Diskusia o školstve sa spravidla zúži na platy a vybavenie škôl. Preto sme sa v HN rozhodli tému rozšíriť. Oslovili sme troch mladých pedagógov, aby nám pomohli nájsť chyby, ktoré pri vzdelávaní na Slovensku robíme. Hneď prvý autor nás upozornil, že práve posadnutosť hľadaním chýb a ich trestanie je samo osebe chyba, ktorú sme si zrejme doniesli zo školských lavíc. Druhý učiteľ upozorňuje, že deti musia mať pocit úspechu, čo niekedy chýba. A do tretice bývalá učiteľka hovorí, že netreba učiť pre štátnu inšpekciu, ale pre budúcnosť žiakov. Podnetné sú i osudy našich troch autorov. Napríklad jeden z nich odišiel z biznisu do školstva na dva roky. Aby učil aj rómske deti v Dobšinej.
Ak ma moji žiaci upozornia na omyl, pochválim ich
Ivan Sakin
Rozbehol vlastné podnikanie. A dal si dva roky prestávku, aby učil na základnej škole v Dobšinej.
Máme školský systém, v ktorom sú z veľkej časti nespokojní žiaci aj učitelia. Všetci cítia, že treba zmenu. Nakoniec, rýchlo sa mení aj doba i technológie. Blízka robotizácia manuálnej práce bude už o pár rokov zásadne formovať svet. Miesto, do ktorého vychovávame deti. A nastavenie našej spoločnosti sa zameriava na hľadanie chýb a trestanie. To je to, čo sme sa z veľkej miery naučili v škole.
Opravovať prirodzene
Úspešnejší ľudia, poznám ich veľa, berú chyby ako príležitosti na zlepšenie. Učia sa z nich. Hneď prvá vec, ktorá by sa mala zmeniť, je pristupovanie dospelých k chybám detí. Moji žiaci robia množstvo chýb. Ja nie som iný. A robím ich dosť aj v triede.
Aby som však uvoľnil napätie, ktoré nastane po objavení mojich chýb, idem cez pochvalu. Vždy, keď ma žiaci upozornia, že som sa pomýlil, poďakujem. A predovšetkým ich pochválim, akí sú všímaví. Dokonca ich povzbudzujem, aby hľadali moje chyby. Výsledok? Potom, keď opravujem ja ich, tak už to berú oveľa prirodzenejšie.
Snažím sa vytvárať atmosféru, v ktorej našou úlohou je nachádzať aj riešenia a k tomu nám chyby pomáhajú. Malých i veľkých príkladov chýb učiteľov je množstvo a mohli by sme ich rozoberať jeden za druhým. Avšak tento spôsob riešení nášho školstva by bol efektívny pred dvadsiatimi rokmi. Teraz sme v úplne inej a treba povedať viac ako zanedbanej situácii, z ktorej musíme čím skôr von.
Rezignácia na riešenie
Za najzásadnejšiu chybu považujem, ak pedagógovia rezignujú na vieru, že práve oni z veľkej časti tvoria budúcnosť žiakov. Ak získajú dojem, že nedokážu nič urobiť s problémami, ktoré deti zažívajú.
Učím v Dobšinej a moji rómski žiaci už o desať rokov môžu byť v reálnom ohrození. Dokonca i na živote. Pretože, pokiaľ sa problémy v krajine nebudú okamžite riešiť, bude rásť radikalizácia spoločnosti, ktorú sledujeme v celej Európe.
Preto je najdôležitejšie, aby učitelia zareagovali na tieto reálne hrozby a začali sa zjednocovať okolo svojich učiteľských lídrov. Pravdou je, že učiteľské zbory obzvlášť na východe krajiny sú deprimované. Problémy s nezamestnanosťou a prehlbovaním sociálnych rozdielov rastú a učitelia majú čoraz ťažšie podmienky na učenie. Pretože majú používať rovnaké metódy, ktoré boli zastarané už pred dvadsiatimi rokmi. Čo je však ešte deprimujúcejšie? Dať im za úlohu zmeniť metódy, bez toho, aby videli pred sebou víziu a reálne kroky, ktoré okolité problémy riešia.
