Činnosť ústavného súdu v posledných dvoch rokoch poznačila zásadná vec – jeho neúplné zloženie. Negatívne to vplýva na dĺžku konania aj na počet návrhov, ktoré sú zamietnuté z procesných dôvodov. Takto reagovalo vedenie súdu na zatiaľ posledný krok prezidenta vo veci vymenovania či nevymenovania kandidátov na post ústavných sudcov. Právnická obec viac či menej súhlasí, že tento stav je nežiaduci a mal by sa čo najskôr vyriešiť. Názory sa však líšia v tom, akým spôsobom.

Dva následky
Priemerná dĺžka konaní na ústavnom súde sa logicky predlžuje. Menej sudcov a čoraz viac podaní spôsobuje, že pred súdom vznikajú prieťahy. Kým do roku 2000 prišlo na súd okolo päťtisíc návrhov a sťažností, len od marca do júla tohto roku ich bolo vyše šesťtisíc. Odkedy na ústavnom súde pôsobí menej sudcov, ako má, bolo navyše už viacero návrhov procesne zamietnutých. Podľa zákona o ústavnom súde sa jeho plénum uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Šanca, že sa sedem z desiatich sudcov zhodne v právnom názore, je menšia, ako by to bolo pri trinástich sudcoch. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamieta. Udialo sa to napríklad aj v prípade návrhu ombudsmanky Jany Dubovcovej, ktorá namietala protiústavnosť povinného čistenia chodníkov vlastníkmi priľahlých pozemkov. Spomínanú povinnosť zakladá cestný zákon. I keď sudkyňa Jana Baricová ešte máji vo vypracovanom rozhodnutí uznala, že napadnutý zákon je v tejto časti protiústavný, návrh sa zamietol, keďže sa nenašlo sedem potrebných sudcov na jeho podporu.

Čo ďalej
Otázkou, či možno návrhy vo veciach, ktoré sú zamietnuté práve z dôvodov nedostatku sudcov
podávať opätovne, sa ústavný súd ešte nezaoberal. Podľa advokáta Milana Ficeka to však možné je. „Vychádzajúc z princípu, podľa ktorého o prekážku veci rozhodnutej ide až vtedy, keď súd už vec záväzne posúdil v rozhodnutí vo veci samej, možno povedať, že takýto návrh je možné podať opätovne. Ústavný súd totiž v danej veci nerozhodol formou, ktorá sa používa pri rozhodnutiach vo veci samej, čiže nálezom. Rozhodol uznesením, ktorým návrh zamietol,“ vysvetľuje Ficek.

Patová situácia s nedostatkom sudcov má aj riešenie. „Zákonodarca by tento stav mohol do vyriešenia vzniknutej situácie odstrániť úpravou zákona, v ktorom by uznášaniaschopnosť pléna zmenil na nadpolovičnú väčšinu vymenovaných sudcov. Toto dočasné riešenie by zamedzilo zamietaniu vecí výlučne z procesných dôvodov,“ navrhuje advokát.

Kto bude vyberať sudcov
Najväčším rébusom však stále ostáva, kto a ako bude nových sudcov vyberať. Možné je dokonca aj zvýšenie ich počtu na pätnásť. So zvýšením súhlasí aj predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková. „Spomedzi ústavných súdov Česka, Maďarska, Nemecka, Poľska a Rakúska máme najvyšší počet doručovaných podaní, najviac rozhodnutých podaní, teda návrhov a sťažností ročne, ale zároveň najnižší počet sudcov a najmenší rozpočet, povedala pred časom v rozhovore pre HN Macejková.

Doterajší model výberu kandidátov a ich vymenovania sa s najväčšou pravdepodobnosť „prekope“. Medzi politikmi, ale aj odborníkmi sa najviac spomína oddelenie spolupráce prezidenta s parlamentom. Vhodným riešením by preto podľa Ficeka mohlo byť vymenovanie troch ústavných sudcov prezidentom a troch ústavných sudcov parlamentom, autonómne bez účastí druhého orgánu na tomto procese. „Výkonná aj zákonodarná moc by sa tak na zložení súdu podieľali, ale neovládali by ho. Menej ako polovica ústavných sudcov menovaných parlamentom a prezidentom by totiž ani v prípade, ak tí budú rovnakej politickej orientácie, nedominovala zloženiu súdu,“ navrhuje advokát. Zvyšných sedem sudcov by mohli spoločne „dodať“ najvyšší súd a súdna rada. Štyroch sudcov by mohli voliť napríklad jednotlivé kolégiá najvyššieho súdu zo svojich členov, čím by sa na ústavný súd dostali aktívni sudcovia v rôznych oblastiach práva. Posledných troch členov môže voliť súdna rada, avšak nie zo sudcov, ale spomedzi odborníkov teórie, ako aj praxe, čiže advokátov či učiteľov na právnických fakultách,“ myslí si Ficek. Ak by však platil doterajší systém, parlament by novom mohol kandidátov na sudcov voliť verejne, a nie tajne, ako je to teraz. Vylúčený však nie je ani opačný postup. Kandidátov by navrhoval prezident a schvaľoval
parlament.

