Na hudobné festivaly si ľudia zväčša prídu oddýchnuť a zabaviť sa. Ona na ňom zažíva najvyťaženejšie pracovné nasadenie. Na najväčšom slovenskom festivale Pohoda sa stará, aby každý zo stoviek účinkujúcich dostal všetko, čo si rozkázal. Zopár minút z jej nabitého festivalového dňa si našla na rozhovor počas posledného jubilejného dvadsiateho ročníka. Kým sme spolu našli miesto, kam by sme sa skryli, pozoroval som, ako je počas festivalu bombardovaná rôznymi nárokmi umelcov. „DJ Shadow potrebuje SIM kartu do telefónu.“ – „Lola Marsh žiada žehličku na šaty.“ – „Našiel sa cudzojazyčný mobilný telefón a nevieme, komu patrí,“ dostáva pokyny od kolegov. Nakoniec sme súkromie našli schúlení medzi chladničkami na syrové misy pre účinkujúcich. Keď sa jej pýtam, či jej práca nie je príliš stresujúca, iba sa usmeje. „Ja som vždy chcela pracovať pre Pohodu,“ opisuje svoj vysnívaný džob tridsaťročná Monika Satková.

Najskôr balila za tričko
Svoju prvú Pohodu zažila už ako osemnásťročná. Festival vtedy debutoval na svojej novej adrese na trenčianskom letisku a pre Satkovú to bol jediný ročník, kedy si ho užila ako návštevník. O rok neskôr už ako balička – namotávačka zastávala jednu z prvých dobrovoľníckych pozícií. „Ako odmenu sme dostali od Michala Kaščáka tričká Bez Ladu a Skladu,“ spomína, „My sme nič nechceli, ale on trval na tom, že nám musí niečo dať.“ Organizátora Pohody poznala z geografických exkurzií, ktoré viedlo jej gymnázium a bola súčasťou úzkeho kolektívu, ktorý sa pohyboval okolo festivalu už v jeho začiatkoch.

Neskôr Satková pracovala v úlohe guida, teda sprievodcu, ktorý konkrétnemu umelcovi asistuje na festivale. Každý rok behá stovka takýchto pomocníkov po areáli. Začínala so speváčkou Hiromi, ale zanedlho mala na starosť tie najpočetnejšie telesá. „Vždy, keď mi agentúra zavolala, už som sa len opýtala, koľko ich bude,“ hovorí. Napríklad v roku 2012 na festivalových dňoch musela ustriehnuť všetkých 80 členov Royal Choir Society. Aj keď ich mená nebolo v jej silách si zapamätať, volali ju vtedy mama, paradoxne, napriek jej mladému veku.

S kapelami nepije
Dodnes je s niektorými kapelami v kontakte, nikdy neprekročila profesionálny vzťah. Guide má zakázané piť alkohol počas celého festivalu, čo môže byť niekedy náročné, ak kapela oslavuje a ponúka zo svojho cateringu. „Ja som vždy odmietla, sama ani veľmi nepijem,“ vysvetľuje Satková, ktorá vyštudovala medzinárodné vzťahy na Univerzite Komenského. Základy diplomacie využíva, keď kapelám vysvetľuje geopolitické detaily nášho regiónu. Dnes je Satková už štvrtý rok súčasťou tvrdého jadra organizačného tímu festivalu. Počas roka ako booking asistentka má na starosti dlhé vyjednávanie podmienok s kapelami. Keď už sú všetci umelci dohodnutí, stará sa, aby mali na festivale všetko, čo si žiadali.

Menej podivností
Hlavne zahraničných interpretov médiá vždy spájajú s hviezdnymi maniermi. Agenti zasielajú pred festivalom dlhé zoznamy požiadaviek, ktoré festival musí splniť. Obsahujú špeciálne diéty či rôzne cudzokrajné značky minerálnych vôd. Podľa Satkovej už umelci ustupujú z nezmyslov a nežiadajú nesplniteľné. „Už je v zoznamoch z roka na rok menej podivností, ktoré musím gúgliť, čo sú zač,“ vysvetľuje. Účinkujúcich nepovažuje za nadľudí, ale za profesionálov, ktorí vyžadujú určitý štandard, ak sú na turné mesiace.

V zoznamoch sa však objavia i prehnané nezmysly. Je to spôsob, ako si agent preverí, či ľudia z festivalu čítajú poriadne ich požiadavky. Satková však berie každý rozmar ako hru a snaží sa splniť čo najviac. Už umelcovi priniesla ručne maľovaný obraz, ručne vyšívaný vulgárny obrázok alebo vodovú pištoľ. „Kapela si rozkázala plne nabitú zbraň, tak som si povedala, že pištoľ plná vody je bezpečný kompromis,“ povedala.

Afganský heroín i slovenský folklór
Občas sa i v zoznamoch ocitnú rozličné psychotropné látky, ktoré festival zamietne. „Tento rok si jedna kapela rozkázala jeden kilogram afganského heroínu,“ opisuje Satková. Namiesto ilegálnej drogy ponúkla ako alternatívu iné produkty z maku ako šúľance či štrúdľu. Od agenta dostala poklonu, že išlo o najvtipnejšiu odpoveď, akú kedy dostali. Niekedy zase umelci požadujú svetový mier, načo im zase s úsmevom odpíše, že to, žiaľ, zatiaľ nie je v jej silách.