Skutočné chyby
Ľudia prirodzene cítia, že veľa vecí okolo nich nie je v poriadku. Práve teraz je potrebné, aby sa učitelia spájali, vzájomne podporovali a verejne sa vyjadrovali. Iba tým, že budú o niečo viac spoločne aktívni, sa môžu udiať zmeny. Ak si budú získavať rešpekt spoločnosti, že bojujú za niečo väčšie, než sú oni sami.
Najväčšie chyby v školstve nie sú len chyby učiteľov, ale celej našej spoločnosti. Nechali sme problémy zájsť až sem a teraz chceme hľadať vinníkov. Učitelia potrebujú uznanie a podporu. Finančnú aj morálnu.
Pedagóg potrebuje skúsenosť aj s prácou v inej oblasti
Alexander Jakubčo
Učil v škole pre mimoriadne nadané deti. Následne odišiel do Stráne pod Tatrami v okrese Kežmarok.
Učiteľ musí vedieť pracovať s každým dieťaťom s veľkým citom. Pretože jednou z najväčších túžob každého človeka je pocit ľudskej dôstojnosti. Každé z detí je osobnosť.
Poznať úspech
Učiteľ okrem vzdelania má dať deťom najavo, že chápe aj ich vnútro. Dať im pocit úspechu, istoty a bezpečia. Základom vzťahu je dôvera, ktorá je nevyhnutná pri každej ľudskej činnosti. Je veľmi dôležité, aby žiaci nadobudli pocit, že im veríte. Pretože človek, ktorý si začína veriť, sa stáva postupne úspešným. A pod dojmom úspechu si kladie oveľa vyššie ciele ako ten, čo sa cíti neúspešným. Ak sa nám podarí v životoch žiakov vytvoriť pocit úspešnej osobnosti, tak sa začnú správať podľa tohto obrazu. Tým im dáme šancu na lepšiu budúcnosť.
Čokoľvek sa stane v triede, už sa nedá vrátiť späť. Ak učiteľ všetku svoju energiu vloží do rozvoja slabých stránok dieťaťa, žiak sa možno stane priemerným. Ak bude pracovať najmä na silných stránkach, dieťa sa môže stať výnimočné. Aj výnimočných ľudí svet potrebuje.
Nejde len o fakty
Škola, výchova a vzdelávanie nie sú len o faktografických poznatkoch. Deťom treba ukázať, ako zvládať stres, riešiť konflikty. Ukázať im, že problémy sa dajú riešiť. A v neposlednom rade ich naučiť, ako si vychutnať pokoj a šťastné chvíle. Je mimoriadne dôležité vedieť ľudí spájať, zjednocovať za spoločný cieľ.
Denne učitelia zažívajú tisíce príbehov v triedach. Ak by každý učiteľ postupne menil spôsob nazerania na potenciál v dieťati, tak by sa v tých každodenných príbehoch začali diať krásne veci. Pretože najdôležitejšiu pridanú hodnotu, ktorú môže učiteľ odovzdať žiakom, je vedieť vychádzať s ľuďmi. Malo by to byť alfou a omegou celého nášho vzdelávacieho systému. Každý učiteľ dáva do svojej služby aj svoj pohľad na svet. Pedagógovia si preto musia uvedomiť, že pracujú s najsilnejšou „zbraňou“ na svete. Sú to myšlienky, ktoré posúvajú svojim žiakom. Sú to tie myšlienky, ktoré môžu urobiť z nemožného možné.
Hľadať najschopnejších
Učiteľ sa nesmie báť vykročiť do neznáma, použiť inú techniku učenia, zmeniť uvažovanie v prospech zlepšenia. Špičkoví učitelia musia mať skúsenosti aj s prácou v inej oblasti. Ideálne v kolektíve projektového riadenia, aby na vlastnej koži pocítili, aké to je pracovať v nadnárodnom tíme. Vďaka tejto skúsenosti by vedeli lepšie pripraviť naše deti na medzinárodné konkurenčné prostredie, ktoré ich čaká po skončení školy. Od prvej chvíle, keď dieťa vstúpi do triedy, to najdôležitejšie nie je to, akú má pleť, odkiaľ je či kto sú jeho rodičia, ale to, kto bude jeho učiteľ a či mu bude na ňom záležať.
