombináciu dvoch skorších stratégií – nečinnosť a poslušnosť. Fungoval ako verný spojenec nových pánov – Fica a oligarchov v pozadí Smeru a HZD.
5. Gašparovič prezident II
Prezident Gašparovič sa v úrade päť rokov nudil. A potom opäť vyhral voľby. A opäť vďaka politickej podpore Smeru a Fica. V roku 2004 Gašparovič porazil Radičovú so ziskom 55 percent hlasov. Veľkej časti Slovákov zjavne vyhovoval nevýrazný a pasívny prezident.
Nakoniec však Gašparovič až taký pasívny nebol. Keď to bolo nutné, vedel naplno pracovať pre Smer – a pre oligarchov v pozadí. Aj v prípadoch, keď musel ísť na hranu zákona. Napríklad pri mocenskom boji o Generálnu prokuratúru v roku 2011, za Radičovej vlády. Gašparovič robil presne to, čo od neho chcel Fico. A opäť sa mu zišla jeho stará zbraň – nečinnosť. Blokoval vymenovanie riadne zvoleného generálneho prokurátora (Čentéš). A rozhýbal sa až po dvoch rokoch, keď si Smer zvolil svojho generálneho prokurátora (Čižnár). Tichý „štátnik“ Gašparovič tým vytvoril nepríjemný precedens – keď prezident chce, môže ignorovať parlament. A obsadenie kľúčových štátnych funkcií...
6. Gašparovič dôchodca
Gašparovič môže odísť do dôchodku spokojný – ako najúspešnejší slovenský „funkcionár“. Vďaka svojej nečinnosti a prispôsobivosti dokázal prežiť všetko a každého. Komunistický režim, revolúciu, mečiarizmus, Dzurindove vlády, Ficove vlády... Vždy vo vysokej funkcii a vo veľkej pohode.
Po jeho odchode tu však ostane jeden malý problém. Skúmanie stôp, ktoré tu ako „štátnik“ zanechal, bude namáhavé. Pretože sú bezobsažné. A neviditeľné.
Mimochodom, šieste dejstvo jeho kariéry mu asi sadne najviac.