Prezidenta podporujú
Neúplné obsadenie ústavného súdu je podľa združenia zlým signálom pre celú spoločnosť. Združenie Sudcovia „Za otvorenú justíciu“ považuje doterajší postup prezidenta za legitímny. „V situácii, keď jeho žiadosť o výklad ústavy ústavný súd odmietol, považujeme za legitímne aj to, že prezident postupoval v súlade s platným nálezom v obdobnej situácii, aká bola pri vymenovaní generálneho prokurátora, a odmietol vymenovať ústavných sudcov z kandidátov zvolených parlamentom,“ hovorí v stanovisku predsedníčka združenia Katarína Javorčíková.

Chronológia celého prípadu nevymenovania sudcov

4. júla 2014
uplynulo funkčné obdobie sudcov ústavného súdu Jána Auxta, Juraja Horvátha a Jána Lubyho

3. apríla 2014 a 15. mája 2014
zvolil parlament na tieto tri uvoľnené miesta ústavou požadovaný dvojnásobný počet kandidátov

2. júla 2014
vymenoval prezident do funkcie sudcu ústavného súdu len jednu kandidátku – Janu Baricovú

29. februára 2016
uplynulo funkčné obdobie ďalšiemu sudcovi ústavného súdu Ľubomírovi Dobríkovi

6. júla 2016
prezident oznámil, že znovu rozhodol o nevymenovaní troch kandidátov na sudcov ústavného súdu – Evy Fulcovej, Miroslava Duriša a Juraja Sopoligu. Taktiež rozhodol o nevymenovaní
ďalších dvoch kandidátov na sudcov ústavného súdu – Jany Laššákovej a Mojmíra Mamojku

Konaniami po sudcovi Dobríkovi sa odmietajú zaoberať

Peter Kubina, advokát

Tento text vyjadruje osobné názory respondenta a nevyjadruje postoje a názory spoločnosti Dentons Europe LLP, v ktorej respondent pôsobí ako partner

Súčasný stav na ústavnom súde je dôsledkom sporu medzi parlamentom a prezidentom. Občania v dobrej viere obracajúci sa na ústavný súd o ochranu svojich základných práv nemôžu byť v tomto spore rukojemníkmi. Pokiaľ teda na ústavnom súde funguje aspoň jeden senát (v súčasnosti fungujú tri), nemôže sa stať, aby tento súd v niektorých veciach nekonal vôbec. Takýto stav musia totiž všetci účastníci konaní znášať v rovnakej miere a nie je prípustné, aby sa v niektorých veciach konalo a v iných veciach sa nekonalo vôbec.

Presne to sa však dnes deje, pretože plénum ústavného súdu opakovane pomerom hlasov 6:4 odmietlo rozdeliť medzi zostávajúcich sudcov celkovo 107 nerozhodnutých vecí po sudcovi Dobríkovi, ktorému sa skončilo vo februári funkčné obdobie. V týchto 107 veciach ústavný súd odmieta po neurčitý čas konať, čím protiústavne odopiera spravodlivosť účastníkom konaní. Odopretie spravodlivosti je asi najhrubšie porušenie ústavy, akého sa môže súdna moc voči občanovi dopustiť. Jedným z týchto dotknutých účastníkov je aj mesto Martin, ktoré dnes iba z dôvodu tohto svojvoľného odopierania spravodlivosti musí čeliť exekúcii obrovských rozmerov a jej nenapraviteľným následkom. Účastníci sa proti tomu môžu brániť jedine podaním sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, pokiaľ patria do okruhu osôb oprávnených podať takúto sťažnosť.

K nevymenovaniu kandidátov Mamojku a Laššákovej za ústavných sudcov
Pokiaľ prezident svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo zdôvodnil v súlade s výkladom
ústavy v kauze Čentéš (čo bude možné bližšie posúdiť až po zverejnení týchto dôvodov), tak nevymenovaním kandidátov iba využil svoju právomoc a zároveň splnil svoju povinnosť dbať o riadny chod ústavných orgánov. Výklad v kauze Čentéš bol síce podaný za inej politickej situácie a pre iného prezidenta, ale to je na tento účel úplne jedno, pretože je abstraktný a vzťahuje sa na všetky menovacie právomoci každého prezidenta vo vzťahu k všetkým ústavným orgánom, ktorých riadny chod je povinný zabezpečovať.

Tento výklad bude zaväzovať všetkých prezidentov až dovtedy, kým sa v tejto časti nezmení ústava, alebo kým nebude „korigovaný“ iným výkladom rovnakej právnej sily. Táto situácia nám ukazuje, že je veľmi nebezpečné používať na presadzovanie krátkodobých a individuálnych cieľov prostriedky s dlhodobými a hromadnými následkami. Pokiaľ ide o samotných kandidátov, vo svete je bežné, že na ústavné súdy bývajú zvolení politici. Keď vyslovíme meno kandidáta prichádzajúceho z politického prostredia, tak jeho politická kariéra by malo byť to posledné, čo nás pri vyslovení jeho mena napadne. Odbornosť kandidáta musí jednoznačne zatieňovať jeho politickú kariéru, a nie naopak. Na takéto posty by sa malo vždy vyberať z tých najlepších. A ak sa už rozhodneme vybrať ich z radov aktívnych politikov, tak by sme mali uprednostniť všeobecne uznávaného odborníka, ktorý je zhodou okolností politikom, pred politikom, ktorý je zhodou okolností právnikom.