V súčasnosti až 27 percent našich detí končí základnú školu bez základnej matematickej a čitateľskej gramotnosti. Znamená to, že nemajú ani elementárnu zručnosť potrebnú pre ďalšie vzdelávanie. Je to alarmujúce číslo, ktoré sa neustále zvyšuje. Ak sa niekto rozhodne stať sa učiteľom na Slovensku, tak sa vedome vzdáva polovice celoživotnému príjmu oproti svojim rovesníkom, ktorí sa rozhodli pre iný vysokoškolský odbor. Preto potrebujeme prehodnotiť systém vzdelávania na Slovensku. Potrebujeme vrátiť prestíž učiteľskému povolaniu, aby sa na pozíciu učiteľa hlásili tí najschopnejší.
Učitelia venujú viac energie strachu zo školskej inšpekcie
Lenka Kunová
Bývalá učiteľka angličtiny a slovenčiny, od roku 2011 píše pre odborný mesačník Dobrá škola.
Málo profesionálnej sebadôvery. Pedagogické fakulty na učenie síce veľmi nepripravia, mnohé sa však dá dohnať výmenou skúseností, nadšením pre svoj predmet alebo tímovou spoluprácou v škole. Často však učiteľky a učitelia venujú viac energie strachu z inšpekcie, ktorý máva priveľké oči. Školská inšpekcia je opradená mýtmi tradovanými z generácie na generáciu a šírenými pošepky zo školy na školu, pritom často nemajú reálny základ a môžu viesť k vymýšľaniu zbytočných papierovačiek alebo k tomu, že sa pri plánovaní hodín školy kŕčovito pridržiavajú štátneho vzdelávacieho programu či učebníc na úkor invencie. Voľnosti je viac, ako sa reálne využíva.
Nerobme z monitoru horor
Podobné je to pri štátnom testovaní. Koľko ho bude a ako bude nastavené, učitelia a učiteľky nemôžu ovplyvniť. Netreba si však z neho robiť priveľkého strašiaka. Ani pre seba, ani pre žiakov. Nerobiť z neho primárnu motiváciu a neodvodzovať z jeho výsledkov závery o kvalite vlastnej práce. Test len odmeria, koľko toho deti vedia z daného učiva v danom momente v porovnaní s inými deťmi. Nič viac. Podstata učiteľskej práce je niekde inde.
Učiteľ či učiteľka by nemali učiť len svoj predmet, ale predovšetkým deti. Aj keď práve do obsahu vzdelávania investujú všetci zúčastnení veľké úsilie, to, čo ostane v pamäti dlhé roky po škole, sú skôr vzťahy, situácie a vzory správania. V triede sedia ľudské bytosti (a nie je chybou aj to, že sedia v triede?), ktoré potrebujú v niečom povzbudiť a v inom pribrzdiť, práve si vytvárajú obraz o fungovaní spoločnosti. Ignorovať to je omnoho väčšia chyba ako neodučiť nejaké učivo. Aj keby just bolo na „monitore“.
Učme sa slobod(n)e
Ďalšou z chýb slovenských škôl je direktívny prístup. V našom prostredí stále vládne nedôvera voči role učiteľa ako facilitátora (zjednodušovateľa). Akoby prenesenie zodpovednosti za učenie na deti znamenalo hranie sa či flákanie. Je to práve naopak. Ak sa to robí správne, tento spôsob učenia je pre žiakov a žiačky omnoho náročnejší (ale aj zaujímavejší), ako keď im stále niekto prikazuje, čo kedy majú robiť. Áno, študenti sú v učení nesamostatní, ale len preto, lebo ich nevedieme k tomu, aby takí neboli. A podobne potrebujú postrčiť aj tí, ktorí ich učia.
Samostatných, a teda aj slobodných mladých ľudí nemôže formovať niekto, kto nad seba aj nad nich kladie snahu vyhovieť inštitúciám. Najväčšou chybou, ktorú učiteľky a učitelia môžu urobiť, je práve snaha o technokratickú bezchybnosť.