Paríž bol oddávna miestom podpisovania významných medzinárodných zmlúv. Zatiaľ čo v mnohých prípadoch išlo o mierové dohody ukončujúce konflikty, v roku 1883 tu vznikol jeden z prvých dokumentov zaoberajúcich sa právami duševného vlastníctva, Parížsky dohovor na ochranu priemyslového vlastníctva, ktorý je dodnes platný a má 176 zmluvných členov. V priebehu roku 1919 boli v Paríži podpísané zmluvy medzi spojencami Dohody a jednotlivými porazenými krajinami, ukončujúce prvú svetovú vojnu.
Parížske mierové zmluvy z roku 1947 formálne ustanovili mierové podmienky a definovali hranice pre spojencov porazenej Osi: Bulharsko, Maďarsko, Fínsko, Taliansko a Rumunsko. V dôsledku sporov medzi členmi víťaznej aliancie ohľadne rozdelenia Nemecka počas studenej vojny s Nemeckom bola mierová zmluva podpísaná až po jeho opätovnom spojení v roku 1990. V roku 1950 vznikla na základe návrhov Jeana Monneta a Roberta Schumana iniciatíva umiestniť produkciu surovín kľúčových pre zbrojný priemysel, uhlia a ocele, na území západného Nemecka a vo Francúzsku pod verejnú kontrolu.
Následne 18. apríla 1951 podpísaním Parížskej zmluvy vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele, zahŕňajúce krajiny Beneluxu, Francúzsko, západné Nemecko a Taliansko. V tom čase tiež francúzsky premiér René Pleven predstavil návrh vytvoriť Európske obranné spoločenstvo s rovnakými členmi ako spoločenstvo uhlia a ocele. Hoci zakladajúca zmluva bola podpísaná v Paríži 27. mája 1952, tento plán na spoločné celoeurópske ozbrojené sily napokon stroskotal, a to kvôli neúspešnej ratifikácii vo francúzskom parlamente.
Najnovšou významnou parížskou zmluvou je Parížska dohoda z klimatickej konferencie COP21 z 12. decembra 2015. Ide o dohodu v rámci štruktúry Rámcovej konvencie OSN o klimatických zmenách s cieľom zabrzdiť zrýchľujúce sa globálne otepľovanie. Do dnešného dňa ju podpísalo 179 štátov. Do platnosti však vstúpi iba vtedy, keď ju 55 krajín, ktoré sú zodpovedné aspoň za 55 percent skleníkových emisií, ratifikujú do apríla 2017.