S najbizarnejším manierom prišiel v roku 2013 americký dídžej Diplo. Ten si rozkázal, že pri jedení svojho syrového taniera potrebuje živú hudbu, konkrétne huslistu. Satková to vzala to ako výzvu a presvedčila jediného huslistu vo festivalom tíme, samotného otca Pohody Michala Kaščáka, aby mu zahral. „Vtedy sa ma Michal pýtal, či na tom fakt trvá,“ spomína na moment, „povedala som si, ak sa mi toto podarí, výsledok bude geniálny“. Kaščák si obliekol kroj a Diplo si po odohratom sete mohol vychutnať slovenské syry za zvukov folklóru.

Satková je sama hudobníčka a so svojou bývalou kapelou Chick & Tin vystupovala na Pohode pred dvomi rokmi. Prehnanými maniermi festival nezaťažovali. „Náš kontrabasista si prial tresku s rožkom, ale to preto, že má veľa alergií, a to je jedna z mála vecí, čo môže jesť,“ hovorí. Tresku nakoniec dostal, ona a ostatní kolegovia chceli iba vodu.


Najväčšou odmenou je, keď sa prejdem po festivale
Najväčšie potešenie jej prinášajú davy pred pódiom a ďakovné maily od kapiel či návštevníkov. Svoju vysnívanú prácu pre Pohodu by Monika Satková ani v najstresujúcejších momentoch nevymenila za pokojnejšiu kanceláriu.

Sú momenty, keď si povieš, že končím?
Také momenty určite sú, aj sem-tam počas festivalu. Ale ide o chvíľkové situácie, keď sa nahromadí stres a príde do toho ešte nejaký hlúpy telefonát s bezvýznamnou požiadavkou a vtedy mám aj chuť túto prácu zabaliť. Vždy to však preváži, keď si uvedomím, čo pre ľudí na Pohode vytvárame.
Vieš si predstaviť, že by si pracovala niekde inde?

Momentálne nie. Je to moja vysnívaná práca. Aj keď tiež sedím často za počítačom, vypĺňam excelovské tabuľky a zakladám faktúry ako v každej inej práci, ale zároveň je tu veľa nádhery, ktorá sa pohybuje nad tým všetkým. Mojou najväčšou odmenou je, keď sa každý rok prejdem po areáli a vidím, že tí ľudia tu naozaj sú.

Môžeš sa aj počas festivalu prejsť po areáli a vychutnať si koncert?
Do areálu sa dostanem neskoro v noci, keď už opadne ruch a väčšina kapiel je na mieste a nečakáme už na niekoho príchod. Vtedy si aj ja môžem trošku užiť festival. Minulý rok sa mi podarilo okolo druhej nadránom vyjsť von, pokochať sa areálom a vychutnať si tri pesničky z nejakého koncertu.

Takže tri pesničky je už pre teba výhra?
Áno. Máme však aj politiku, že ak je niektorý interpret niekoho srdcovkou, môže si ísť pozrieť celý koncert. Napríklad pre mňa to boli pred dvomi rokmi Atoms for Peace. Povedala som tímu, že ich chcem vidieť a budem teraz dve hodiny mimo mojej agendy a mohla som si užiť koncert.

Každý rok rastie cena kapiel. Musí sa festival okliešťovať?
S tým nesúhlasím, máme 17 stageov a 300 interpretov. Na Pohode nie je menej programu, ako tu bývalo. Áno, honoráre rastú a je to veľmi negatívny trend. Ale vystreľujú hlavne tie veľké mená, čo spôsobuje, že môžeme zaplatiť menej zo stredne drahých interpretov. Tento biznis je špecifický, že nemá cenník. My môžeme pri vyjednávaní len odhadnúť a vždy ten odhad musí prísť od nás. Ak prestrelíme, tak nám odpíšu, že je to priveľmi málo, občas aj neodpíšu. Ťažké na tom je, že môžeme zadávať iba určitý počet ponúk a potom čakáme, kto sa ozve. Máme už vybudované nejaké vzťahy a ak už dávame ponuku, tak nemôžme z nej cúvnuť.

Stalo sa, že bolo niekedy viac umelcov, než ste chceli?
Sem-tam sa stane, že účasť potvrdí viac ľudí, než by sa zmestilo. To už je však súčasť tej hry.

Aké sú ohlasy od umelcov na festival?
Veľmi dobré, radíme sa k európskym štandardom, dokonca počúvame, že sme nadpriemerne čistý festival. Chvália i slovenské publikum. Od mojich britských kolegov počúvam, že ľudia v zahraničí už nepočúvajú na koncertoch hudbu a nie sú pozorní. My máme pestrý festival, kde vystupuje spektrum umelcov od filharmónie po Prodigy a diváci si nájdu to svoje. Interpreti radi zostávajú u nás dlhšie, ako plánovali. Tento rok to bol Gogol Bordelo a minulý rok zase Björk. Tá i navštívila ďalšie koncerty. Dokonca robila v backstagei dídžeja, keď púšťala hudbu pre svoj tím a kapelu. Je to pre nás dôkaz, že sa u nás umelcom páči.

Ako tráviš voľný čas?
Hrám a spievam. Buď doma, na hodine spevu, v skúšobni, s kapelou alebo na koncerte. Donedávna som aktívne hrávala curling, rada čítam, chodím do divadla a veľa spím.

Máš nejaký každoročný festivalový rituál?
Rituál máme len taký spoločný, po príchode na letisko a potom po festivale chodíme ako celý tím na večeru do jednej reštaurácie a tam si vždy dávame ako predjedlo vyprážanú špargľu a potom sa veľmi dobre a veľa najeme.